Ešte pred návštevou kina a druhej Duny som sa vrátil k prvej časti, aby som si osviežil dojmy, ktoré som z filmu mal v roku 2021. S odstupom a triezvejším pohľadom neskresleným veľkými očakávaniami musím uznať, že Duna: časť prvá má viac nedostatkov, než som si bol ochotný priznať pred troma rokmi. Aj vtedy som si však uvedomoval, že snímka ešte nenaplnila potenciál veľkofilmu od Denisa Villeneuvea a vyjadril som dôveru v to, že dvojka bude určite väčšia a lepšia.
S príchodom pokračovania som bol však čoraz skeptickejší. Prečo by sa na sérii malo niečo zmeniť a zlepšiť? Nie je Duna len ďalšou franšízou podobnou Avengerom, hoci v sofistikovanejšom šate, pri ktorej sme si len nahovorili, že ide o kvalitné kino? Ťažko povedať, ako budem pokračovanie série prehodnocovať pred príchodom tretej časti, no už teraz je jasné, že dvojka sa vydarila o poznanie lepšie, než predchádzajúci film, a to takmer v každom ohľade.
Hoci som stále nenadobudol skúsenosť s knižnou predlohou od Franka Herberta, po novom filme mám omnoho lepšiu predstavu o tom, čo to vlastne Duna je a čo znamená. Prvá časť nastolila množstvo otázok a tajomstiev, počas celej bohatej minutáže ma nedokázala presvedčiť, že nejde len o pridlhú expozíciu väčšieho príbehu, keďže neskončila prakticky žiadnym rozuzlením, iba veľkým cliffhangerom (s nasledovnou takmer trojročnou priepasťou). Pokračovanie už našťastie ponúka aj uspokojivé množstvo odpovedí, rozuzlení a uzatvára jeden dôležitý dejový oblúk.
Okrem toho do filmu preniká viditeľné množstvo spoločenských otázok, ktoré zrejme trápili samotného autora predlohy. Náboženský fanatizmus inšpirovaný Blízkym východom, chladný fašizmus a jeho túžba po megalomanstve či témy ekológie. To všetko možno nájsť v novej Dune a podľa reakcií obecenstva v kine usudzujem, že som nebol jediný prekvapený z toho, ako veľmi Duna napodobňuje našu realitu. Villeneuve si uťahuje z fundamentalistického poňatia náboženstva (vďaka čomu film konečne nabral aj trochu humoru), hoci sa vo filme ukáže ako pravdivá a opodstatnená viera, gladiátorské zápasy rodu Harkonnenovcov v čierno-bielych farbách nápadne pripomínajú Hitlerove Olympijské hry a neustále prítomný nedostatok vody na púštnej planéte hovorí sám za seba. Je skutočne prekvapivé, ako sa autor v druhej časti série rozrozprával o mnohých témach, ktoré jeho prvému filmu chýbali. Ten bol totiž v porovnaní s novou snímkou takmer bezobsažný, ak opomenieme prípadné filozofovanie v dialógoch. Inými slovami zrazu sa je načo pozerať, nie len vďaka krásnym záberom, ale aj kvôli obsahu a celistvej narácii.
Vizuálne Duna teraz naozaj pôsobí ako veľkofilm, naplno predstavuje kolosálnu piesočnú planétu, obrích púštnych červov v plnej paráde, pričom nás už o nič neukracuje. Režisér už viac nepotrebuje tajiť ani skrývať, čo má pre divákov a diváčky pripravené a naplno prezentuje všetko, čo aktuálne filmové technológie dovoľujú. Vo filme je dostatok priestoru na zaujímavú a neopozeranú akciu a autori tento priestor náležite využívajú, nie však prehnane. Denis Villeneuve je známy aj ako režisér pomalých epických filmov, no druhou Dunou dokazuje, že vie do príbehu vniesť dostatok napätia a rýchlosti. Zároveň si film sčasti zanechal aj meditatívnejšiu rovinu vďaka snovým sekvenciám či dobre známemu filozofovaniu.
Je Duna od režiséra Denisa Villeneuve ďalším život meniacim sci-fi?
Film má náboženský presah, hoci len v rámci vtipov, a mapuje spoločenské nálady rozdielnych národov, aké môžeme sledovať napríklad pri prelaďovaní spravodajských kanálov z celého sveta. Stret kultúr, rôznych spôsobov života prináša do filmu rôznorodosť, čo by samo o sebe nebolo vôbec dôležité, keby sa autori rozhodli zostať pri suchárskom zobrazení svojich postáv, tak ako to urobili pred troma rokmi. Našťastie sa z chýb poučili a v novom filme môžeme skutočne pozorovať hrdinov, ktorí sa správajú a konajú ako ľudia a dokážu už prejaviť aj viacero emócií. Asi najväčším nedostatkom prvej Duny bola práve suchopárnosť a strnulosť každej z postáv. Bránili sa emóciám, hoci čelili krutým udalostiam. Vo výsledku mi tak žiadna z nich neprirástla k srdcu, o žiadnu z nich som nemal strach, vlastne ma ich osud takmer nezaujímal. To sa našťastie zmenilo. V novinke sa hrdinovia dokážu smiať, povedať sem-tam nejaký ten vtip, sú charakterovo diferencovaní, a tak každého z nich možno charakterizovať inak. To doteraz neplatilo. Nie v takejto miere.
Spokojnosťou ma napĺňa aj voľba a herecké spracovanie nového záporného hrdinu menom Feyd-Rautha Harkonnen (Austin Butler). Jeho motivácia dáva zmysel, nie je obalená škodlivým tajomstvom a ako charakter pôsobí desivo a nevyspytateľné. Celkovo dáva konanie všetkých postáv väčší zmysel, nič sa nedeje bez divákovho plného vedomia a časové skoky v príbehu nie sú tak citeľné, takže nemáte dojem, že čosi v príbehu chýba. Iba osud Feyd-Rautha Harkonnena sa zdá byť s koncom druhého filmu tak trochu nenaplnený.
Už tak nabitej hereckej posádke prišli okrem Austina Butlera aj ďalšie posily v podobe Florence Pugh, Léi Seydoux a na moment sme mohli vidieť aj Anyu Taylor-Joy, ktorá v ďalšom príbehu určite zohrá veľkú rolu.
Áno, podobne ako tomu bolo v minulej časti, aj teraz si režisér nezabudol na koniec svojho filmu pripraviť cestu pre ešte väčší, ešte pompéznejší, ešte ozrutnejší, ešte… skrátka, zdá sa, že to veľké finále sa zatiaľ len chystá, hoci ťažko si predstaviť, ako môže byť Duna ešte veľkolepejšia, než je teraz. Denis Villeneuve však dokázal, že si divácku dôveru zaslúži, a preto sa na ďalšie pokračovanie teším už teraz. Možno aj to doterajšie prirovnávanie Duny k Pánovi prsteňov nebude znieť tak prehnane a naozaj sa dočkáme takého ukončenia trilógie, aké sme tu nevideli už dobrých 20 rokov.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Continental film
