Činohra Slovenského národného divadla uviedla na záver sezóny pomerne tabuizovanú, alebo minimálne cielene i podvedome potláčanú tému starnutia.
Hoci je starnutie fenomén, ktorý sa nás všetkých týka (alebo určite sa raz týkať bude), či už osobne, alebo sprostredkovane cez rodinu a blízke okolie, je sprevádzané toľkými nežiadúcimi sprievodnými znakmi, že máme tendenciu ho v rôznych podobách ignorovať. Staroba je svojím spôsobom spoločensky nepohodlný a ťažko akceptovateľný jav, bez zásadného uvedomenia si, že nás postihne všetkých bez výnimky, ak budeme mať to „privilégium“, že sa jej dožijeme. Postoj spoločnosti je nastavený voči starnúcej generácii negativisticky, vníma ju viac-menej ako nepohodlný element, ktorý viac zavadzia a komplikuje situáciu, než je k úžitku, hoci s vysokou pravdepodobnosťou „k úžitku“ celý produktívny život bol. Kdesi sa po ceste v čase vytratila povestná úcta k starším. Tým vzniká prirodzene aj vnútorná frustrácia seniorov z nepotrebnosti a „obťažovania“ okolia svojou existenciou, nehovoriac o deprimujúcej skutočnosti nefungovania tela a s tým spojenej celej série ponižujúcich momentov. Pripustiť si vlastné starnutie vyžaduje veľa energie, vnútornej sily, ale aj nadhľad a rozmer humoru. Pripustiť starobu blízkych (predovšetkým rodičov) vyžaduje vysokú dávku uvedomenia a empatie. Je nesmierne ťažké vidieť tak zásadnú zmenu niekoho, kto sa o nás celý život plný energie staral, a nesmierne zahanbujúce pripustiť, že tú starostlivosť my sami nedokážeme v tak plnej miere vrátiť. Živíme v sebe cielene mylný dojem, že naši najbližší tu budú večne, nechceme vnímať ich zraniteľnosť, lebo nás samých zraňuje.
Starnutie je aj o postoji k životu, o osobnom nastavení v rámci svojej fyzickej aj mentálnej kondície, ale v tom horšom prípade o ponižujúcom fakte, že možno raz ostaneme odkázaní na iných. Kto budú tí iní? Deti? Partneri? Priatelia? Susedia? A čo ak ich nemáme? A čo ak ich aj máme, ale je nám trápne ostať v ich starostlivosti, prípadne na nás vo svojich životoch nemajú čas ? Alebo cudzí ľudia v seniorskom zariadení, ktorým treba dobre zaplatiť za to, aby nás (alebo našich blízkych) s nevôľou a často arogantne odviedli na toaletu? Tieto a mnohé iné súvislosti v kruhu starnutia rozoberá vo svojej hre Katja Brunner, švajčiarska dramatička, performerka a hudobníčka žijúca striedavo v Zürichu a v Berlíne. Otvára spoločensky tabuizované témy, jej texty sú nekompromisné a krehké zároveň, plné paradoxov od naturálnej krutosti až po sarkastický humor. Činohra SND uvádza jej tvorbu na Slovensku po prvý raz. Text je kompilátom autentických tvrdení, fragmentov rozhovorov, ktoré zazneli v reálnych situáciách. Autorka ich zaznamenávala počas výskumu v zariadeniach pre seniorov vo Švajčiarsku. Kuriozitou je aj fakt, že autenticky o starnutí píše mladá autorka narodená v roku 1991. Ďalšou kuriozitou skutočnosť, že deprimujúce (ne)fungovanie tohto typu zariadenia je podobné všade v Európe (hoci iste v závislosti od finančných možností klientov). Ale nebavíme sa tu len o tom, ako sa k seniorom správa okolie (blízke, či vzdialené), v akých často katastrofálnych podmienkach sa na sklonku života ocitajú. Vysoko vyprofilovaná je nosná téma akéhosi dýchajúceho „ducha“, ktorý sa stáva pre okolie neviditeľným, hoci by sa najradšej stal neviditeľným sám pre seba. „Ducha“, ktorý akoby starnutím „stratil“ vzdelanie, identitu, vlastnú minulosť i súdnosť, názorové spektrum, túžby, sny i vôňu. A pritom zároveň všetky tieto priprodzené súčasti sa v ňom mixujú v centrifúge spomienok v kontre fyzického chátrania. Duša nestarne a preto v starom tele vie byť pre okolie komická. Aj starý človek sa dokáže ešte zamilovať, alebo minimálne šťavnato spomínať na svoje minulé lásky, dokonca sa chvejivo môže rozoznieť aj sexuálna túžba, aj stará dáma chce stále vyzerať k svetu a dbať o svoj zovňajšok, aj starý pán môže mať tendenciu byť na staré kolená švihák.
Tvorcovia inscenáciu uvádzajú ako „trpko-komickú kolektívnu meditáciu o starobe a jej krutosti, o zomieraní, čakaní na to, čo nikdy nepríde, o skutočnej bezmocnosti, strachu a hneve, skrátka o všetkom, pred čím zatvárame oči“.
Z informácií sa dozvedáme, že autorka sa snaží prebádať všetky aspekty staroby, ktorú ľudia prežívajú často doslova odložení v domovoch dôchodcov, ponúka svoj pohľad na ľudí, ktorí kedysi sršali energiou, mali svoje bohaté súkromné i občianske životy. Všetko, čo im však ostalo, sú telá predstierajúce, že sú, čím boli kedysi. To sa dozvedáme v monológoch ktoré, slovami samotnej autorky, nemajú budúcnosť, vďaka čomu sú slobodnejšie než iné. Jej text je reakciou na byrokratizáciu starnutia a dehumanizáciu ľudských bytostí.
Hra Katji Brunner nemá označenie žiadnych postáv. Je to plynúci text monológov a dialógov, prehovorov. Režisérka Kamila Polívková vo svojej úprave pomenovala jednotlivé postavy a nastavila vlastnú kompozíciu textu. Rozprávajú sa „účastníci starnutia“, známi tiež ako „geriatrický arzenál“ (pani Heisingerová, pani Simplonová, pani Senkelová, pán Metzler, pán Sturm, pán Held), (ne)ošetrujúci personál (ošetrovateľ Gieshuber, ošetrovateľ Liebknecht).
Hra korešponduje s mottom: „Starí ľudia sú medzi živými ako duchovia všade okolo“. Svojho času mi povedala jedna blízka osoba, že v živote ženy (a možno aj muža) nastane moment, keď začne byť pre okolie neviditeľnou. Krutá pravda o tom, že náhlou absenciou vizuálnej aktraktivity a reálnej produktivity pre spoločnosť nastáva moment ignorácie.
S režisérkou Kamilou Polívkovou (najstaršou dcérou herca Bolka Polívku) sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. V roku 2023 režírovala v SND hru Koncert na želanie a v roku 2024 vyhotovila návrhy kostýmov pre inscenáciu Pes na ceste. Režisérka stavia z hľadiska vizuality na výtvarný minimalizmus a v princípe sa koncentruje na výrazný emočný diapazón nosnej témy.
Zariadenie domova dôchodcov je vybavené skromne (scéna Antonín Šilar). Prázdny priestor celý v ružovom tóne, kvetináč, pár stoličiek, mikrofóny, na horizonte veľká projekcia, na ktorej sa prezentuje jednotlivo vnútorný život postáv cez detailný záber na ich mimiku prostredníctvom kamery za plátnom. Hoci postavy sedia roztrúsené na stoličkách, občasne na zemi (sediac, ležiac) a cez monológy rozprávajú svoje príbehy, resp. ich fragmenty s občasnou interakciou s ostatnými „účastníkmi starnutia“, alebo zúfalým a zväčša zbytočným volaním na personál, každá z postáv postupne a separátne na striedačku odchádza za horizont plátna. Odchodom sa však stáva ešte viac prítomnejšou cez kameru, ktorá sníma detail tvárí a mĺkva emócia čitateľná z obrovskej plochy zanecháva nástojčivý odkaz o smutnej realite duše jednotlivca (v jednej zo situácií aj v skupinovom zábere štyroch postáv). Minimalistické prostredie javí známky modernosti, neprofiluje v prvom pláne depresiu, je také „švajčiarske“ (autorka pochádza zo Švajčiarska), takže slovenská realita by bola zjavne posunutá do katastrofálnejších súvislostí.
Kostýmy (Zuzana Formánková) odrážajú momentálny stav dôchodcov, alebo ich túžby. Pani Heisingerová je v ležérnom asexuálnom odeve (hoci k tričku si obliekla kraťásky s trblietkami) s permanentnou čiapkou na hlave, reprezentuje naturalizmus a sarkazmus zároveň, Pani Simplonová je nastajlovaná v lesklej róbe a zabalená v umelých kožušinách (v kontraste a príznačne s chudobou, na ktorú z mladých liet spomína, kompenzuje odevom dámy skrytú túžbu po luxuse), Pani Senkelová prichádza vo výraznom červenom kostýme s kabelkou v tvare srdca (vo svojej osamelosti bez muža a detí reprezentuje ešte stále plnokrvnú ženu s túžbou po láske a popri demencii sa môže pochváliť fungujúcim mozgom, ktorý vyhráva rozhlasové kvízy), Pán Metzler sa objaví v značkovom jogingu (tak trochu zmierený, aj tak trochu naštvaný, keď po smrti svojej ženy zistí preferenciu jej sexuálnej orientácie), Pán Sturm je decentne a stále akosi mladistvo v bledomodrej košeli a v rifliach (výrazne a blahosklonne zároveň so stoickým nadhľadom konštatuje realitu), Pán Held vo frčáckej rozhalenke s florálnym vzorom a koženej bunde (ešte stále oproti ostatným v slušnej fyzickej dynamike, energicky frflajúc a zľahka namosúrene komentujúc ostatných) a napokon ošetrovatelia Grieshuber a Liebknecht v sterilnom bielom ústavnom odeve. Atmosféru podfarbuje pomerne nenápadná, ale intenzívna hudba, akési „vesmírne“ tóny Jonatána Pastirčáka, jeho kompozície jemne gradujú dramatické momenty, evokujú muziku z inej dimenzie, akoby zo záhrobia.
Postavy prichádzajú do priestoru, do svojho dôchodcovského zariadenia postupne. Každá z nich vyrozpráva svoj príbeh, minulé zážitky, čriepky zo života, svoje úspechy, aj pády, túžby a sny. Každá separátne. Niekedy vznikne medzi nimi vzájomná rozprava, spoločný problém ignorácie personálu (ošetrovateľov) ich na chvíľu spojí, sťažovať sa spoločne je motivačnejšie a generuje to medzi účastníkmi starnutia istý typ solidarity. Ale dlho to netrvá, opäť je každý vo svojej ulite spomienok, alebo ulite súčasnej reality, kde už svojim spôsobom len čaká na smrť a konštatuje svoju momentálnu situáciu. Sarkasticky, pravdivo, cynicky, s nadhľadom, s rezignáciou aj vzdorom, s geriatrickou otvorenosťou o biologických pochodoch, s hnevom aj zmierením. Celá hra stojí a padá na hereckých výkonoch, pre ktoré si režisérka vybrala tie najväčšie kalibre slovenskej hereckej generácie z radu seniorov. Svojim spôsobom je vopred úspech zaručený, vzhľadom na výber osobností, s ktorými sa žiaden režisér vskutku nemôže pomýliť.
Jana Oľhová (Pani Heisingerová), ktorá úvodné repliky o fekálnych príhodách hovorí nasvietená v kuželi svetla a zakliesnená s nohou v podlahe, predostrie celý arzenál verbálneho cynizmu. Za ním evidentne skrýva všetky potlačené bôle, ktoré sa neskôr na obrovskej projekcii vo veľkom detaile vykotúľajú na životom zničenú tvár zo zaslzených očí. Jeden z najsilnejších momentov inscenácie.
Emília Vášáryová (Pani Simplonová), ktorú jej deti milujú, ale nikdy ju neprídu pozrieť. Zabalená do zdanlivého luxusu, s natáčkami vo vlasoch, dáma, ktorá extrémne ťažko znáša v MHD neslušne zívajúcu mladú dievčinu, ktorá si nedá ruku pred ústa (priznávam, hovorila mi z duše). Jej monológ o „veľaváženej princeznej zívania“ má nesmiernu autenticitu a celý register (pre herečku príznačných a samozrejmých) hereckých nunansí, ktoré mimoriadne bavia. Z môjho pohľadu monológ večera.
Zuzana Kocúriková (Pani Senkelová) pricupitá s jednou nohou v lodičke a druhou v teniske, všetko ostatné je vizuálne dokonalé a svojim stále tlejúcim temperamentom nás nástojčivo presviedča o vitalite svojho mozgu a stareckej sexualite. Rada si potajomky uchmatne nejakú tú maškrtu, ktorú z plátna vo veľkom detaile negustiózne prežúva s otvorenými ústami. Herečka zrejme prekročila svoju komfortnú zónu, keď profesionálne necháva diváka nahliadnuť do demencie a senility svojej postavy napriek jej prirodzenej životaschopnosti v realite.
František Kovár (Pán Metzler) primárne vysporiadaný s tristnou realitou pobytu v domove dôchodcov, predsa len rozdúcha oheň hnevu nad spomienkou svojej mŕtvej ženy, o ktorej netušil, že je lesba. Je spontánne prirodzený a príjemne vtipný.
Dušan Jamrich (Pán Sturm), ktorému sa nekompromisne prelína vlastná životná realita s realitou postavy z hry, (táto skutočnosť dáva jeho postave ešte väčšiu hĺbku a dimenziu) zahrá svoje monológy s vnútornou vervou a mladíckym duchom. Jeden z dôkazov, ako duch oproti telu nestarne. Hoci berúc do úvahy skutočné súvislosti, ktoré profilujú v divákovi vnútornú tieseň, obsadenie tejto skvostnej osobnosti herectva bol skvelý nápad.
Richard Stanke (Pán Held), ako sa zdá ešte akosi generačne nepatrí do „geriatrického arzenálu“. Je to energický švihák, ktorý pod semišovou bundou skrýva svaly, na zvyšok partie, ktorá mu ide na nervy, sa pozerá cez frajerské slnečné okuliare, cíti, že je v intenciách starnutia „iná liga“. Pokúša sa o nezmyselný (ale pochopiteľný) útek zo zariadenia, je to on, čo s personálom húli cigaretu a prejavuje známky ešte stále produktívneho muža. Hrá svoju postavu so sympatickou komikou.
A napokon (ne)ošetrujúci personál, ošetrovatelia Robert Roth a Jakub Rybárik, ktorí síce berú svoj džob laxne a nepretrhnú sa od roboty, ale predsa len sú momenty, kedy reagujú voči svojim klientom empaticky, aj keď s istou dávkou zveličenia a láskavej irónie. Nemajú veľký priestor až na výnimku, keď si v dialógu vymieňajú „zábavné“ skúsenosti s klientmi. Svoje figúrky zvládli prirodzene, adekvátne a so cťou.
Obsadením vnímam inscenáciu aj ako hold staršej hereckej generácii (podobný pocit som mala pred rokmi aj pri Ilúziách, ktoré boli založené tiež na vizuálnom minimalizme a postavené na výkone hereckých ikon).
Napriek skutočnosti, že téma hry je skľučujúca, núti nás rozmýšľať nad vlastnou starobou a smrťou, provokuje nás uvažovať nad vzťahmi svojho blízkeho, aj vzdialenejšieho okolia, nad krutou realitou, ktorá neminie nikoho, ale zároveň predovšetkým vyzýva k empatii, sú situácie (popri tých bolestných a zaslzených), ktoré vyprofilujú aj smiech. Nadhľad a humor (akokoľvek sarkastický, alebo presne pomenúvajúci pravdivé skutočnosti) je tou barlou v každej ťažkej životnej situácii, a celkom prirodzene aj v starobe.
Pôvodne som si myslela pred zhliadnutím inscenácie, že na nej presmoklím balíček hygienických vreckoviek. Už na tlačovke som musela kamuflovať vlhký pohľad. Nestalo sa, hoci slzné kanáliky občasne spĺňali svoju funkciu. Inscenácia totiž disponuje dávkou vtipnosti a čiernej humornej nálože – v nežnej miere, prirodzene, hoci naturálne. Je tak bolestná, až je v niektorých momentoch smiešna. Ale predovšetkým je silná vo svojej nekompromisnej pravdivosti. Duchovia sú tiež len ľudia. Venujme im pozornosť, kým je čas.
Barbara Brathová
Foto: Zuzana Lazarová Tomková
Preklad: Lukáš Brutovský
Réžia: Kamila Polívková
Dramaturgia: Mário Drgoňa, Miriam Kičiňová
Scénografia – koncepcia: Antonín Šilar
Scénografia – realizácia: Antonín Šilar Veronika Traburová
Kostýmy: Zuzana Formánková
Hudba: Pjoni
Svetelný dizajn: Veronika Traburová
Obsadenie
Účastníci starnutia: Jana Oľhová, Emília Vášáryová, Zuzana Kocúriková, Dušan Jamrich, Richard Stanke, František Kovár
Ošetrovatelia: Robert Roth, Jakub Rybárik
