Od začiatkov utečeneckej krízy v roku 2015 po dnešok nadobudlo slovo imigrant výrazne pejoratívny význam. Môže za to predovšetkým spájanie pojmu s výhradne negatívnymi javmi ako vojna, strach, xenofóbia či extrémizmus. Dôsledkom je skutočnosť, že aj tí zmierlivejší z nás pociťujú obavy z predstáv o nezvládnutom integračnom procese alebo z toho, že sa raz veci jednoducho vymknú spod kontroly a pokoj, ktorý si tak veľmi vážime, nadobro zmizne.
Bežným ľuďom na Slovensku chýba pozitívny obraz o ľuďoch unikajúcich pred hrôzami občianskej vojny, obraz, ktorý nie je zbavený ľudskosti, nehovorí iba vecne a v číslach, neanonymizuje obete, ale ukazuje ich ako ľudské bytosti s totožnými potrebami, ako máme aj my. Filmov o vojne v Sýrii vzniklo už niekoľko, väčšinou sa však nedostanú mimo festivalové okruhy. Je zarážajúce, ako nám nedostatočná predstava, chýbajúce informácie o udalostiach na Blízkom východe, či poplašné správy stačia k tomu, aby sme si na vec urobili vlastný názor, ale nevzbudzujú v nás potrebu o poznaní hlbších súvislostí.
Dounia a princezná z Aleppa je nový animovaný film sýrskej režisérky Marye Zarif žijúcej v Kanade. Dounia je dievčatko s bujnou fantáziou, ktoré žije so svojou rodinou a priateľmi v meste Aleppo a učí sa (spolu s divákmi) o rozmanitej histórii, povestiach a tradíciách Sýrčanov. Hoci Dounia prišla o svojich rodičov, dokáže sa na svet stále dívať s nádejou a naozaj máločo jej vezme úsmev z tváre. Príbeh doslova vykresľuje fungujúci život multikultúrneho mesta pred vojnou a následné prepuknutie konfliktu, kedy musela malá Dounia ujsť z krajiny a spolu so svojimi starými rodičmi prejsť cestu plnú takmer neprekonateľných prekážok, aby našla svoj nový domov.
Režisérka, scenáristka a ilustrátorka Marya Zarif, ktorá dôsledky vojny v Sýrii zažila na vlastnej koži, si zaumienila oddémonizovať obyvateľov krajiny postihnutej vojnou, tých, ktorí nestoja o konflikty, nechcú spôsobovať kultúrne vojny a nepokoje, iba sa snažia prežiť a nájsť si bezpečné miesto pre život. Animovaný film Dounia a princezná z Aleppa ponúka príležitosť prehodnotiť to, čo imigrantoch (ne)vieme, aby sme sa pokúsili zistiť o nich viac a nezostávali iba v našich skreslených domnienkach.
Úvod recenzie animovaného filmu pre deti možno znie neprimerane politicky. Avšak taká je situácia, s ktorou Dounia a princezná z Aleppa musia súperiť. Na jednej strane má film schopnosť nechať najmenších, aby porozumeli čaru aleppskej kultúry, jej farebnosti, radosti obyvateľov z plodov prírody, ich chuti do jedla a sile rodiny a priateľstiev. Zároveň sa film detí pýta, či nie je škoda, že o tieto krásne, neraz skromné radosti museli ľudia prísť, iba kvôli niečomu tak nezmyselnému ako je občianska vojna. Medzi bežnými ľuďmi totiž žiadny konflikt neexistuje. Marya Zarif si dala záležať, aby z jej filmu vystupoval motív jednoty, spolupatričnosti a vzájomného rešpektu, ako niečo, čo charakterizuje drvivú väčšinu obyvateľov Sýrie. V jednom obraze môžeme vidieť moslimské aj kresťanské chrámy, ktorých odveká koexistencia dokazuje, že vojna nemá s náboženstvom v skutočnosti nič spoločné.
Predstavovaním kulinárstva ako charakteristického “umenia” obyvateľov Aleppa nám tvorcovia približujú kultúru Blízkeho východu a podmanivým spôsobom v nás vyvolávajú túžbu spoznať špecifiká tamojšej kuchyne či zvykov. Podľa piesní a rozhovorov z filmu dokážete doslova uvariť miestne dobroty a vďaka maškrtníckej vášni sa postavám priblížiť omnoho viac, než by to dokázala akákoľvek vojnová dráma. Film je napriek zložitej téme povzbudzujúco príjemným zážitkom. Najťažšie situácie, aké môžu utečenci na ceste na západ zažiť, podliehajú pravidlám zázrakov, ktoré sú zdrojom nekonečnej nádeje a vierou detí sa môžu stať skutočnosťou.
Dounia sa musí naučiť všetko o svojej kultúre, preto sú pre ňu jej predkovia a zvyky bytostne dôležité. Učí sa variť po boku svojej starej mamy, dozvedá sa o zázračných tradíciách, ktoré sú existenčne spojené s jej domovom, typickými rastlinami či podnebím. Podobne si svoje špecifické poklady chráni každá kultúra na svete. Málokto je však nútený odísť z domova a zanechať to milované v zničenej krajine a v minulosti. Aj Dounia a jej stará mama si so sebou nesú domáce jedlo a cenné koreniny. Ťažký presun z jednej nehostinnej krajiny do druhej ich však prinúti odpútať sa od všetkého, čo im je drahé. Už len dúfajú, že ak sa dostanú do bezpečného cieľa, budú si môcť domov a vlastné zvyky aspoň z časti pripomenúť. Odísť zo Sýrie totiž nebolo ich dobrovoľným rozhodnutím.
Na filme Dounia a princezná z Aleppa je vzácna jeho dvojúrovňová pozvánka na skúmanie významov v deji. Detským divákom je určená rovina kúziel a vízií, ktoré vďaka nádhernej animácii udržia detské oči v pozore. Rodičov tie isté magické scény donútia premýšľať nad tým, ako by sa zachovali v rovnakých hraničných situáciách ako postavy, keby nemali po ruke zázračné semienka černuchy. Hrejivý animovaný film teda miestami nahradí existenciálna dráma, v ktorej som ani ja nedokázal zbadať možné východiská.
Ak cítite potrebu rozumieť konfliktu v Sýrii a zdá sa vám, že spravodajstvo a internet sú plné nejednoznačných a chladných faktov, možno by vám namiesto informácie pomohlo zažiť spolu s milými postavami filmu Dounia a princezná z Aleppa, aké to je putovať nehostinným svetom bez možnosti návratu, s nutnosťou zbaviť sa vlastnej identity, ktorú civilizovaný svet tvrdohlavo odmieta. Dounia sa nesnaží šokovať ani dojímať. Je to krásny, nápaditý a svojim spôsobom aj dobrodružný príbeh, ktorý v čase nešťastia hľadá spiacu krásu a dobro, nikoho na nič nenahovára, nešíri klamstvá, nezapája sa do mediálnej vojny, nezaujíma politické stanovisko. Jednoducho, niekedy je skrátka lepšie dať bokom všetky zaužívané názory a pozrieť si úprimný a autentický film pre deti, z ktorého sa všetci môžeme niečo naučiť.
(V prípade, že by čitateľ cítil potrebu spochybniť nutnosť úteku z mesta Aleppo a chápať imigrantov ako oportunistov ignorujúcich problémy svojej krajiny, odporúčam okrem Dounie vidieť dokumentárny film Poslední v Aleppe (Last men in Aleppo) z roku 2017, ktorý je dostupný aj na Netflixe. Ide o sledovanie aktivít združenia dobrovoľníkov zvaných Biele prilby, ktorí zachraňujú obete bombových útokov v Sýrii, uväznené pod troskami budov, pričom svoju činnosť Biele prilby dokumentujú audiovizuálnymi záznamami, aby mali dôkazy o vojnových zločinoch spáchaných v krajine. Preto bolo združenie v uplynulých rokoch obeťou rozsiahlej hybridnej a informačnej vojny, kedy sa o dobrovoľníkoch šírili svetom najrôznejšie dezinformácie. Podobne nepravdivé a zmätočné informácie sa šíria o vojne v Sýrii celkovo. Dá sa z toho celého vymotať? Jednu skvelú príležitosť ponúka práve Dounia.)
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK