Verdiho vrcholné dielo dirigoval slovenský dirigent svetového formátu Juraj Valčuha. Premiérovo sa predstavila Jolana Fogašová ako Elisabetta di Valois.
Verdiho opera Don Carlo so sólistami, orchestrom a zborom Opery SND sľubovala pod taktovkou Juraja Valčuhu vo štvrtok 5. mája a v sobotu 7. mája jedinečný zážitok. Taký aj bol, a to hneď z niekoľkých hľadísk.
Pred orchester, ktorý až doposiaľ fungoval bez šéfdirigenta, sa postavil súčasný hudobný riaditeľ operného domu v Neapole, ktorý tento post zastáva od roku 2016. Juraj Valčuha okrem toho nastúpi od júna ako hudobný riaditeľ symfonického orchestra Houstonských symfonikov v Texase. Dirigoval špičkové svetové orchestre vrátane Berliner Philharmoniker, Boston Symphony či New York Philharmonic. Okrem iných ocenení získal cenu Premio Abbiati 2018 od talianskych hudobných kritikov v kategórii Najlepší dirigent.
Na Slovensko chodí zriedka, no vždy, keď sa v našich končinách objaví, nastanú (minimálne) tri úkazy: 1. orchester hrá ako vymenený, dokáže sa pod jeho vplyvom vyšpičkovať na výkony hodné európskeho telesa 2. Valčuha je vzácne komplexný umelec, empatický k hudbe, zároveň intelektuálne podkutý, mimoriadne vnímavý, flexibilný, ktorému k dielu a zápisu nechýba úcta, z partitúry dokáže vyťažiť maximum, informácie odovzdať aj v krátkom čase hudobníkom, sólistom, dokonca zboru a citlivo korigovať dielo do podoby hodnej prvej scény, prípadne inej inštitúcie, kde takýto výsledok očakávate 3. publikum jeho prítomnosť cíti okamžite. Sobotné predstavenie (7.5.2022) pod taktovkou Juraja Valčuhu bolo toho nezvratným dôkazom.
Aj keď nešlo o premiéru – Verdiho inscenácia opery Don Carlo bola v SND v réžii Diega de Breu uvedená v premiére ešte v roku 2018, no pre pandémiu nemohla byť uvádzaná, predsa, venujme samotnému dielu pár slov.
Keď skladateľ začal komponovať Don Carla, klasické opery a tvorivé roky mal za sebou, slávil úspechy, no cestu k veľkým hudobným drámam (Falstaff, Otello) pred sebou. Práve táto opera ho však stála obrovské úsilie, proces, ktorý trval celých 20 rokov. Verdi Don Carla opakovane, po neúspechu premiéry, prerábal aj pre jeho neúnosnú dĺžku. V súčasnosti existuje až sedem rôznych verzií opery, čomu zodpovedá aj rozmanitosť inscenácií diela.
Talianska verzia pozostávajúca z 5 dejstiev má 5 hodín, je nákladná a už vtedy si ju mohli dovoliť len veľké divadlá v Paríži a Londýne, no vo Verdiho rodnom Taliansku nie. Skladateľ trval na tom, aby divadlo v Neapole podstúpilo reformu, nakoniec však pristúpil na kompromis a vytvoril verziu pre La Scalu v roku 1872. Tá je uvádzaná s podtitulom tzv. „Milánska verzia“. Mal totiž obavy, že opera v pôvodnej podobe by mohla raz a navždy zmiznúť z repertoáru, aj preto odstúpil zo svojich pôvodných, prísnych nárokov.
V prvom rade, Don Carlo nie je tenorová opera – ústredná postava, podľa ktorej je titul pomenovaný, ostáva v tieni iných hlasových oborov, a spomedzi troch hlavných postáv je najslabším článkom. Podstatne dôležitejšiu úlohu má v opere Alžbeta z Valois, žena, ktorú miluje a napokon, samozrejme, otec Dona Carla, kráľ Filip II.
Verdiho titul, v ktorom zápasia osobné túžby postáv s povinnosťami vyplývajúcimi z ich spoločenského a politického postavenia, patrí medzi opery inšpirované veľkými historickými témami (v skladateľovom prípade išlo o rovnomennú drámu Friedricha Schillera). Ocitáme sa na španielskom kráľovskom dvore v polovici 16. storočia: Alžbetu z Valois, ženu, ktorú Don Carlo miluje a ktorá miluje jeho, pre mocenské dohovory prinútia vydať sa za jeho otca, kráľa Filipa II.
V podobných milostných trojuholníkoch (aj keď v tomto prípade nemožno hovoriť o lacnej zápletke, no poctivo vystavanej dráme, navyše s vážnym historickým a sociálnym kontextom), sa aj vo veľkých operných domoch často stávajú inscenačné lapsusy. Ako príklad, pravdivá anekdota na margo všetkých: jeden z popredných operných spevákov 20. storočia, legendárny švédsky tenor Jussi Björling stvárňoval Dona Carla v Metropolitnej opere ako 39-ročný. Jeho javiskovým otcom, kráľom Filipom II. bol legendárny taliansky bas – Cesare Siepi, ktorý bol o 12 rokov mladší ako jeho javiskový syn, tenorista Björling. Dialo sa tak v roku 1950, kedy ako generálny riaditeľ MET nastúpil rakúsky operný impresário Rudolf Bing. Na inscenácii, ktorá mala kvalitné spevácke obsadenie, mu mimoriadne záležalo, preto trval na zintenzívnení skúšok, čo však sebavedomý Björling odmietal. Spieval túto rolu totiž 15-krát a aj vďaka nemu sa tenoru v tejto opere opäť začala pripisovať vážnosť.
Či sa tenoru opäť vďaka inscenácii v SND podarí získať status silnej postavy medzi hlavnými úlohami, je otázne. Tomáš Juhás ako Don Carlo zvládol svoju rolu so cťou, no popri ostatných postavách jeho výkon bledol najmä z toho pohľadu, ako je jeho rola napísaná, nakoľko tenor tam nemá ako excelovať, či už charakterom alebo spievaním. Je to tiež tým, aký dostávajú priestor iné charaktery, ako sú psychologicky profilované a najmä, ako sú ich árie skomponované. Už len keď si vezmeme tenorovú áriu z prvého dejstva „Io la vidi…“ rozhodne, v porovnaní, s ostatnými partmi, neposkytuje pre spievanie taký náročný part, ani výrazovo, ani rozsahovo, aby sa v nej interpret mohol zaskvieť.
Ak však máme priblížiť bratislavskú inscenáciu, v ktorej sa premiérovo predstavila Jolana Fogašová ako Elisabetta di Valois, už hneď od predohry sme cítili, že pod taktovkou Valčuhu bude toto predstavenie osobité. A pritom táto ouvertúra nie je kusom, ktorý „sprevádza“ trblietavé galakoncerty, ohuruje, naopak, je introspektívna, v jej vnútri tušiť drámu. Lesný roh, s ktorým Verdi pracuje a následne ďalší, úplne postačuje na navodenie atmosféry k prvému dejstvu. Skladateľovi stačil jediný výrazný motív charakter ktorého určuje malá tercia, následne poslucháčovi klesajúce sekundy okamžite napovedia, že ich čaká tragédia (presne tak, ako to bolo kedysi v barokovej hudbe, klesajúca sekunda je veľký výkričník, presne viete, čo sa bude diať). Toto krátke prelúdium je však svojou tonalitou nejednoznačné, pretože vzápätí ho strieda jasne durový akord. Je tak zároveň svetlo durové a temne molové.
Valčuha nenechal na náhodu precíznu dynamickú výstavbu predohry trvajúcu necelé dve minúty, na ktorú sa plynulo napojí zbor. Ten zaujíma v celej opere popredné miesto, sprevádza veľké operné scény a už v prvej scéne sa ukázal vo vynikajúcej forme. Vyrovnané dynamické hladiny mužských hlasov, tajuplná, mrazivá atmosféra – zima, v ktorej vidiecke obyvateľstvo hladuje a trpí následkami španielsko—francúzskej vojny, bola interpretovaná výrazovo sugestívne.
V prvom dejstve sme si všimli, že Valčuha dal orchestru významnejšiu funkciu, ako to robievajú dirigenti. Spravidla nechajú vyniknúť spevákov, no v prípade tejto partitúry má hudba výpovedný význam, psychologicky dotvára dej – je priam kľúčové, aby zneli flautové sóla či ostré sláčiky vo fortissime v dramatických dialógoch. Niekedy skrátka nemožno stišovať orchester len preto, že scéna je minimalistická, režisér či scénograf spevákom vôbec nepomohli, aby sa ich hlasy šírili k divákom do hľadiska. Hudba je samostatným nositeľom drámy, berie si leitmotívy, predvída, napovedá, stvárňuje podstatne viac, preto nechať ju zanikať v pianissimách, by bola fatálna chyba. Navyše, mal pri takomto obsadení výhodu. Všetko to boli sólisti, ktorí dokázali znieť aj pri exponovanom zvuku orchestra, nie tie nové, moderné komorné hlásky, ktoré akosi dnes „splývajú v dave“…
Peter Mikuláš opäť predviedol skvelý výkon a obhájil pomyselné prvenstvo v basovom obore. Nosný, krásne farebný bas viedol k neuveriteľnému speváckemu aj herecky dramatickému výkonu. Už len jeho príchod na scénu sa spája so silou jeho osobnosti – do postáv sa vždy dokáže vcítiť a svojím intelektom vypracovať a vycizelovať do najmenších nuáns. V jeho prípade je to neoddeliteľná súčasť kreovania charakterov.
Rodriga spieval Daniel Čapkovič a v prvom výstupe s princom Carlom – E lui! desso! l’Infante! bolo zjavné, že orchester môže pracovať aj s vyššou dynamickou hladinou, no i tempovými zmenami vďaka prirodzene muzikálnemu prejavu spevákov. Hudba dýchala v oblúkoch – sláčikové tremolá boli dostatočne expresívne, aj keď spieval Čapkovič dramatické party, no jeho hlas bol vždy nosný. Je to recitatívo – vášnivý rozhovor, no musí nájsť oporu v hudbe, tá nikdy nesmie byť len vágnym sprievodom. Presne tak to poňal aj Valčuha a vďaka kvalitným speváckym výkonom (aj hudobným) sa z každého jedného dueta, intermezza či árie, stal neopakovateľný zážitok. Ešte aj na pohľad jednoduché, krátke hobojové sólo, ohlasujúce zmenu nálady, dokázalo pod jeho taktovkou predpovedať kľúčovú premenu tým, ako bolo v rámci celkovej výstavby interpretované.
Ťažký príbeh, tragédia princa Carlosa, ktorý túži po slobode a spravodlivosti a namiesto toho sa ako syn panovníka ocitá v neúprosnom zajatí moci, sa celkovo odráža v pochmúrnej nálade opery. Jedným momentom je jeho osobná dráma. No druhým, podstatnejším – moc jeho otca a všadeprítomná svätá inkvizícia, ktorú Carlos zlomiť nedokáže.
Ťažoba tohto príbehu je však doslova popretkávaná nádhernou hudbou. Jej variabilita, duetá sólistov, tercety, pomalý pochod Veľkého inkvizítora, zbory, ktoré majú v opere niekoľko funkcií – menia sa podľa deja, ária pomsty princeznej Eboli, lyricky stavané árie Carlosa, v ktorých sa ukazuje jeho bezradnosť či autoritatívny kráľ Filip II doznávajúci svoj starý vek, sú pre Verdiho materiálom pre podčiarknutie tmavých tónov v partitúre.
Bol majstrom dramatikom a práve toto jeho dielo možno nepochybne považovať za najlepšie – je vzťahovo prepletené, no logicky vystavané a disponuje veľkým množstvom melodických línií. V inscenácii, ktorú sme videli, a najmä v obsadení, mohli byť dostatočne predstavené charaktery postáv, ich vzťahy a zároveň vynikla aj hudba. Napríklad v priateľskom vzťahu Rodriga (Daniel Čapkovič) a Carlosa vynikal prvý menovaný sýtym, pekne posadeným barytónom, peknou artikuláciou, v rôznych polohách vedel flexibilne meniť výraz a v duetách mal popri Tomášovi Juhásovi rezonančne fokusovaným hlasom navrch, aj v intonácii.
Vďaka vedeniu Valčuhu však obaja zo seba dokázali dostať prirodzené muzicírovanie, čím významne vyniklo Verdiho bohaté melodické dielo. V gradujúcich, mohutnejších častiach dirigent mohol pridať aj na dynamike orchestra, aby podporil dramatickú situáciu, v hymnických či lyrických bol takisto významnou oporou.
Dirigent vládol hudobníkom citlivou rukou, no nielen im. Bola zrejmá významná spolupráca so sólistami i zborom. Dokázal meniť okamžite nálady – Sotto ai folti immesi abeti s úvodným ženským zborom (vyváženým, navodzujúcim atmosféru) je kus, ktorý je možno v rámci tejto opery málo vyzdvihovaným (nepochybne väčší dôraz sa kladie na tragickú áriu O, don fatale), no i tak, jedným z najnáročnejším. Mnohé speváčky ho ponímajú ako etudu, lebo je to rozsahovo náročný kus, no je potrebné dať mu štipku humoru, noblesy i grácie zároveň. Monika Fabiánová ako Princezná Eboli zvládla obe ťažké árie korektne rozsahovo, aj keď s pomerne ostrými výškami, menej farebnou aj strednou polohou a labilnou dychovou oporou, prejavujúcou sa najmä v odsekávaní a nedospievaní kľúčových dlhých tónov. Jej ozdoby však boli čisté a precízne a herecký výkon istý.
Adriana Banásová ako Tebaldo /Anjelský hlas bola zárukou čistej intonácie, jasného, pekne tvarovaného sopránu, ktorý k postave náramne sedel. Banásová navyše je typ speváčky, ktorá vie takéto charaktery dôveryhodne stvárňovať. Vie scénu rozjasniť nielen vokálom, ale i nežnosťou a prirodzenou pozitívnosťou.
V prvom duete Juhása s Jolanou Fogašovou Io vengo a domandar grazia alla sa ukázali mimoriadne kvality našej prvotriednej sopranistky. Elisabetta di Valois v jej podaní – hereckom i speváckom predstavovala kráľovnú aj ako zraniteľnú ženu plnú skrytých citov a smútku. Presne v takej polohe ju aj Verdi napísal. Na úvodné otázky Princa Carla „prichádzam prosiť…“ odpovedala so sklonenou hlavou, spievajúc v precítenom, lyrickom pianissime. Fogašová má vzácny dar vyspievať každý tón v pianissime, no vždy znelo. Kým postava Princa prechádzala do dramatickejších polôh a sním i hudba, Elisabetta mu odpovedala v zmierlivej, trudno-lyrickej polohe. Dlhý, vyše 8-minútový duet postavený na sólových výkonoch spevákov bol ohromujúcim výkonom Jolany Fogašovej, ktorá ho ukončuje, prechádzajúc do dramatickej polohy vo fortissime. Zaslúžený aplauz pre našu jedinú dramatickú sopranistku v opernom ansámbli.
V krátkom vstupe sme videli v prvom dejstve aj Petra Mikuláša ako Kráľa Filipa II Il Re! Perché sola e la Regina. Mikuláš svojou osobnosťou má dar okamžite ovládnuť celé pódium, navyše, v roli panovníka, svojím vždy prekrásnym, plným a farebným basom si okamžite získal autoritu. Stíšenie prináša lyricky stavaná ária, romancu Elisabetty Non pianger mia compagna v podaní Jolany Fogašovej. Je v nej spojené zúfalstvo, poníženie a samota ženy, ktorú kráľ pristihol samotnú, bez sprievodu. To je však proti etikete, preto posiela kráľovninu dvornú dámu späť do Francúzska. Nádherné čisté výšky Fogašovej, v nich pianissimá, symbolizujúce vnútornú tragédiu a smútok kráľovnej. Najťažšie spievanie, aké si v sopráne dokážeme predstaviť, znelo v tento večer v podaní speváčky prvotriedne, čisto, bezchybne, precítene, technicky dokonale, v závere v pianissime.
Umierajúcim hlasom súhlasí, že sa vydá za kráľa Filipa, no v opere sa otvára nový dej, kontrast – jasajúci ľud kontra zúfalstvo princa Carlosa. Verdiho majstrovstvo sa ukazuje v plnej sile: bol dokonalý psychológ. Ukázal nám hrdinu v jeho osobnej tragédii, beznádeji, vnútornom plači, na druhej strane vo finále prvého dejstva dokázal skĺbiť aj protipól týchto emócií. V tomto hrozivom kontraste klesá opona. Nie, 3 hodiny a 40 minút pre takéto dielo vôbec nie je veľa, naopak. Každým jedným dejstvom sa divákom ukazuje nový, grandiózny svet celých národov verzus intimite príbehov jednotlivcov.
Úvodné inštrumentálne intermezzo, dynamického charakteru ukázalo orchester opäť v najlepšom svetle, v mimoriadne dobrej kondícii. Druhé dejstvo je dramatickejšie, hudobne farebnejšie, prvé scény majú v sebe podstatne väčšiu dynamiku, svižnejšie tempá, mimoriadny priestor dostávajú plechové dychy. Kľúčová a silná je zborová scéna, duetá a tercetá. S veľkou profesionalitou sa opäť prejavil Peter Mikuláš v árii Nel posar sul mio capo la corona, no azda najviac dojemná z druhého dejstva bola jeho clivá ária Dormiro sol nel manto mio regal. Clivé sláčiky a následné plačlivé sólo violončela vedené Valčuhom v krásnych kantilénach bolo dojemné. Keď Mikuláš spieval o tom, ako bude usínať sám, priam vás bodala do srdca bolesť, s akou túto áriu spieval. Jeho schopnosť precítiť libreto, dať každej jednej fráze zmysel, schopnosť deklamácie, občas sa nepatrne vychýliť z tempa, aby sa následne v rámci frázy vrátil plynule do jednoliateho melodického oblúku, je unikátna.
Filipo II v búrlivých myšlienkach a v rozčarovaní sa stretáva s Veľkým Inkvizítorom (Jozef Benci) v mimoriadne pôsobivej árii Il Grand Inquisitor. Bol to jedinečný zážitok sledovať dva mohutné, farebné hlasy, s veľkým potenciálom, pritom jasne identifikovateľné svojou kultúrou interpretácie. A tiež, samozrejme, výrazne odlišnými charaktermi – jeden z nich autorita, vnútorne trýznený, vyvíjajúci sa charakter, ďalší ako stelesnenie náboženského absolutizmu.
Vzápätí sa však na scéne ukázala opäť Jolana Fogašová. Bolo obdivuhodné, ako dokázala z lyrickej polohy prejsť plynulo do dramatickej – v árii Giustizia giustizia Sire! Žiadajúc spravodlivosť, dokázala vo vysokých polohách dosiahnuť presvedčivé, isté tóny vo výškach, v dramatickej polohe, vzápätí prejsť do lyrickej. Je to speváčka, ktorá má farbu v každej polohe, jej interpretácia je v legátach plynulá, distingvovaná, pracuje s tónom a dynamikou bez toho, aby poslucháč pociťoval enormnú snahu. Skrátka, odovzdá sa postave a na javisku sa ňou stáva.
V tento večer mala ešte tri veľké árie (k prvej je dlhá predohra a počuli sme nádherné, sugestívne sláčiky, ktoré nabrali dramatický rozmer, no spev sa vrátil k lyrickému, pomalému tempu): Tu che la vanità je výrazovo enormne náročná ária, ktorá ani tak nekladie veľký dôraz na rozsah (opakovaním tónov vo vysokých polohách), no v pomalom Largu sa objavujú skoky od cis 1 po držané ais2 v polovej note, teda v blízkosti koloratúry, navyše dlho držaný tón v pomalom tempe a spravidla v závere frázy. Navyše, spievať bodkovaný rytmus bez kostrbatosti, aby znel plynulo, dokáže len interpret, ktorý má v sebe prirodzený cit pre hudbu a vynikajúcu dychovú techniku. Jolana Fogašová je ten typ interpretky, vďaka čomu uspievala plynulo tieto frázy s vysokými držanými tónmi a kantilénam ponechala prirodzený pôvab.
Verdi v partitúre tieto party označuje esspresivo a zároveň molto dolce. Fogašová ako dramatický soprán vždy vie precítiť lyrické, hlboko intímne party, napokon, z tohto oboru vyrástla. No tóny vie pekne zaguľatiť a zaspievať ich s potrebnou mäkkosťou, jej frázy a trioly sú vyvážené, plynulé, aj dlhé tóny vždy dotiahne. Intonačne je vždy presná a pri prechode do Allegra a dramatickej polohy vie okamžite zmeniť výraz. A následne sa opäť vrátiť do pomalého tempa a nasadiť vysoký tón v pianissime bez toho, aby mal podporu akýchkoľvek okolitých sprievodných melodických tónoch v štruktúre melodiky. Za tento výkon znel v záverečnom dejstve jeden z najväčších potleskov.
Elisabetta aj končí celú operu dlhým držaným vysokým h na celý takt, no znelo ešte dlhšie.
Bolo to unikátne predstavenie Verdiho vrcholného titulu (recenzia je písaná zo dňa 7. mája), ktoré svedčí o tom, že náš domáci operný ansámbel má mimoriadne kvality, ale i zbor pod vedením Zuzany Kadlčíkovej dokázal, že je v dobrej kondícii a schopný interpretovať náročné party, aké táto opera pre zborové spievanie ponúka. No a orchester sa dostal na absolútnu svoju špičku – prekvapil, ako ešte nikdy. Vyplýva z toho azda len jedno. Pokiaľ majú naši umelci správne vedenie a motiváciu, dostanú sa na európsku úroveň. Ani nie je potrebné veľa zbytočných dišpút…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zuzana Fischer, Juraj Žilinčár
G. Verdi: Don Carlo
Premiéra 19. a 20. októbra 2018
Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigent: Juraj Valčuha
Réžia: Diego de Brea
Scéna: Diego de Brea, Jaroslav Valek
Kostýmy: Blagoj Micevski
Zbormajsterka: Zuzana Kadlčíková
Obsadenie: 5. a 7. 5. 2022
Filipo II: Peter Mikuláš
Don Carlo: Tomáš Juhás
Rodrigo, markíz Posa: Daniel Čapkovič
Veľký Inkvizítor: Jozef Benci
Elisabetta di Valois: Jolana Fogašová
Princezná Eboli: Monika Fabianová
Mních (Zjavenie Karola V.): Gustáv Beláček
Tebaldo / Anjelský hlas: Adriana Banásová
Gróf Lerma: Jiří Zouhar
Kráľovský posol: Martin Gyimesi
