Český režisér Šimon Šafránek vytvoril dynamicky zostrihaný portrét slovenského speváka, ktorého publiku v kinách ukazuje ako hudobníka prostredníctvom bohatých archívnych materiálov. To, čo však zasiahne najviac, je ľudský rozmer tohto dokumentu.
Keď Miro Žbirka tromfol v ankete Zlatý slávik Karla Gotta, bol to v československej populárnej hudbe šok. Už v roku 1982 mal dobre naštartovanú svoju pesničkársku dráhu a písal hity, ktoré prežili dodnes. V snímke, príznačne nazvanej, Meky, uvidíte momentky, nie však chronologicky zostrihané, ktoré vás zavedú až k prvým momentom jeho kariéry – do legendárneho bratislavského Véčka, až po nahrávanie jeho piesní v legendárnych štúdiách Abbey Road.
Nie je to však štandardný medailón, v ktorom budete nudne putovať, aby ste sa dozvedeli historiografické fakty o spevákovi, ktoré ste doposiaľ nevedeli. Hoci, aj z tohto pohľadu prináša zaujímavé, možno pre mnohých netušené a citlivo selektované okamihy, vyrozprávané či už priamo Mirom Žbirkom alebo respondentmi, ktorí sa pohybovali v jeho blízkosti (Kamil Peteraj, Laco Lučenič, Janko Lehotský). V prvom rade však odhaľuje to, čo sme všetci mohli tušiť – jeho absolútnu oddanosť hudbe, výpoveď o tom, ako v ňu veril, aj vo vlastnú cestu, ktorou sa vybral, napriek tomu, že druhí mu radili opak.
Slovenský Paul McCartney, ktorý je na scéne už 50 rokov, bol vždy tak trochu „samorast“. So svojím typickým britským humorom, osobitou vizážou, špecificky, vysoko posadeným vokálom, ale najmä tvorbou, ktorá sa hneď od počiatkov vymykala populárnym pesničkám danej doby, v ktorej vznikali, sa zdá až nemožné vytvoriť dobre fungujúci film. Film, ktorý by bol výpovedný – aj po hudobnej stránke, no aj ako profilový, osobnostnej. A predsa Šafránkov dokument, hoci neprekračuje štandardnú hodinu a pol, funguje veľmi dobre. Nezdržiava sa totiž informáciami, ktoré už dávno vieme. Pátra skôr v zákulisí a odhaľuje už len nadstavbu: s typickým úsmevom Meky rozpráva o zážitkoch s Verejnou bezpečnosťou, o doložkách či o tom, ako na ministerstve sedel človek, ktorý schvaľoval kapelám texty piesní. Aj kariéra skupín Modus či Limit nezaberá vo filme toľko časopriestoru, aby bola vyčerpávajúca, naopak, Meky ponúka len tie emocionálne silné „čriepky“, ktoré efektne posúvajú dej a sú mimoriadne obsažné.
Samostatnú kapitolu, pri ktorej sa oplatí pristaviť, tvoria mikropríbehy zo života speváka, ktoré ho poznačili. Či už je to úmrtie jeho brata alebo autohavária Mariky Gombitovej. Režisér sa však nesnaží bulvarizovať témy a necháva to na samotnom spevákovi, koľko z týchto, preňho citlivých tém, odhalí. Je zjavné, že Žbirka nie je typ respondenta, ktorý by pred kamerou chcel dané témy preberať podrobne a „liboval“ si v ich detailoch. Úprimne priznáva, že sa mu o nich hovorí ťažko. Ostávajú tak visieť vo vzduchu a je to tak dobre. Niektoré veci je lepšie nechať nevypovedané, aj o tom je film Meky. Tlačiť respondenta do konfrontácie alebo z neho nasilu ťahať emócie, ktoré sám nechce odhaľovať, to už by nebol pravdivý dokument, ale len hra na niečo, čo pravdou nie je. Tragické okamihy však Šafránek rozumne prekladá pozitívnymi, aj preto je snímka dostatočne vyvážená a dobre plynie. Medzi ne patria momenty s manželkou Katkou – či už v spoločnej domácnosti, na ceste autom alebo pri nahrávaní v štúdiách Abbey Road. Ako inak, nechýba pritom Mekyho typický humor, ktorý je, mimochodom, tým najlepším korením celého dokumentu. Rovnako ako jeho piesne. Niektoré znejú podprahovo, iné sú v centre pozornosti. Každopádne, treba oceniť výber. Čo sa týka výberu skladieb či klipov, neostalo totiž len pri najznámejších hitoch (V slepých uličkách, Atlantída, Biely kvet, Co bolí, to přebolí…). Znejú aj tie, ktoré sú menej známe, čo ocenia najmä skalní fanúšikovia speváka – Nemoderný chalan, Chlapec z ulice, Dr. Jekyll & Mr. Hyde, Do člna, ale napríklad aj piesne z obdobia spolupráce s Lacom Lučeničom.
Dokument Meky nie je typ oslavného filmu a prezentácie umelca s cieľom vytvoriť mu reprezentatívny medailónik. Človek by možno očakával, že pri takej dlhej existencii na scéne sa tvorcovia vyberú skôr ku glorifikovaniu osobnosti, priznajme si však úprimne, Mekymu by táto póza rozhodne nepristala. Výborne zrežírovaná snímka s dynamickým strihom (oceniť treba kvalitnú prácu strihu na hudbu) si udržiava po celý čas dobré tempo, čo je pri dokumente obzvlášť vítané. Je to pútavý hudobný film, ktorý nepochybne osloví aj tých, ktorí si časy normalizácie nezažili. Hoci vidieť archívne zábery z čias, keď partia muzikantov prerazila s pesničkou Úsmev, určite vyvolá v istej cieľovke nostalgické pocity…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: MagicBox
