Aj Slovenská filharmónia dokáže hrať francúzsky repertoár s príťažlivou a zároveň kultivovanou zvukovosťou. Stačí, keď sa pred ňu postaví dirigentská osobnosť.
Záverečný koncert 59. ročníka Bratislavských hudobných slávností priniesol program vymykajúci sa zo štandardov festivalu. V naštudovaní francúzskeho dirigenta Sylvaina Cambrelinga znela dramatická symfónia Romeo a Júlia Hectora Berlioza. Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor (pripravil zbormajster Jan Rozehnal) si ani nemohli priať lepšieho a povolanejšieho dirigenta. A záver BHS ani nemohol byť originálnejší, zvukovo vycibrenejší, delikátnejší – v Redute sme počuli príklad rafinovanej francúzskej zvukovosti s jeho typickou príťažlivosťou farieb a vrúcnych melódií.
Naposledy dielo so Slovenskou filharmóniou uviedol Ondrej Lenárd v roku 2001 (šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie bol v rokoch 1991 až 2001). Je to skôr rarita ako pravidlo, že sa dielo uvádza celé. V programoch koncertov sa môžu objaviť samostatné hudobné čísla alebo časť skladby bo forme suity, no počuť ho celé, je sviatkom pre priaznivcov klasickej hudby.
Ak aj na záver festivalu očakávame dielo s určitým posolstvom alebo sme zvyknutí na istý typ dramatickosti, tentoraz bol teda záver BHS trochu odlišný. Berliozovo poňatie Shakespearovej nesmrteľnej témy lásky (napísané podľa libreta Émila Deschampsa) v sebe spája prvky opery, kantáty a symfónie. Možno hovoriť aj o zborovej symfónii – sám skladateľ ju nazval symphonie dramatique. Vyžaduje si okrem inteligencie vokálnych sólistov prvotriednu prípravu zboru a detailné vedenie orchestra s chápaním pestrosti hudby, najjemnejších nuáns dynamiky a práce s tempami. Toho šťastia sa nám na záverečnom koncerte BHS (6.10.2024) dostalo. Také uchopenie partitúry, ktorá sa skladá zo siedmich častí, striedajúcej sólové, zborové a inštrumentálne party, s kladením dôrazu na detailné stvárnenie programu koncertného diela, sme asi nečakali. Aj vzhľadom na to, že si skladba vyžaduje čas na naštudovanie a pokiaľ nemá orchester dostatočné skúsenosti s delikátnymi nuansami francúzskej hudby, zrejme nie je vízia, že sa mu dobrý výsledok v krátkom čase podarí.
Pravidelným zaraďovaním francúzskej hudby do dramaturgie sa to už darilo Štátnej filharmónie Košice. Jej (dnes už) bývalý šéfdirigent Robert Jindra teleso tvaroval zvukovo i dynamicky v takých nuansách, aké si asi nevieme predstaviť. V uvádzaní francúzskych diel sa stali Košičania pod Jindrovou taktovkou čoraz precíznejší a vnímavejší. Nie celkom som si vedela predstaviť, že Berliozova hudba bude tou pravou šálkou kávy našich filharmonikov v Bratislave. Zatiaľ totiž od šéfdirigenta Raiskina necítiť snahu, aby publiku predstavili nový repertoár tohto typu – či už chýba odvaha, risk v dramaturgii, že nie vždy budú naplnené sály alebo úzkosť z toho, že by hudba neznela tak, ako má, posúdiť neviem. To, že napríklad ruský či český repertoár hrajú srdcom, zmysel telesa pre mohutnú zvukovosť, kontrasty v dynamike a schopnosť chápať istý typ literatúry, je pri Slovenskej filharmónii zjavné. No s odlišnou štruktúrou (kompozičnou, zvukovou, estetickou), som (aj pre nedostatočné skúsenosti hudobníkov) predpokladala Galeje.
Sylvain Cambreling je dirigentská osobnosť, akú náš prvý orchester potrebuje. S dostatočnou autoritou, znalosťou diela, si získal potrebný rešpekt Slovenskej filharmónie i Slovenského filharmonického zboru. Už v úvode prvej časti dramatickej symfónie bolo zrejmé, že nastavil tempá extrémne. Bolo to obrovské prekvapenie. Zvuková ľahkosť, vycibrená dynamika a šialené tempo (aj keď so skutočnej šialenosti ho doviedol Boulez). No dobre, úvodné rytmické lapsusy orchestra asi nepotešili každého (najmä nie Cambrelinga, ktorého pokožka tváre razom nadobudla purpurový odtieň), ale s veľkým srdcom a úprimne to možno hráčom odpustiť. Aj preto, aký fenomenálny výkon v tento večer podali.
Existujú legendárne nahrávky Berliozovej dramatickej symfónie, či už Pierra Bouleza z roku 1970 so sopranistkou Annou Reynolds, tenorom Georgeom Shirleym, basbarytónom Thomasom Paulom a The Cleveland Symphony Orchestra, ak sa máme pozrieť do minulosti, tak je to aj referenčná interpretácia Colina Davisa z roku 1968, Charlesa Dutoita z roku 1986, oproti ktorým v kontraste stojí excentrickosť a ostrejší zvuk Toscaniniho z roku 1947 a cenná verzia Charlesa Muncha (1953). V stvárnení partitúry sa Cambreling priklonil k mäkkosti a sofistikovanosti zvuku. A k témam zobrazujúcim psychologické stavy hrdinov. Berlioz sa totiž nevybral cestou rozprávania príbehu – v hudbe reaguje len na tie okolnosti, ktoré ho zaujali. Jeho partitúru prirovnávajú k Wagnerovmu dielu – v chromatických harmóniách a mnohých orchestrálnych partoch zobrazuje emócie hrdinov. Wagner sám uznal prepojenie medzi Tristanom a Izoldou s Berliozovým dielom. V skladateľovom ponímaní je to ľúbostná hudba, no zároveň zúfalstvo plynúce z nešťastného osudu mladej lásky, taktiež vášeň.
Presne tieto kontrasty, temperamentné a náladové zmeny zdôraznil hosťujúci francúzsky dirigent. V gestách sa nesústredil prioritne na nástupy – z plastickosti plynula snaha stvárniť Berliozov štýl komponovania a uchopenia materiálu. Boli to dlhé, lyrické party stvárnené v krásne tvarovaných oblúkoch, ktoré boli striedané temperamentnou intenzitou zvuku. Nikdy však nie cez hranicu horúčkovitého fortissima, a opulentnosti zvuku už vôbec. Ak sme očakávali záver BHS v tejto majestátnosti, tento program bol odlišný. Viedol orchester aj zbor ku kultivovanosti – to, čo sa iným dirigentom často nepodarí, dosiahol v absolútnej vyváženosti a zároveň homogénnosti zvuku. A nielen to. K Berliozovej hudbe sa nehodí prehnaná agogika, pretože v inštrumentálnych nuansách, ktoré využíva, sa hudba minie účinku. Tú používal minimálne, s nebývalým vkusom. Skôr zreteľne oddeľoval jednotlivé celky kompozície, v logike, sledujúc obsah diela. A to najdôležitejšie: udržal dynamickú hladinu tak, aby nestratilo kúzlo hudby. Jeho frázy boli zrozumiteľné, s ľahkosťou ste z nich mohli odčítať ich obsah. Dokonca aj plechové dychové nástroje zneli s neuveriteľnou kultivovanosťou, pekným spievaním melodických motívov a intonačnou čistotou, aj vo fanfárových motívoch dbali hráči o kultúru zvuku. Takýto jav je v našich orchestroch skutočnou vzácnosťou. Odhad Cambrelinga, čo sa zvukovo-akustických možností koncertnej siene Slovenskej filharmónie týka, bol vskutku dychberúci. Nielen v inštrumentálnych častiach, ale i zborových. Nastavil telesá v presnej dynamickej hladine, v sprievode harfy dokázali vyniknúť intímne pasáže – napríklad aj part mezzosopranistky Catriony Morison. Jej farba síce pôsobila tmavo, no spievala čisto a jasne. Jej artikulácia bola zrozumiteľná, mala stabilný tón a peknú melodickú líniu. Jej intimita ľúbostnej piesne bola vnútorná, emócie skryté, no zároveň speváčka dbala v kontrastoch o vyniknutie dramatických tónov – najmä vo výškach. Úsporný inštrumentálny sprievod harfy a jej ľúbostná pieseň, s citlivým nástupom zboru, bola jedným z najkrajších momentov koncertu. Ani si neviem spomenúť, kedy naposledy som od zboru počula taký precítený a zároveň presne interpretovaný part. Nebol však len technicky vycibrený a istý, mal v sebe mimoriadne vnútorné, bohaté výrazové a farebné nuansy a dokonalé pianissimá, pri ktorých ste tajili dych.
Ďalším sólistom bol Philippe Talbot – tenor, ktorý na poslednú chvíľu „zaskočil“ za avizovaného Pavla Bršlíka. Tak, ako nedávno na poslednú chvíľu zháňali tenora v Budapešti, aby sa mohla realizovať Mahlerova Symfónia tisícov, len dva dni pred koncertom sa slovenský tenor ospravedlnil aj na záverečnom koncerte BHS. Všetka česť organizátorom, že sa podarilo získať náhradu. Talbot sa špecializuje na francúzsky repertoár, jeho výkon bol suverénny (aj keď si asi nikdy nezvyknem na elektronické verzie partitúr, zvlášť, keď do prejavu vniesol aj agilný herecký prejav). Jeho výšky boli isté, hlas pevný, frázovanie zaoblené, nástupy absolútne presné, dobre svoj prejav koordinoval so zborom. Tretím sólistom bol anglicko-francúzsky spevák, bas Edwin Crossley-Mercer. Jeho bohato sfarbený hlas možno nevyznieval až takým autentickým a zrozumiteľným prejavom, no silný a presvedčivý bol výrazovosťou.
Dramatickejšie party taktiež nepresiahli žiadanú hladinu. Hosťujúci dirigent mal zbor pod kontrolou, tak i orchester. To, na čo si v Berliozovej hudbe musíte zvyknúť, je jeho odlišný kompozičný prístup. Jednotlivé nástrojové skupiny necháva zaznieť oprostene, akoby sa koncentroval na neustále vyznenie témy a čistej farby jednotlivých nástrojov. Sladký, mäkký zvuk violončiel, viol, ktoré sú v Slovenskej filharmónii vždy vyvážené a sebaisté, ale následne aj skupina prvých huslí (koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička) a druhých. Pri koncentrácii na vyniknutie melodických línií musíme spomenúť aj lahodnosť basových línií a ich lyrický zvuk. Pripravenosť orchestra, jeho súhra, majstrovské rubatové pasáže a rallentandá, pritom s dostatočne znelým a zároveň jemným zvukom, dávali všetky predpoklady túto skladbu pochopiť a prežiť aj v hľadisku. Francúzsky skladateľ totiž nekomponuje drámu, na ktorú sme všetci naučení. Je to iný typ dramatickosti, často bez tematického rozvíjania, bez pradiva, bez veľkých gradácií. Poznámka: my, čo sme zvyknutí na prísnosť nemeckej hudby, logiku kontrapunktu a naplnenie formy nielen témou, ale jej rozvedením a poriadnou gradáciou s veľkým zvukom, sme tak trošku v Berliozovej kompozičnej osobitosti tápali. No práve zvukovosť bola záchranným lanom, ktorého sme sa s vďačnosťou zachytili.
V inštrumentácii je taktiež osobitý – využívanie nástrojových skupín, aby vypovedali a zároveň dopovedali (bez komentára a ďalšieho rozvíjania či variácií – variácie používa len na stvárnenie meniacich sa duševných stavov Romea) psychologické stavy jednotlivých hrdinov, je subtílne. Nie však zvukovo úzke – aj v tom bola interpretácia diela francúzskej zvukovosti príťažlivá. Ponechať zvuku jemnosť, noblesu, sofistikovanosť, vnútornú drámu, no nie s umelým pianissimom. A samozrejme, drevené dychové nástroje, ktoré sú absolútnou doménou francúzskej hudby. Prekvapil mäkký tón, no najpamätnejšie z tohto koncertu bolo sólo hoboja v podaní Matúša Veľasa. Nielen bezchybné, ale i mimoriadne spevné, precítené, začínajúce sa z dokonalého pianissima, s prirodzeným, muzikantským rozospievaním témy. Dirigent držal sprievod v minimalistickej dynamike, no so zreteľnými dramatickými oblúkmi – nad ním sa hoboj prekrásne rozliehal. Popri vrúcnych romantických pasážach, to boli aj svieže, rýchle, ktoré si poslucháčov podmanili ľahkosťou a vyváženosťou hráčov jednotlivých skupín. Keď aj občas v Redute počuť ostrosť niektorých hráčov na úkor iných, v prípade tohto diela sa to nestalo. A čistota a súlad v rýchlych tempách bola taktiež výnimočná.
Bol to osobitý, exkluzívny záver Bratislavských hudobných slávností. Sledovať erudovaného dirigenta, ako dokáže stvárňovať gestami melodické línie, ktoré sa neriadia striktnými pravidlami, a sú skôr nepravidelné ako predvídateľné, bol obrovský zážitok. Dokázal vytvoriť napätie, tanečnosť, náhle, nečakané dramatické kontrasty boli v jeho ponímaní pre publikum vždy prekvapením. Túto partitúru nedokáže interpretovať každý dirigent – musí udržať zmysel pre rozmanitosť, napätie a zároveň symfonickú súdržnosť. Na Slovensku sme takéhoto umelca mali.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak