Po dlhom boji s ťažkou chorobou dnes, 10. marca, vo veku 77 rokov, zomrel herec Jozef Stražan. Pre všetkých, čo ho poznali – rodinu, priateľov, blízkych, známych, no najmä kolegov z Divadla Jonáša Záborského, je to obrovská strata: „Jožo, budeš nám chýbať. Úprimnú sústrasť jeho najbližším a česť jeho pamiatke“.
„Po dlhom a statočnom boji s ťažkou chorobou odišiel do hereckého neba Jožo Stražan. Jeho život bol pevne spätý s Divadlom Jonáša Záborského. Prežil v ňom celú svoju hereckú dráhu a stal sa jeho neodmysliteľnou súčasťou. Je to pre nás nesmierna a veľmi bolestivá strata,“ informujú kolegovia-divadelníci prostredníctvom webovej stránky.
Patril do štvrtej generácie divadelného rodu Stražanovcov. Výrazný predstaviteľ slovenského moderného herectva, silná herecká individualita s nevšednou mierou talentu. Rodený Bratislavčan s nezameniteľným hlasom nastúpil 1. júna 1960 ako sedemnásťročný do Divadla Jonáša Záborského v Prešove a počas celej svojej hereckej kariéry mu ostal verný. Pritom pochádzal z rodiny bábkoherca, ktorý celý život blúdil hore-dole po Slovensku.
Herecké skúsenosti na profesionálnom javisku získal v epizódnych a menších postavách. Jeho herectvo sa rozvíjalo v čoraz náročnejších úlohách, ktoré preverili jeho samorastlý talent, až vyzrelo do osobitnejších a mnohotvárnych polôh, keď vytváral veľké dramatické postavy a vyspel na jedného z protagonistov prešovskej činohry. Svoje postavy stvárňoval s chlapčenským pôvabom, prirodzeným šarmom, ale aj s vnútornou zaangažovanosťou a úprimnosťou, s citom pre javiskovú plastickosť výrazu, s intuitívnym odhadom primeraných proporcií i dramatickej gradácie. Prevažoval v nich komediálny a veseloherný žáner, ku ktorému inklinoval jeho spontánny komediantský herecký naturel. Vo vážnom žánri spájal psychologické motivácie s primeranou emocionálnou sugestivitou, pričom zúročil aj svoj javiskovo výrazný a sympatický herecký typ. Postavy stvárňoval s bohatým aparátom gestickej, mimickej i pohybovej charakteristiky a nefalšovanej ľudskosti, z charakterizačnej mnohotvárnosti a výrazovej elastickosti svojho herectva.
Za 60 rokov svojej profesionálnej hereckej kariéry vytvoril takmer dve stovky divadelných rolí. Medzi najvýraznejšie patria: Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Vronskij (Anna Kareninová, 1978), Vasilij Trifonovič Potapov (Prémia, 1980), Grigorij Melechov (Tichý Don, 1982), Lichý (Meno pre Michala, 1985), Claudius (Hamlet, 1983), Lazar (monodráma Lazariáda, 1984), Marcus Antonius (Antonius a Kleopatra, 1986), Muž (Slučka pre dvoch, 1982), Kobozy (Najdúch, 1984), Kazateľ (Alžbeta Báthoryová, 1994), Lord Burleigh (Mária Stuartová, 1995), Miloš Pohánka (Pohreb, 1997), Fagin (muzikál Oliver Twist, 1997) Jano Malecký (Ženský zákon, 2000), Dr. Mortimor (Lekárske tajomstvo, 2002), Joža (Muž mojej ženy, 2002). Videli sme ho v hlavnej postave mliekara Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (2002), ako Profesora v inscenácii A teraz čo, pán profesor? (2004), či manžela Alžbety Báthoryovej – grófa Nadasdyho v muzikáli M. Kákoša Báthoryčka. Nasledovali postavy: Ragnar v inscenácii Posledná cigara (2006), Ondrej Palčík v Statkoch-zmätkoch (2006), Tom v dráme Keď umiera herec (2006), Žobráčka, Smrť, Starena v Lorkiáde (2006), divákov rozosmieval v komédii Ženba ako Podkolesin (2008). Svoje dramatické umenie uplatnil v ďalších hereckých úlohách: Harpagon v Lakomcovi (2010), sv. Peter v muzikáli Quo vadis (2011), Ill v Návšteve starej dámy (2013), Jermil Zotyč Achov v komédii Nemá kocúr večne hody (2014), Stephen v Dílerovej voľbe (2015).
Účinkoval i v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách, v rozhlase a zábavných programoch.
Svojou hereckou kreativitou, talentom, profesionálnou spontánnosťou i bezpríkladnou vernosťou divadlu sa stal jednou z najvýznamnejších osobností mimobratislavského divadelníctva a zastáva svoje neopakovateľné miesto v histórii slovenského divadla.
Česť jeho pamiatke.
Zdroj: web Divadla Jonáša Záborského Prešov
