Superhit ako komédia je mimoriadne sofistikovane spracovaná, v mnohých rovinách prináša hlboké myšlienky, ktoré diváka nútia k zamysleniu a to, čo dnes všetci bytostne potrebujeme: pekný film a ľudské povzbudenie.

Okrem filmov, ktoré na festivaloch ocení odborná porota, je vždy zaujímavé odsledovať kategóriu, v ktorej hlasujú diváci. Svedčí to totiž nielen o vzorke publika, ktorá sa na festivale zúčastnila, ale aj o jeho vkuse, vyzretosti a v kontexte aktuálnej situácie možno aj o tom, čo sa nám dnes v kinách žiada vidieť. Víťaznou snímkou tohtoročného Art Film Festu, ktorá získala najviac diváckych hlasov, sa stala komédia Superhit (Un triomphe, 2020). Film režiséra Emmanuela Courcola, ktorý si získal srdcia publika v Košiciach na Art Film Feste, získal ocenenie najlepšej komédie minulého roka od Európskej filmovej akadémie. Pre snímku to bolo zadosťučinenie, nakoľko pôvodne dostala pozvánku do oficiálneho výberu minuloročného festivalu v Cannes, ktorý sa napokon pre pandémiu COVID-u nemohol konať.


Anotácia filmu s nie príliš lákavým názvom Superhit, ktorý by dokonca mohol potenciálneho festivalového diváka odradiť, znie úplne štandardne, príbeh dokonca nesie znaky klišé: príležitostný herec Etienne prijme ponuku nacvičiť vo väzení s odsúdenými delikventmi známu divadelnú hru Samuela Becketta Čakanie na Godota. Ojedinelý experiment sa mu nielen podarí naštudovať, ale dokonca dostane šancu uviesť predstavenie aj mimo múry nápravného zariadenia. Každé vystúpenie znamená nielen nový úspech, ale aj umocňuje vzťah medzi Etiennom a vystupujúcimi väzňami. Netradičný divadelný súbor napokon čaká finálne zavŕšenie – pred veľkým publikom v Paríži. Stane sa posledná spoločná noc očakávaným superhitom pre všetkých?


Ruku na srdce, čo si pod tým predstavíte? Okrem toho, že „v hre“ je práve kultové, alegorické dielo, absurdná dráma, Čakanie na Godota, láka vidina dobre vystavanej francúzskej konverzačky. No šablónovitý vzorec komédia a väzni vyvoláva v človeku akosi automaticky ten sladko nadsadený hollywoodsky príbeh so zabúdaním na realitu, len s prvoplánovým cieľom na pobavenie a dojatie diváka. Superhit je však iná šálka kávy.


Režisér filmu Un Triomphe / The Big Hit (festivalový názov Superhit) Emmanuel Courcol nastoľuje v sníme zásadnú otázku: dokáže umenie oslobodiť? Nemohol si na to ani zvoliť vhodnejšie prostredie, ako práve väzenie (a ako sa ukáže, mimoriadne vhodná bola aj voľba Beckettovej hry). Kto iný túži viac po slobode –po slobode ducha, ak vie, že telo musí ostať za mrežami, ak nie práve väzni?


Herec Étienne Carboni (Kad Merad), o ktorého sa divadlá pobiť nejdú a ani v súkromnom živote mu to práve neklape, je zaangažovaný do projektu, aby pozdvihol kultúrnu úroveň vo väznici. Partia, s ktorou má skúšať, Patrick (David Ayala), Kamel (Sofian Khammes), Moussa (Wabinlé Nabié), Jordan (Pierre Lottin), Alex (Lamine Cissokho) a neskôr sa medzi hercov včlení aj upratovač Bojko, pôvodne v úlohe šepkára (Alexandr Medvedev), to teda nie sú žiadne neviniatka. Étienne to vie, nikdy však nevstupuje do ich súkromia – nedozvedáme sa, či ten ktorý hrdina sedí za lúpež, podvod či vraždu. Od prvého momentu sa však rodí medzi ním a väzňami zvláštne, o to silnejšie ľudské puto. Objavujú svet umenia, ktorý ich prekvapí, ukáže im novú cestu a v ich životoch práve vďaka tomuto energickému a charizmatickému učiteľovi nastáva zásadná zmena. A platí to aj naopak, mení sa aj život krachujúceho herca.

Určite, je tam aj prvý plán, ktorý napadne azda každému, kto sa pohrúži do tohto scenára a sfilmovaného príbehu. Partia väzňov skúša divadelnú hru a dostane sa za múry väznice. Aká je asi zásadná motivácia „hercov“? Mimochodom, tvorcom scenáru je samotný režisér a patrí sa poznamenať, že film vznikol na základe skutočných udalostí, aj preto je celá táto príchuť realistickejšia. Čo však fascinuje na tejto snímke, Superhit ako komédia je mimoriadne sofistikovane spracovaná, v mnohých rovinách prináša hlboké myšlienky, ktoré diváka nútia k zamysleniu a to, čo dnes všetci bytostne potrebujeme: pekný film a ľudské povzbudenie.

Snímka funguje veľmi dobre aj preto, že režisér zvládol psychológiu postáv: charaktery nevykreslil čiernobielo a vo väznici s učiteľom si nesadnú hneď, ako vstúpi do ponurých priestorov. Niektorí z budúcich hercov sú plní nadšenia, ďalší sa zdajú byť neschopní. Až postupne si budujú vzťahy, oťukávajú sa a z počiatočného vzdoru väzňov, ktorí nikdy divadlo nehrali, začínajú rešpektovať Etienna nielen ako učiteľa, ale aj ako človeka. Navyše, k tomu všetkému dokázal Courcol vďaka rýchlym konverzačkám dodať brilantný komediálny punc, ktorý v kombinácii s vážnymi myšlienkami vynikajúco funguje. Už len úvodné vysvetlenie Beckettovho Godota v podaní väzňov prináša priam neuveriteľné paralelu: hoci hru nepoznajú, kto by dôvernejšie mohol poznať nekonečné čakanie, ako práve oni? V celách predsa trávia životy neustálym čakaním – na volanie k práci, k obedu, na čakanie ďalšieho dňa, na čakanie, kým ich jedného dňa pustia, ich život, to je neustále čakanie a čakanie. Niet preto lepších adeptov na pochopenie tejto hry a stotožnenie sa s ňou ako práve väzňov.

Superhit má veľmi dobrý spád a prirodzené napätie, sledujeme väzňov na javisku, na ich turné a vôbec nám neprekáža, že ich osobné príbehy nepoznáme. Diváci sa totiž na postavy dívajú optikou ich učiteľa Etienna a spoznávame ich ľudskú stránku a tým, že sa nikdy nedozvieme, za čo boli odsúdení, nevnímame ich negatívne. Jeden z hrdinov hrá na javisku len pre svoju manželku, ďalší túži, aby sa v obecenstve objavil jeho 7-ročný syn, iný po premiére poznamená, že to bol lepší adrenalín ako lúpež, aj z upratovača Bojka, z ktorého ide strach, je zrazu nezanedbateľná postava. Možno títo ľudia boli považovaní len za odpad spoločnosti, no zrazu, vďaka umeniu, sú povýšení na skutočných, cenených ľudí, ktorým publikum tlieska. Otázkou však je, nakoľko je umenie oslobodzujúce, ako dlho to dokážu znášať a vždy sa vrátiť poslušne do ciel, keď odohrajú predstavenie, späť k životu, kde slobodu nemajú.

Samozrejme, kým sledujeme istý prerod a vnútornú zmenu na väzňoch, celý tento príbeh zanechá stopu aj na ich učiteľovi. A dobre vystavaná snímka vedie k prekvapivému záveru. Možno si niekto môže myslieť, že je hollywoodsky postavený, no vychádza zo skutočných udalostí. A ako sa konštatuje vo filme, samotný Beckett by mal z neho radosť.

Čo krajšie predsa môže byť, ako to, že umenie človeka robí lepším, čo je jedna z tém filmu, no zároveň aj moc slobody. Je prirodzené, že ak ju raz naši hrdinovia zakúsili, nebolo cesty späť – napokon, to je podstata človečiny. Aj preto Superhit tak dobre funguje. Nie je to bezduchá komédia, ale výborne vystavaná konverzačka s perfektne nastaveným tempom a touto ústrednou myšlienkou, a či už to budú ľudia z väzenia alebo akéhokoľvek iného prostredia, v ktorom im na ňu siahnu. Jednoducho, princíp slobody bude fungovať vždy. A mimochodom, v tomto filme Godot skutočne príde, takže čakanie nebolo márne…

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: AGAT FILMS & CIE

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno