Záverečný koncert 44. ročníka Gitarového festivalu J. K. Mertza mal byť povestným zlatým klincom podujatia, ktoré bolo tohto roku skutočne „nabité“ výraznými osobnosťami klasickej gitary. Pre niektorých však ani nemusel byť…

Virtuózny lutnista a gitarista Edin Karamazov, ktorých pochádza zo Zenice (súčasná Bosna a Hercegovina) sa uplatňuje ako muzikant nielen v žánri klasickej hudby, ale je vášnivým interpretom ľudovej hudby a rovnako dobre sa mu darí aj v pop music. Ak si ho už na spoluprácu „povolal“ Sting, nepochybne na to mal dôvod, pretože tento spevák si hudobníkov vyberá dôsledne či už z jazzu alebo európskej hudby. Len pár dní po vystúpení charizmatického talianskeho gitaristu Aniella Desideria, ktorý predviedol akýsi historický prierez hudbou od baroka až po súčasnosť, malo publikum možnosť počuť interpreta, ktorý opäť siahol po starej hudbe a súčasnej hudbe – Lea Brouwera a slovenského skladateľa Vladimíra Godára.
Bachova Suita č. 4 znela v úprave samotného interpreta a kto očakával interpretáciu zodpovedajúcu barokovému slohu, musel byť šokovaný. Karamazov má totiž k interpretácii starej hudby silne individuálny prístup, obdobne ako spomínaný Desiderio, no na rozdiel od talianskeho gitaristu, jeho osobný vklad prekračuje hranice štýlovo zodpovedajúce barokovej hudbe. Ak teda nejaký poslucháč dôverne nepoznal kompozície Bacha, mohol mať pokojne pocit, že Suita v jeho interpretácii ani do barokového obdobia nepatrí. Pre Karamazova totiž neexistujú pravidlá, ktorými by sa riadil. Nikto mu nemôže poprieť vypracovanú techniku, charizmu a virtuozitu, s akou hrá interpretačne náročné diela. Spôsob, akým k nim však pristupuje, doslova popiera všetky elementárne princípy tohto slohu. Jeho voľné tempo, ktoré v rámci jednotlivých častí Suity frekventovane menil, skôr pripomínalo vzdialenú free jazzovú improvizáciu ako barokovú hudbu. Rovnako aj s dynamikou nepracoval tak, ako sa to v prípade baroka žiada. Ak by poslucháč nepoznal hudobnú formu suity, len z veľkými obtiažami by zistil, že ide o Bachovu kompozíciu.
Takéto tendencie v interpretácii európskej hudbe sledujeme už nejaký ten čas. Sloboda v prevedení skladieb je dnes skrátka „in“, otázkou však je, do akej miery si môže dovoliť byť v interpretácii umelec „slobodný“ a či by mal rešpektovať princípy starej hudby. Tak, ako nájdeme liberálne zmýšľajúcu časť publika, určite je aj mnoho konzervatívnych poslucháčov, ktorí sú naučení a aj očakávajú štýlovo zodpovedajúcu interpretáciu barokovej hudby. Karamazov skrátka nie je jediný, ktorý si dovolil tieto princípy poprieť. Otázkou však je, do akej miery. Poslucháč zvyknutý na zaužívané princípy interpretácie tohto historického obdobia dokázal len s ťažkosťami prijať jeho individuálne poňatý spôsob hry. Karamazov v tomto prípade riskuje a odvážne kráča vlastnou cestou, aj tak by sa to dalo vysvetliť.
Tento odvážny a miestami až drzý prístup k histórii európskej hudby, hoci jeho prirodzenú muzikalitu a technickú zručnosť mu poprieť určite nemožno, sa podstatne efektívnejšie prejavuje pri súčasných kompozíciách. Preto aj ďalšia skladba, ktorú v tento večer uviedol – La Canzona refrigerativa dell´arpa di Davide pre violončelo a gitaru bola v jeho podaní presvedčivejšia a originálna. V mnohom sa k tomuto výkonu pričinil aj Pavol Mucha – violončelista sláčikového kvarteta Mucha Quartet. Mucha je výrazovo aj technicky vyspelý interpret a so štýlovou čistotou dokáže zahrať starú hudbu, klasicistický či romantický repertoár, rovnako je erudovaný v oblasti súčasnej hudby. Kým v prvej časti Godár experimentuje so zvukovosťou, v druhej prejavuje výrazové a kompozičné prvky minimalizmu.
Prvú časť koncertu ukončila Brouwerova Canciones Amatorias pre hlas a gitaru. Svetoznámy interpret, gitarista Brouwer predstavuje vo svojich kompozíciách pomerne ťažké sústo na počúvanie, či už z hľadiska formy, výrazových prostriedkov, no najmä tonality. Preto všetka česť, že slovenská mezzosopranistka Petra Noskaiová sa s týmito náročnými partmi vysporiadala, hoci z vokálneho hľadiska jej podstatne viac pristali záhorácke piesne uvedené v druhej časti koncertu.


Bez mučenia priznávam, že po prestávke som do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca, vstupovala s obavami. Koncert mal totiž opäť pokračovať Bachovou Ciacconou z Partity. Je nutné poznamenať, že nebol to len môj subjektívny názor, že Bachove kompozície v prevedení Karamazova nemali s Bachom takmer nič spoločné. Nedalo sa nepočuť v publiku kultivovanejším spôsobom sformulované kritické poznámky na adresu gitaristu, no našli sa aj odvážnejší, ktorí sa s neskrývaným cynizmom navzájom povzbudzovali. Jedna z mimoriadne trefných poznámok, ktoré som si náhodne vypočula, bola: „neboj sa, tú Bachovu Ciacconu nejako so zaťatými zubami zvládneš!“ a odpoveď nebola práve v optimistickom duchu: „No, mám obavy, že nie…“
Nechcem však príliš ubližovať interpretovi, preto je nutné uviesť vysvetlenie, že v súčasnosti sa veľká skupina interpretov čoraz častejšie dištancuje od základných pravidiel interpretácie starej hudby a kráča niečím neviazanými pravidlami v snahe prejavujúc do hudby čo najväčší osobný vklad. Samozrejme, konzervatívne publikum túto skutočnosť nedokáže akceptovať, pretože Bach v týchto prípadoch skutočne prestáva byť Bachom. Aká bola teda neskrývaná radosť, tejto časti obecenstva keď jeden z organizátorov Martin Krajčo ohlásil zmenu v programe. Ciaccona od Bacha nezaznie, pretože Karamazov sám sa tak rozhodol V ten moment padlo niekoľko kameňov zo sŕdc poslucháčov…
Cyklus štyroch záhoráckych piesní nazvané Suníčko od vášnivého zberateľa ľudových piesní – Janka Blaha, zneli v úprave Vladimíra Godára. Speváčka Petra Noskaiová s s nimi poradila vynikajúco. Aj keď jej operná technika hlasu bola zreteľná, ľudovkám to vôbec neublížilo, naopak. Dokázala im dať potrebný výraz a ešte pridanú hodnotu navyše. Hlas neforsírovala, naopak, piesne v registroch a rozsahoch, ktoré sú na spev obtiažne, dokázala interpretovať s uveriteľnou dávkou emócií, prekrásnymi piano partmi a najmä v týchto piesňach sa ukázala jej krásna, prirodzene sýta farba hlasu.

Koncert uzavreli Brouwerove Balady pre gitaru a sláčikové kvarteto, kde sa ukázala najmä interpretačná vyzretosť Mucha Quartet, zohratosť s Karamazovom a celková kompaktnosť skladby. Aj to bol ďalší dôkaz, že gitaristovi skôr pristane súčasný repertoár, kde si môže dovoliť voľné, prirodzené a najmä spontánne muzicírovanie, teda to, čo v baroku nevyznieva v súlade s estetickými kritériami starej hudby.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Rudolf Biháry – Gitarový festival J. K. Mertza


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno