Darkness Positive kladú v čase pandémie mnoho otáznikov

Druhý album by vraj mohol kapelu položiť. Obavy kapely Darkness Positive boli zbytočné. Ich Prvý dojem bol výborný a počas koronakrízy sa im podarilo vytvoriť dvanástku nových piesní, vďaka ktorým rozhodne neskončia na smetisku dejín.

Obdobie koronakrízy malo a stále má na hudobnú kultúru na Slovensku mimoriadne silný vplyv – kto by chcel tvrdiť opak a tváriť sa, že všetko sa deje v starých, zabehaných koľajach, pôsobil by tak trošku ako z inej planéty. Neboli to však len negatívne, devastačné vplyvy, ktoré (čas ukáže) možno aj vytriedia zrno od pliev a zrejme ozrejmia, aká scéna je životaschopná a postaví sa o päť na nohy. Jedným z mála pozitív počas obdobia pandémie pre mnohé kapely bolo, že mohli tvoriť v štúdiu – na tvorbu mali dostatok času, vznikali premyslené postupy, posuny autorských kompozícií, mix žánrov a pomerne trúfalé nahrávky. A nebolo ich málo…

Darkness Positive si už svojím debutom s názvom Prvý dojem získali stabilnú základňu fanúšikov. V prvom rade, je to kapela, ktorá prekvapuje zrelými inštrumentálnymi výkonmi. Toto skrátka nie sú punkoví chlapci odkiaľsi z garáže, odchovaní na troch akordoch, s nepresnou rytmikou a samoúčelnými protest songami, hoci v textoch sa niektorými z nich filozofiou snažia priblížiť aj k aktuálnym sociálnym témam, ktoré trápia mnohých z nás. O tom však neskôr. Skupina, ktorá si môže dovoliť hrať v triu, už vie čo robí a má dobre premyslený koncept. V tomto obsadení totiž počuť aj tú najmenšiu chybu. V kompozícii je potrebné mať do bodky premyslené aranžmány a zohratú rytmickú sekciu. Trio Darkness Positive všetky tieto atribúty spĺňa – a to nielen v štúdiu, kde pri dnešných technických vymoženostiach možno všeličo „vyčarovať“. Naživo, koncom minulého roka, sa ukázali ako výborne zohratí, zdatne podkutí inštrumentalisti (vystúpili na festivale Plody doby a na koncoročnej klubovej túre Ja som kultúra).

Aký bol teda rok 2020 podľa kapely? Bol to jeden veľký otáznik, čo je aj názov ich druhého albumu. Hneď ako sa vám album trojice šikovných muzikantov v zložení – Šimon Švidraň (gitara, spev), Adrián Simonides (basová gitara) a Matej Richtarčík (bicie nástroje) dostane do rúk, musíte si všimnúť kreatívny, invenčne navrhnutý buklet a obal. Kričiaci otáznik fosforeskujúco zelenej farby pochádza z dielne umelca Norberta Neuschla. Buklet v kombinácii čierno-zelenej s moderným fontom pôsobí priam „matrixovsky“ a excelentne komunikuje aj s hudobnou multižánrovosťou kapely Darkness Positive. Pri značke Slnko Records si už akosi automaticky môžete byť istí, že sa vám do rúk dostanú nielen hudobne, ale aj vizuálne originálne albumy.

Mix hudobných štýlov, ktorý využíva kapela, na scéne nie je žiadnou novinkou. Kombinácia jazzu, progresívneho rocku, funku a dokonca aj rapu – takáto symbióza funguje na medzinárodnej scéne veľmi dobre. Nie, že by sa to na Slovensku hemžilo takýmito kapelami úplne bežne, všakže. Problém takejto syntézy totiž je, že často sa môže stať, že skĺzne do akademickosti a piesne stratia na spontánnosti. A tiež, vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad znie. Muzikanti na svojom druhom albume “?” však potvrdzujú, že dokážu kombinovať rozmanité štýly bez trpkej pachute umeliny. Pridávajú k tomu kúsok príťažlivého humoru, inteligentnú dávku absurdných textov, ale aj vážne témy – aktuálne v celospoločenskom kontexte. To všetko korunované kvalitnými interpretačnými výkonmi. Počuť bubeníka hrať v šesnástinách so sebaistotou, využívajúc často aj nepárne metrá, s absolútnou presnosťou pritom je zjavné, že nejde o bohapustý dril, to je na Slovensku pomerne raritný úkaz. Matej Richtarčík je takýmto bubeníkom. Bezchybné, priam až virtuózne sóla v šialene rýchlom tempe na basgitare (Adrián Simonides), to tiež nebýva frekventovaným javom na našej scéne, zvlášť, keď sa pohybujeme na rockovej scéne, hoc aj alternatívnej (alebo práve tej alternatívnej?). A spevák a gitarista Šimon Švidraň so svojimi invenčnými riffmi tiež vystúpil zo svojej komfortnej zóny. Okrem autorstva textov začal aj rapovať a objavuje nové polohy vokálu.

Úvodná inštrumentálka More Cowbell? slúži ako príjemné intro k celej platni, v podstate už naznačuje spomínaný mix rozmanitých štýlov. Zvukovou korunou je využitie kravských zvoncov, ktoré neznejú prvoplánovo v popredí a zrejme by sme ich ani neidentifikovali, nebyť veľavravného názvu skladby. Takpovediac bez pauzy sa dostávame k ďalšej piesni, Abyhralima, ktorá je akousi výčitkou voči masovému prúdu hudby, ktorá sa na nás dnes valí z rádií. Dnes sa tomu vraj hovorí „jazyk nevhodný pre deti“ – takže presne ten používajú aj Darkness Positive, o niekoľko levelov vyššie ako ho poznáme trebárs od Horkýže Slíže. Chytľavé riffy, rytmika, ktorá perfektne šľape, dobre fungujúci refrén je akousi paródiou na typický rádiový song, no kompozične úplne inak vymyslený. V medzihre nastáva priestor pre inštrumentálne sóla, skvelé prechody na bicích nástrojoch, pekne znejúca gitara – to, čo spravidla počujeme v jazzovom žánri, len s odlišným obsahom. K basgitare Adriána Simonidesa sa ešte dostaneme, lebo si zasluhuje osobitný priestor. Muzikanti dávajú hudbe a syntéze štýlov súčasnú, trúfalo drzú tvár a to, že spolu hrajú už viac ako desať rokov, sa aj odráža na výsledku. Náhly chromatický záver, ktorý je inak základom skladby a objavuje sa v nej často, sa stáva neodolateľným hudobným vtipom. Humor v muzike nie je také ľahké vymyslieť, vedeli by o tom rozprávať chalani z Chiki Liki Tu-a. Zvukovo progresívnejší Darkness Positive však nielen posúvajú žánrové hranice, ale aj reflektujú aktuálnu dobu.

Mimochodom, prvý singel, ktorý pustili do sveta, bol Sami sebou. Pieseň uzrela svetlo sveta v máji 2020, keď už bolo vo vzduchu cítiť postupné uvoľňovanie opatrení. V piesni sa odráža spontánna atmosféra, radosť a novú zvukovú dimenziu jej dáva saxofonista Matej Novák. Čo sa týka formy, nie je nejako komplikovaná, v zásade je postavená na opakujúcom sa, chytľavo znejúcom motíve, dostatok priestoru však dostávajú inštrumentalisti. Basgitarista Simonides si do slova a do písmena žije svojím životom, odvážna práca s registrami saxofónu zvukovo podfarbuje skladbu, náhla modulácia songu zrazu dáva odlišnú náladu, na pohľad akoby celú skladbu rozbila, v tempe však pokračuje. Výborne prepracované aranžmány a pestré hudobné nápady sú doménou kapely – v nich je hlavná sila tejto formácie.

Otáznikom pomenovaný album je reflexiou uplynulého roka, ale aj celkovo súčasnej doby. Dáme si gól je nastolená téma globálneho otepľovania. Našťastie, muzikanti nie sú tí, ktorí kážu a vy sa ocitáte ako poslucháči v škole, kde musíte počúvať nudné prednášky starnúceho kantora. Aj táto pieseň sa ocitla na playliste koncertu Ja som kultúra. Má pomerne komplikovanú metrorytmickú štruktúru a zároveň sa v speve striedajú basgitarista s gitaristom. Pôsobí ako štúdiovka, ktorú je nepredstaviteľné hrať naživo, už len pre náročné prechody a možnú zvukovú nekompaktnosť, paradoxne, naživo priniesla ešte viac energie. Osobitú pozornosť si opäť zasluhuje altsaxofón Mateja Nováka. V častiach, kde vzniká priestor na improvizáciu, zvukovo pôsobí až free jazzovo, hoci vieme, že od tohto štýlu to má ešte ďaleko, no miestami ten free úlet jasne pripomína. Udržať celok kompozície a jej štruktúru si vyžaduje nielen skúsených muzikantov, ale aj jej dobre vymyslený koncept. A v tomto prípade hudobníci, zdá sa, nič nenechali na náhodu.

Najlepšie to dokazujú piesne JoeZahynul. Ide o najvýraznejšie skladby odkazujúce na legendárneho klávesáka a skladateľa Joe Zawinula. Neodolateľne funky motív v skladbe Zahynul je skvostne vymyslený, že či už chcete alebo nie, z podvedomia sa vám akosi automaticky vyplaví legendárna kompozícia Birdland od Weather Report. Muzikanti vedia v rámci kompozície veľmi dômyselne pracovať s harmonickou štruktúrou, no najmä vďaka citu pre energickú funky rytmiku, spájanie jazzových prvkov s rockom, prepracované, premenlivé metrum a chytľavé groovy sa táto skladba stáva výnimočnou. O ucelenej, jednoliatej línii „otáznikového albumu“ nemožno v žiadnom prípade hovoriť. Rozhodne to nie je album na prvé vypočutie. Putujete ním ako vesmírom a neustále objavujete novú planétu. Máte síce nejasný pocit, akoby ste na nej už boli, predsa len sa zdá byť neprebádaná. Na planétu zvanú Zahynul sa budete chcieť vrátiť nepochybne niekoľkokrát.

Nemáš začoKufrík sú ďalšie v poradí, ktoré majú odlišný charakter aj štýl. Rockové riffy, dobre vystavané gitarové sóla, no vždy prítomná pestrosť a vydarený hudobný experiment s rozmanitými štýlmi, je prítomný aj v týchto piesňach.

Na druhom albume nájdete aj uvoľnenejšie skladby, ktoré na pohľad pôsobia ako nezaraditeľné. Opäť, až na ďalšie počúvanie v nich možno objaviť jedinečnosť. Algoritmy a ich očarujúca offbeatová rytmika, repetitívne sa opakujúci motív či prekvapivé saxofónové sólo v závere. Chlapci z dediny tiež patrí medzi pokojnejšie songy, ktoré uzatvárajú pýtajúci sa album „?“. Sebareflexívne blues chce byť akousi nostalgickou bodkou – dvanástka, ktorá je vážna, zároveň má príjemný nadhľad, pretože kdesi vo vnútri všetkej tej márnosti cítite ten vtip chlapcov z dediny…

Každopádne, počin formácie je unikátny nielen hudobne. Fascinujú do detailu premyslené kompozície a to, že neostanú len v štúdiovej polohe. Poslucháčom dobre padne aj preto, že sa v týchto časoch dokázal pozrieť na bezútešnú situáciu s humorom a nadhľadom. Pritom to nie je len taká obyčajná jednohubka, ale zrelý, vyspelý album po každej stránke.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Slnko Records, Norbert Neuschl


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno