Je úplne jedno, či ide o orchester z Ameriky, Poľska, Slovenska, či Ruska – vždy je podstatná emócia, ktorú interpreti odovzdávajú ľuďom. A tá je rovnaká, v akejkoľvek krajine sa nachádzame,“ hovorí pre náš portál šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin.

So Slovenskou filharmóniou ste začali spolupracovať v marci v roku 2010, vtedy ste dirigovali Beethovenu predohru Coriolan a Čajkovského 5. symfóniu.  Na Otváracie koncerty 73. sezóny telesa, ktorého ste dnes šéfdirigentom, ste siahli po iných dielach, no autori sa nezmenili. Prečo títo autori? Hovoríte, že naši filharmonici majú špeciálny cit pre interpretáciu Čajkovského diela, zaiste si ešte spomínate na prvú spoluprácu…

Veľmi dobre si na ňu spomínam! Bolo to v historickej budove Slovenského národného divadla, pretože v tom čase bola budova  Reduty v rekonštrukcii. Už vtedy som mal vedomosti o Slovenskej filharmónii ako o rešpektovanom orchestri a známom telese. Keď si vezmeme líniu európskych orchestrov ako Českú filharmóniu, poľských hudobníkov či rumunských v Bukurešti, sú to všetko piliere tejto oblasti Európy, ktoré sú známe a fungujú dobre. No čo ma okamžite zasiahlo, a zistil som to pocitovo veľmi rýchlo, že tento orchester je výsledkom jedinečného spojenia rôznych kultúr vyplývajúcich z polohy, kde je situované mesto Bratislava. Je to kombinácia hlbokej slovanskej intuície a emócií plynúcich z intenzívneho vnútorného prežívania, čo vedie k jedinečnému spôsobu interpretácie tak v sláčikových ako aj v dychových hudobných nástrojoch. Je to niečo, čo mi pripomína zvuk orchestra, s ktorým som vyrástol. Presne takto zneli sláčiky hudobníkov v Rusku, takto si ich pamätám.


Daniel Raiskin so Slovenskou filharmóniou. Foto: Ján F. Lukáš

Máte na mysli hĺbku a výraz, s ktorým hrajú naši hudobníci?

Aj hĺbku a tiež spôsob interpretácie, ktorý je veľmi oduševnený. No a na druhej strane je zrejmá línia nemeckej a rakúskej školy v interpretácii dychových nástrojov. Je v nej precíznosť a sofistikovanosť. Tento detailizmus pre krásu je citeľný v rakúskej barokovej a klasicistickej hudbe a v interpretácii dosahuje vysokú kvalitu. Takže keď som prišiel do Slovenskej filharmónie, cítil som prienik týchto dvoch svetov v orchestri, no nielen to. Prienik kultúr cítiť aj v ľuďoch, veď hranice s Rakúskom sú len päť minút autom od Bratislavy a k letisku je to necelú trištvrte hodinu. V ľuďoch tento mix rôznych kultúr cítiť, je zrejmé, že toto mesto leží na hraniciach. Môžete sa zobudiť ráno v Bratislave , no dať si raňajky vo Viedni. A zároveň, je tu mnoho protikladov, ktoré keď sa stretnú, tvoria nesmierne zaujímavý celok. To je presne to, čo ma priťahovalo. A ďalšia vec, spolupráca s orchestrom bola od prvej chvíle nesmierne otvorená, spontánna. Čajkovského 5. symfónia bola ako stvorená pre hráčov tohto orchestra, je to repertoárový kus a pre nich je to takpovediac rutinné dielo. No dokážu si všimnúť, že príde niekto, kto chápe hudbu svojím spôsobom a chce ju interpretovať subjektívne, svojím vlastným vnímaním. Hráči sú senzitívni, rešpektujú partitúru, nesnažia sa prezentovať svoje vlastné ego. Zároveň majú v sebe schopnosť skúšať niečo nové. Objavovať aj nové skladby, nielen hrať repertoár, ktorý majú zažitý. A to je znak, ktorý nie je typický pre každý orchester. Niektoré orchestre sú veľmi tvrdohlavé: majú svoje tradície a zažité štandardy a trvajú na tom, že to budú hrať len tým jediným spôsobom. A vy ich buď prijmete alebo nie, jednoducho s nimi nepohnete. No filharmonici sú veľmi flexibilní. Pamätám si veľmi živo, keď som si v ich interpretácii vypočul Beethovena. Každý dirigent, keď sa zoznamuje s novým orchestrom, si hráčov musí vypočuť a následne im dať impulzy, čo by sa mohlo hrať odlišným spôsobom. Veľmi inšpirujúci bol pre mňa aj ich spôsob vnímania a interpretácie Čajkovského symfónie, ktorú sme hrali v Bratislave, ale aj v iných mestách na zahraničnom turné. A zrazu sa medzi nami rozvinula veľmi prirodzená spolupráca. Dnes, po tých mnohých rokoch, keď som už druhú sezónu šéfdirigentom, akoby som sa pocitovo vrátil k tým začiatkom. Niektorí členovia sa medzitým vymenili, prijali sa do orchestra noví, mladí hudobníci, no mnoho z hudobníkov je v orchestri stabilných, mnohé tváre sú pre mňa známe. Keďže spolupráca sa začala s Beethovenom a Čajkovským, cítim to sám vo vnútri, že je to akýsi podpis tohto orchestra. Určite, hrajú Smetanu, Dvořáka, Janáčka, slovenských skladateľov, no keď sa rozprávame o pilieroch klasickej symfonickej hudby, tak potom práve títo dvaja skladatelia sú pre náš orchester ako stvorení. Oboch dokážu interpretovať jedinečne.

Huslista Vadim Gluzman, šéfdirigent Daniel Raiskin: Otvárací koncert 73. sezóny. Foto: Peter Brenkus

Na Otváracích koncertoch mohol konečne účinkovať sólista Vadim Gluzman, hoci mal prísť už minulý rok, no pre pandémiu sa koncerty neuskutočnili. Jeho interpretácia Beethovenovho husľového koncertu znela s kadenciami Alfreda Schnittkeho, ktorý reprezentuje presne tú líniu obsahovo sa hodiacu do programu. Schnittke ako rusko-nemecký hudobník a skladateľ židovského pôvodu trávil veľa času aj vo Viedni, som rád, že práve tieto kadencie v koncerte zneli. A čo sa týka Čajkovského, chcel som sa vyhnúť opakovaniu jeho často hrávaných symfónií. Tiež som chcel využiť organ, ktorý je v Koncertnej sieni. Rozmýšľal som nad dielom, ktoré by bolo dramatické, no zároveň som nechcel skladbu, ktorá by publikum dvihla z kresiel a vyvolávala v ňom emócie na spôsob veľkého bravo vo finále. To nie je môj prioritný záujem. To, čo ma zaujíma a čo by som rád ľuďom odovzdal, je zamyslenie sa, čo si z koncertu odnesú. Či ich zážitok prinúti premýšľať. Beethovenov humanizmus a idealizmus, na druhej strane Čajkovského osobné trápenie a zhudobnenie idealistického sveta Byrona v symfónii Manfred – táto kombinácia dvoch diel má čo ponúknuť publiku práve z pohľadu myšlienkového posolstva.

Daniel Raiskin, Otvárací koncert 73. sezóny SF. Foto: Peter Brenkus

Na Otváracie koncerty ste vybrali aj skladbu Ľudovíta Rajtera, čo svedčí o tom, že k slovenským skladateľom máte čoraz intenzívnejší vzťah…

Som rád, že na koncerte zaznela Malá slávnostná predohra Ľudovíta Rajtera. Na štvrtkovom koncerte boli aj manželka pána skladateľa a jeho syn. Po koncerte za mnou prišli a boli potešení, že skladba zaznela práve na otvorení sezóny. Bolo to vôbec prvé dielo od Ľudovíta Rajtera, ktoré som so Slovenskou filharmóniou hral a som rád, že zaznelo.

Už ste naznačili ako sa Vám pracuje so Slovenskou filharmóniou, no predsa – aký ste typ dirigenta? Ste priateľský či skôr autoritatívny? Aké sú Vaše vzťahy s hudobníkmi?

Dirigent nikdy nemôže byť priateľ s hráčmi. (úsmev) Toto je možno jeden z tých menej šťastných aspektov tejto práce, no je to tak.

Šéfdirigent Daniel Raiskin počas skúšky: Foto: Alexander Trizuljak

Ste dostatočne prísny na hráčov? Ak sa niečo trebárs nevydarí podľa Vašich predstáv, ako reagujete?

Určite áno! Som na nich prísny. No ani by som nepovedal, že práca dirigenta je o prísnosti. Ak sa aj niečo hudobníkom na koncerte nepodarí, sami si to uvedomujú. Nebudú hrať lepšie, ak budem prísny a budem na nich kričať. Myslím si, že podávajú najlepší výkon, aký je v ich silách. Požadujem od nich maximum a som striktný. Tým, že od nich budem vyžadovať viac nátlakom, nedosiahnem lepší výkon. Dirigent môže len zabezpečiť dobrú pracovnú atmosféru, kreatívne pracovať a to je to najdôležitejšie.

Myslíte si, že za kvalitou interpretácie by mohli byť aj nízke platy hráčov? Neporovnávajme sa so štátmi ako Nemecko či Francúzsko, ale skúsme to v okolitých, veď napríklad už len v Česku či v Maďarsku je všeobecne známe, že hudobníci sú lepšie finančne ohodnotení. Naši hudobníci musia mať často aj iné zamestnania či privyrobiť si, aby sa uživili. Súvisí to s ich disciplínou a výkonom interpretácie?

Určite to nie je otázka finančného ohodnotenia, to si nemyslím. Každý odvádza čo najlepší umelecký výkon a nie je to otázka peňazí. Nikto si nemôže predsa povedať, že budeme hrať len na tej úrovni, ako sme platení. V umení je to jednoducho tak, že niekedy sa živé vystúpenia vydaria lepšie, inokedy menej, no nemyslím si, že je to otázka peňazí. Slovenská filharmónia je vo veľmi dobrej kondícii. To, že majú hráči aj iné džoby, je v poriadku. Nepoznám hudobníkov aj v iných orchestroch v rôznych krajinách, ktorí by to nerobili. Majú mnoho ďalších záujmov, hrajú v rôznych formáciách. Hovorím o krajinách ako sú Nemecko či Spojené Štáty, Kanada, Česká republika, Maďarsko. Mnohí sa sťažujú, že majú príliš veľa práce, ale keď majú spraviť čokoľvek mimo orchestra, bez problémov to urobia. Takže nie je to otázka peňazí. Hudobníci majú radi, keď sa ich repertoár variuje, ak si môžu zahrať aj s inými telesami a je to aj otázka žánrovej rozmanitosti. Určite, aj peniaze hrajú rolu. Môžem Vám povedať, že tí najlepší hudobníci v moskovských štátnych inštitúciách zarábajú približne rovnako, ako orchestrálni hráči na Slovensku. A pritom život v Moskve alebo v Sankt Peterburgu je podstatne drahší ako v Bratislave. Ak sa pozrieme v globále na tento orchester, je to možno aj personálna otázka. Viem si predstaviť a poznám mnoho kvalitných hudobníkov, ktorí by mohli hrať práve v Slovenskej filharmónii. Je tu mnoho hráčov, ktorí sú pár rokov pred ukončením profesionálnej kariéry a potom je tu skupina mladých, ktorí sa musia ešte mnoho učiť. Je mojou povinnosťou, aby práve oni dosiahli štandardnú úroveň v interpretácii.

Vráťme sa však k Beethovenovi, pretože ma veľmi zaujala Vaša koncepcia a prístup k nemu ako k skladateľovi. Keď si napríklad vezmeme Vašu interpretáciu Osudovej symfónie, bola veľmi odvážna, zvolili ste rýchlejšie tempo, dielo bolo mimoriadne dynamické, výbušné, skrátka, presne ako aj má byť Beethoven…

Pristupujem k Beethovenovi s veľkou energiou a chcem, aby ju z jeho hudby bola aj cítiť. Nabral som trochu aj na rýchlosti. Pre mňa to nie je hudba, ktorá je zaujímavá, keď sa hrá ťažkopádne a v pomalšom tempe, naopak. Chcem, aby mala drive! (úsmev). A bolo z nej cítiť život.

Šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. Foto: Peter Brenkus

Myslíte si, že úloha dirigenta je aj do istej miery posunúť umelecké dielo a meniť zažité predstavy o tom, ako má znieť? Predsa len, rokmi sa mení naše vnímanie, estetika, ideál zvuku. A keď už sme pri tom, Beethoven nebol práve vzorný, čo sa týka zápisu do partitúr, napríklad v porovnaní s precíznym Mahlerom. Poskytuje Vám to do istej miery aj voľnosť?

Úloha dirigenta je, aspoň podľa toho, ako to vnímam a chápem ja, veľmi podobná tomu, čím sa zaoberá kryptografia. Máte k dispozícii papier, na ktorom sú malé čierne znaky, ktoré kedysi niekto napísal. No vždy, keď znejú, keď ich hudobníci uvedú do života a celý proces, ktorý tomu predchádza, za tým sa vždy skrýva kreovanie nového hudobného procesu. Nikdy nedokážete vytvoriť repliku toho istého diela, ani ten istý dirigent nevie s tým istým orchestrom dosiahnuť, aby tá istá symfónia zaznela identicky. Je to nemožné. Vždy na konci cesty proces vyústi v odlišný záver. Čo je však dôležité, keď si vezmem akúkoľvek partitúru, pokúšam sa k nej pristupovať v dvoch kontextoch. Ten prvý vychádza z doby, v ktorej bolo dielo skomponované. A druhý je doba, v ktorej hudbu zdieľame a opäť ju uvádzame do života s publikom. Určite, dnes máme tendencie historicky poučenej interpretácie, ktorá významne dbá o to, aby interpretovala diela štýlovo čisto a opiera sa o historické fakty. Chce sa čo najviac priblížiť tomu, aby hudba znela čo najvernejšie dobe, v ktorej vznikla. No treba poznamenať, že historické zdroje, z ktorých vychádza, sú rovnaké, ako tie, s ktorými pracujeme aj my všetci ostatní.

Takže ako Vy vnímate ansámble, ktoré sa snažia o poučený štýl interpretácie?

Mnohé z nich mám rád, no pri niektorých koncertoch mi akosi uniká pointa pre súčasných, moderných ľudí, ktorí prišli na predstavenia na moderných autách, určite nie na koňoch. Ľudia, ktorí používajú mobilné telefóny a pred tým, ako na koncert prišli, už počuli dvesto nahrávok Beethovenovej piatej symfónie. Ten spôsob interpretácie je určený pre inú dobu, dnes ľudia komunikujú inak, majú odlišný spôsob interakcie, aj rýchlosť, s akou na veci reagujú je úplne iná. Dokážu sa veľmi rýchlo dostať k informáciám vďaka technológiám, majú množstvo vedomostí, takže je to neporovnateľné. Niektoré telesá akoby sa snažili o muzeálnu rekonštrukciu objektov zo začiatku 19. storočia, keď hovoríme o Beethovenovej Osudovej symfónii, čo na jednej strane to môže byť zaujímavé a môžeme sa vďaka tomu aj mnoho vecí dozvedieť, no mne osobne veľmi často uniká zmysel toho všetkého. My predsa vnímame a počúvame hudbu uchom poslucháča, ktorý žije v 21. storočí, nie?

Daniel Raiskin. Foto: Alexey Molchanovsky

Ja s Vami absolútne súhlasím, dokonca estetika sa mení neuveriteľne rýchlo. Pred dvadsiatimi rokmi bol úplne odlišný ideál interpretácie, nemôžeme očakávať, že to bude pre poslucháčov prirodzené…

Nepochybne. Ja osobne sa snažím, pokiaľ ide o hudbu Beethovena, Haydna či Mozarta, stvárniť túto cestu evolúcie, od doby, kedy bola hudba vytvorená až po súčasnosť, teda moment, kde sa nachádzame dnes. Takže interpretácia má v sebe prvky historické, ale nesie aj znaky súčasnosti. To je môj pohľad na hudbu. Mnoho som sa, samozrejme, naučil aj od mojich kolegov, ktorí interpretujú hudbu poučeným štýlom. No ak sa nad tým zamyslíme v širšom kontexte, hudba je rozvíjaním nášho hlasu, našej reči a rytmus je vo všetkých nás. Je to tlkot srdca, aj naša chôdza má rytmus. Ak Beethoven písal svoje symfónie či koncerty, dnes určite môžeme povedať, že majú blízko k jeho reči. Snažím sa preto prihliadať aj na tieto faktory pri emóciách. A samozrejme, s tým súvisí aj frázovanie, ktoré by bolo v dnešnej dobe komponované úplne inak, pretože aj jazyk sa, samozrejme vyvíja. No vo všeobecnosti, energia, s ktorou žijeme dnes, je najdôležitejší faktor, ktorý vplýva na interpretáciu diel.

V súvislosti s poučenou interpretáciou mi napadá, člen orchestra Slovenská filharmónia, Ján Slávik, koncertný majster skupiny violončiel, povedal pre náš portál, keď sme sa zhovárali o tejto téme, že keď chvíľu počúva tento štýl interpretácie, vie často predpovedať, čo a ako interpret zahrá. Aj preto je skôr za zlatú strednú cestu. Súhlasíte s týmto prístupom?

Odpoviem príkladom Otváracieho koncertu Slovenskej filharmónie. Keď hral Vadim Gluzman prídavok z Bachovej Partity, vzal si barokový sláčik, teda nehral tým istým, ktorým hral Beethovena. No jeho interpretácia bola moderná, nie baroková. Takže do svojej interpretácie dostal dva pohľady, aj ten z Bachových čias, teda historický, aj ten, ktorý je blízky súčasnému publiku. A to prináša niečo neočakávané, prekvapivé, pretože keď interpret prinesie mix rôznych štýlov, poslucháč môže, takpovediac za každým rohom, očakávať niečo odlišné. No ak hrá jedným, striktným štýlom, stane sa jeho interpretácia predvídateľná. V artikulácii, frázach, tóne, a tak ďalej. A vtedy je hudba nudná. Samozrejme, sú výnimky. Existujú vynikajúce telesá, ktoré hrajú starú hudbu na dobových nástrojoch s neuveriteľnou energiou a zrazu sa z tej hudby stáva rock-popová hudba 17. a 18. storočia. A to skutočne milujem. Dnes sa to stáva akýmsi trendom, táto interpretácia, pri Haydnovi či Mozartovi.

Šéfdirigent Daniel Raiskin so Slovenskou filharmóniou. Foto: Peter Brenkus

Musím povedať, že s tou interpretáciou sa nie vždy stotožňujem, najmä pri Mozartovi, keď tam nie je čistota, ale niečo navyše. Poďme však k novej sezóne, pretože o starej hudbe a dobovej interpretácii by sme zrejme mohli ešte dlho hovoriť. Dramaturgia novej sezóny má niekoľko línií. Na čo ste dbali, keď ste ju pripravovali? Čo by ste radi priniesli poslucháčom?

V programe novej sezóny sa vždy snažím presadzovať tri koncepty. Ten prvý je, prinášať publiku skladateľov a diela, ktorých majú radi a poznajú ich. No zároveň ich kombinovať s dielami, ktoré sú nové pre hudobníkov a vyvolávajú v nich zvedavosť. Nemusia to byť nutne revolučné skladby alebo komplikované diela, skôr mám na mysli také, ktoré nie sú vždy dostupné, hrávané a sú veľmi svieže, napríklad diela od autorov ako Nielsen či Sibelius. Milujem oboch týchto autorov. Minulý rok som dirigoval druhú symfóniu Nielsena a spočiatku som aj v sebe cítil trošku neistoty, ako sa mi bude pracovať s orchestrom, no prijali tú hudbu. V aktuálnej sezóne som do programov zaradil druhú symfóniu Jeana Sibelia. Okrem Sibelia to budú diela, ktoré majú ľudia radi, ako Mahlerova 5. symfónia, Beethovenova 9. symfónia a Cikkerova Óda na radosť, takže na jednom koncerte budú dve Ódy na radosť. Toto je teda prvá línia. Druhá mi pomáha rozvíjať kvality orchestra. Keď hudobníci hrajú len diela, ktoré poznajú veľmi dobre, upadnú do rutiny. Niektoré diela hrali, obrazne povedané tisíc krát, sami počujú, že potom už upadajú hráčske kvality. Sami vedia, že nesmú opakovať tie isté chyby. Snažím sa preto pre hráčov priniesť taký materiál, ktorý by orchester rozvíjal. Patrí sem napríklad symfonická suita Gustava Holsta Planéty, ale aj Čajkovského Manfred, kde sú nesmierne náročné technické party pre jednotlivé nástrojové skupiny. Tretia línia je totožná s tou, ako teleso formoval každý šéfdirigent, aj moji predchodcovia. James Judd ako Angličan priniesol množstvo anglického repertoáru, čo je pochopiteľné. Emmanuel Villaume zase mnoho vokálno-inštrumentálnych diel a Mahlera. Pre mňa nie je dôležité, aby som s orchestrom spravil celý cyklus Mahlerových symfónií, to nie je môj cieľ. To, čo charakterizuje mňa, sú diela Šostakoviča, Čajkovského, takpovediac, je to moja DNA. Bratislavské hudobné slávnosti sme uzatvorili Šostakovičovou Leningradskou symfóniou, sezónu sme otvorili Čajkovského Manfredom, a to je dôvod, prečo som tu. Robím to, čo tu predtým nebolo v koncepcii dramaturgie. Považujem za dôležité v každej sezóne priniesť pre obecenstvo repertoár, s ktorým sa stotožňujú, ktorý dobre poznajú, no zároveň taký, ktorý v nich vzbudí zvedavosť a bude rozvíjať orchester. A čo je ešte kľúčové, toto teleso má veľmi veľa dobrých sólistov. Minulý rok sa predstavil prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička v Suchoňovej Fantázii pre husle a orchester, v novej sezóne pripravíme publiku nádherný, no možno menej známy Koncert pre harfu a orchester Alexandra Mosolova so sólistkou Katarínou Turnerovou. Aj to je ďalšia línia, v ktorej sa naši skvelí hráči môžu pred ľuďmi ukázať. Samozrejme, máme aj veľmi dobrý Slovenský filharmonický zbor, s ktorým rád pracujem. V sezóne uvedieme kantátu Alexander Nevskij Sergeja Prokofieva a mnohé ďalšie vokálno-symfonické diela. A nemôžeme zabudnúť na hudbu autorov 20. storočia, aj to je súčasť repertoáru každej sezóny.

Daniel Raiskin, foto: Alexey Molchanovsky

V novej sezóne je dielo, ktoré ma špeciálne zaujalo. Zrejme je to Vaša zásluha, že sa tam dostala skladba Giju Kančeliho. Jeho dielo má silný duchovný odkaz, je nadčasové. Bude naštudovanie náročné?

Kančeli je jeden z mojich obľúbených súčasných autorov, dielo ktoré uvedieme, Nu.Mu.Zu, je jedno z jeho posledných. Má obrovský duchovný odkaz. Je veľmi sugestívne, krásne, aj preto som ho vybral. Ako hosť som naštudoval jedno z Kančeliho diel práve v Bratislave v roku 2015, so Slovenským  filharmonickým zborom. Išlo o skladbu Styx pre sólovú violu so sólistom Maximom Rysanovom, miešaný zbor a orchester a som rád, že teraz si tohto výnimočného skladateľa môžeme opäť pripomenúť. Celá dramaturgia koncertu bude zaujímavá. Pred Kančelim zaznie Stravinskij, jeho suita z baletu Vták ohnivák a na záver veľkolepá kantáta Alexander Nevskij s vynikajúcou mezzosopranistkou Polinou Shamaevou a ďalšími skvelými spevákmi. Viem, že Kančeli bol veľkým obdivovateľom Stravinského, ktorého 140. výročie narodenia si pripomíname. Vždy sa snažím do koncertov priniesť niečo viac, iný, zaujímavý kontext. Napríklad aj Beethovenovu Ódu na radosť, povedal som si, prečo nespojiť Beethovena s Cikkerom?

Orchester bol v Dubaji, po dlhej dobe na zahraničných koncertoch a na budúci rok sa chystá na sedem koncertov do nemeckých a rakúskych miest. Je aj toto pre hráčov dobrá motivácia? Sledovala som streamy z Dubaja a treba konštatovať, že hrali s obrovským nasadením a energiou…

Tá energia im nechýbala ani na Otváracom koncerte pri Čajkovskom, ale máte pravdu, pri zahraničných koncertoch je to vždy tak. Majú veľké nasadenie, pretože reprezentujú, chcú ukázať, že sú konkurencieschopným orchestrom medzi ostatnými špičkovými orchestrami, ktoré tam účinkujú. Zároveň ide aj o to, aby sa na nich písali pozitívne recenzie, takže toto všetko vplýva na ich interpretačné výkony. V Dubaji boli prekvapení, aký kvalitný orchester máte na Slovensku, no treba povedať a pochváliť ich, že skutočne spravili maximum. Hrali sme Brahmsa a Dvořáka, Čajkovského a Brucha, Beethovena, jednoducho, rozmanitý repertoár počas štyroch nabitých dní, ktoré boli vyčerpávajúce fyzicky aj mentálne. S hudbou sa dokážu identifikovať, je rovnako dobré a má to veľkú odozvu u publika, keď sa prezentuje typický repertoár, napríklad český, pre obecenstvo v Dubaji. Keď znel Dvořák, bolo doslova citeľné to vnútorné vzrušenie, v pozitívnom slova zmysle.

Daniel Raiskin, foto: Ján F. Lukáš

Pandémia, ktorá prerušila zahraničné šnúry na dlhú dobu, zrejme orchestrom chýbala. Plánujete ešte nejaké?

Na ďalšiu sezónu určite. Okrem tých, ktoré sú dohodnuté, plánujeme koncerty v Španielsku, Kórey a Japonsku, všetko je v rokovaní. Bol by som rád, keby sme hrali čo najviac aj v zahraničí a kvalitou reprezentovali Slovensko, Bratislavu, a samozrejme, inštitúciu. Je to tiež vynikajúca motivácia pre hudobníkov.

Poďme na chvíľu k inej téme. Už ste naznačili, že Slovenská filharmónia má zvláštne cítenie pre Čajkovského, dokáže ho hrať s hĺbkou. Ste dirigent, ktorý vie porovnávať so zahraničím. Ako je to napríklad s americkými orchestrami? Viete v interpretácii dosiahnuť ten potrebný výraz ruskej hudby? V čom majú kvality zahraničné orchestre oproti našim?

Najjednoduchšie porovnanie je, ak si vezmem orchestre v Amerike, majú cit pre hudbu Gershwina, Barbera a pre filmovú hudbu. Majú to v sebe, pretože s ňou vyrástli a prirodzene cítia jej rytmus, timing a jazz majú v krvi. Je podstatne ťažšie dosiahnuť takýto drive na Slovensku, v Poľsku či v Rusku. Veľmi náročné je interpretovať, napríklad s nemeckým orchestrom, francúzsku hudbu, dosiahnuť tú ľahkosť a obrazne povedané omamnú vôňu francúzskej hudby. Všetko v ich podaní je trochu tmavšie ako by to malo znieť. Ale zase, ak chcete hrať vo francúzskom orchestri Brahmsa, len ťažko tam dokážete dosiahnuť ten typický výraz a zvukovosť, ktorá tam musí byť. Je to proste príliš light, nazval by som to verzia Brahms light, ako keď pijete Coca-Colu light (úsmev). A keď prídete do slovenského orchestra so Šostakovičom a Čajkovským, majú estetiku žiaducu pre týchto autorov. A je to jednoduché prečo: jazyky, ktorými hovoríme, sú veľmi blízke. Sú síce odlišné, no predsa, veľmi blízke, keď niečo poviete v slovenskom jazyku, rozumiem Vám všetko. Takže ani nie som až taký prekvapený, ako dobre rozumejú a cítia ruskú hudbu slovenské orchestre, veď s filharmóniou som robil Šostakovičove symfónie 4., 6., 10., 7. Myslím si, že majú k tejto hudbe špeciálny vzťah a dokážu ju interpretovať veľmi dobre. Samozrejme, výborné naštudovanie Čajovského či Šostakoviča sa dá spraviť aj v orchestri v Amerike, no vyžaduje si to mnoho vysvetľovania, rozprávania, príbehov o tom, aký zvuk a výraz, estetiku chcete dosiahnuť. Ale treba povedať jednu vec, je úplne jedno, či ide o orchester z Ameriky, Poľska, Slovenska, či Ruska – vždy je podstatná emócia, ktorú interpreti odovzdávajú ľuďom. A tá je rovnaká, v akejkoľvek krajine sa nachádzame. Musím povedať, že jeden z najlepších koncertov Čajkovského, aký som kedy dirigoval, bol v Japonsku. Japonci majú v sebe ohromujúci zmysel pre disciplínu, vedia, ako a kde vyjadriť emócie, no samozrejme, je to iný typ spolupráce. Mimochodom, Čajkovského hudba je špecifická – emócie, ktoré cítite z jeho hudby, sú ruské, no jeho štruktúra hudby, symfonizmus má v sebe nemeckú precíznosť a možno ju porovnať s Brahmsom. Obaja sa navzájom ovplyvňovali a učili sa zo svojich diel, chodili na premiéry. Tak ako Brahms bol na Čajkovského uvedení symfónie, platilo to aj naopak. Kým Brahms sa snažil uchopiť hĺbku emócií, Čajkovskij sofistikovanosť formy symfónií Brahmsa. Ak sa však mám vrátiť k interpretácii slovenských, českých či poľských orchestrov, je určite zjavné, že je im blízka ruská hudba a povedal by som, že slovanská. Sú to skladatelia ako Dvořák, Smetana, Janáček a slovenskí autori. Hudobníci ju cítia a jednoducho, majú ju v krvi.

Záverečný koncert BHS, Daniel Raiskin, foto: Peter Brenkus

Spomenuli ste Janáčka, ktorý je však u nás málo hrávaný, rovnako ako aj v domácich Čechách, paradoxne, v zahraničí má vysokú popularitu. Ako chápete tento paradox? Kde je podľa Vás problém, že publikum ho nedokáže akceptovať? Bol to génius, jeho hudobno-výrazové prostriedky sú moderné, dokáže využívať aj folklór a predsa nie je u nás až natoľko populárny ako v zahraničí…

Myslím si, že je to ten istý problém ako s Nielsenom či Sibeliom v Nemecku, kde nie sú až takí populárni, no na druhej strane sa tešia veľkej obľube v Anglicku. Som toho názoru, že Janáčkov štýl je už tak trochu na hrane. Využíva hudbu, v ktorej sú moderné harmonické postupy, no nielen to. Celkovo sú jeho postupy nečakané a miestami až ostré, nekonvenčné, či už rytmicky alebo harmonicky. Vynikajúcim príkladom je trebárs jeho Sinfonietta, ktorá sa začína netradičným úvodom, fanfárami plechových dychových nástrojov, trúbky sú lyrické, cítite ich ako žiaru, no zrazu dokáže svoju hudobnú reč neuveriteľne skomplikovať a poslucháčom tam chýbajú tie veľké melodické úseky.


Nie je naše publikum naučené na melodického Dvořáka? Nechceli by ste mu v tom pomôcť a predstaviť mu aj dielo Janáčka?

Dvořák je krok pred Janáčkom, no určite by som to rád skúsil! Mal by som sa to pokúsiť prelomiť. (úsmev). Ale mám aj ďalšie plány, napríklad presadiť tvorbu Vítězslava Nováka. Z jeho tvorby už bola naštudovaná skladba V Tatrách, no napísal aj skvelú symfonickú báseň Pan. Plánov so Slovenskou filharmóniou mám ešte dosť!

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Brenkus, Alexey Molchanovsky, Ján F. Lukáš, Alexander Trizuljak. Titulná foto: Alexey Molchanovsky


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno