Prvou premiérou Činohry SND v novej sezóne, bude Tajovského komédia Hriech uvádzaná na jednom javisku s českou tragédiou Její pastorkyňa Gabriely Preissovej. O konfrontácii dvoch, na pohľad príbuzných a zároveň odlišných dramatík, ktoré spája rovnaký motív, sme sa zhovárali s dramaturgom inscenácie, Danielom Majlingom.

Z historického hľadiska sú obe inscenácie, ktoré v aktuálne premiéruje Činohra SND, jasné, pretože aj Hriech aj Její pastorkyňa boli uvedené ako prvé diela na pôde Slovenského národného divadla. Aké sú však styčné body týchto hier, aby sa dali zlúčiť na jednej scéne, respektíve, čo Tajovského a Preissovú spája a čo rozdeľuje? Navyše, v prípade Tajovského ani nemôžeme hovoriť jednoznačne o komédii, na ktorej sa divák smeje do popuku, skôr naopak…
Určite sa na nej nesmeje divák do popuku (úsmev). Spojili sme dva žánrovo rozdielne texty. Tajovského Hriech nie je taký typ komédie ako Ženský zákon, hoci minimálne jeden obraz je napísaný až situačne komicky. Hriech je možno komédiou v tom zmysle, v akom je komédiou Dantova Božská komédia. Ani na Dantem sa nesmejete do popuku a minimálne peklo pojednáva o hrôzostrašných veciach, ale nakoniec príde šťastný koniec. Hovoriť v prípade Hriechu o nejakom  šťastnom konci nemôžeme, nad budúcnosťou Ondreja a Evy visia vážne otázniky, ale minimálne dieťa žije ďalej. Nič tu nie je nezvratne uzavrené smrťou, všetko je otvorené. Její pastorkyňa je tragédia možno až antických rozmerov, ale tiež nie celkom. Jej autorke, Preissovej veľmi vyčítali to, že dielo nezakončila samovraždou Kostelníčky, pretože „ideálna“ hrdinka mala predsa takto zakončiť svoj život. Dieťa už síce nežije a to sa už zvrátiť nedá, ale Kostelníčka odchádza do väzenia a jej život sa nekončí, ešte vždy tam ostáva nádej.  Čiže ono sa to žánrovo mieša už v pôvodných textoch Tajovského a Preissovej, a keď sme to dali dokopy, došlo k ďalšiemu miešaniu. Myslím si, že je to tak dobre. Som veľkým obdivovateľom kritika, Ericha Auerbacha, ktorý o miešaní žánrov písal ako o niečom, čo sa v umení najviac približuje skutočnému životu.

Daniel Majling, dramaturg inscenácie Hriech/Její pastorkyňa

Hriech a Její pastorkyňu ste plánovali uviesť v rámci minulej sezóny, v rámci osláv storočnice, z čoho plynie ten historický kontext a vieme aj to, prečo sa to nepodarilo. Základnú dramatickú situáciu majú obe diela podobnú, predsa, Vy ako dramaturg ste ich museli dostať obe do konfrontácie tak, aby spolu fungovali…
Každá dobrá dráma je o tom, že sa zrazia dva princípy, dva morálne kódy, ktoré nemôžu fungovať v nejakej výnimočnej situácii naraz. Hriech a Její pastorkyňa majú veľmi podobnú rámcovú situáciu, hlavné postavy, tému. Tým, že sa tieto dve hry stretnú na jednom javisku, vzniká nová hodnota,  porovnanie –  jedna hra spochybňuje a dáva do úvodzoviek závery druhej, vzniká  dialóg medzi dvoma dramatikmi. Mám veľmi rád tento princíp. Kedysi sme chceli urobiť v Nitre spojenie Hollého Kuba a Kukučínovho Neprebudeného. Neskôr som sa dopočul, že to chcel robiť dávno pred nami aj pán profesor Vajdička v Martine.  Jeden je dedinský prostáčik, ktorého chcú oženiť silou-mocou, druhého ani za svet. Javiskovou konfrontáciou týchto dvoch textov by opäť vzniklo niečo, čo osve ani jeden z pôvodných textov neobsahuje a nad čím môže divák rozmýšľať. Presne takto sme pristupovali aj k inscenovaniu Hriechu a Její pastorkyne.

Pán Tomáš Maštalír na tlačovej konferencii povedal, že režisér Matúš Bachynec, rešpektoval klasiku. Z Tajovského sa teda nestalo moderné dielo. Má podľa Vás ostať klasický repertoár nedotknutý rukou moderných tvorcov?
Sú rôzne prístupy ku klasike a neexistuje univerzálny recept na to, ako spraviť klasiku, niekedy ju treba, samozrejme, aj aktualizovať. Ide o to, aby aktualizácia nebola povrchná alebo násilná. Veľmi si treba rozmyslieť, či  hrať Tajovského s mobilmi. Myslím si, že to, na čo Tomáš narážal na tlačovej besede, bola takáto násilná forma aktualizácie. Ale aj keď pristupujete k autorovi s rešpektom, tak ako aj my sme pristúpili k Preissovej a Tajovskému, vždy sa tam snažíte nájsť nejaký aktualizačný moment. Divák musí v psychológii postáv spoznať súčasného človeka. Snažili sme sa urobiť psychológiu a myslenie postáv také, aby tomu aj súčasný divák rozumel a vedel sa s tým stotožniť. Ale bránili sme sa násilnej aktualizácii.  Tajovský sa dá urobiť aj tak, že si Bora s Evou budú četovať alebo dialógy písať do messengeru, ale to sa mi zdá také…

Nie som si istá, či by to prijal divák Slovenského národného divadla a či by to pristalo hre Tajovského. Možno ešte ako experiment na scéne nejakého nezávislého divadla, ale aj o tom mám pochybnosti…
Aj na pôde Slovenského národného divadla vznikajú experimenty aj divadlo, ktoré sa vymyká štandardným postupom.

Možno, ale ten Tajovský si to žiada úplne najmenej. Nebola by to aj tak trošku neúcta?
Niekedy aj drzý a punkový prístup ku klasike môže veľmi plodný, len musí to mať hlavu a pätu. Nemôže to byť aktualizácia, ktorá prináša do textu len súčasné technológie, no neprináša novú tému. Ak má niekto vymyslenú koncepciu, hoci aj v prípade Tajovského, ktorá prinesie novú tému, nech sa páči. My sme k takejto aktualizácii nedospeli, takže sme to poňali tak, ako sme to poňali, teda klasicky.

Veľmi zaujímavo je riešená scéna. Pracovali ste s minimom prvkov, napriek tomu ste dosiahli maximálny efekt…
Možno je to skôr otázka na scénografku Barboru Šajgalíkovú. Nechceli sme scénu zapratať kulisami, chceli sme, aby to bolo jednoduché, funkčné a elegantné. Zároveň sme hľadali scénu, ktorá by nebola do očí bijúcou metaforou, ktorá už vykladá text, takže už ani nepotrebujete vidieť hercov a viete, o čom je inscenácia. Snažili sme sa tam urobiť základnú horizontálu materiálneho života, v ktorom postavy žijú, do toho vztýčiť sochu Panny Márie ako vertikálu, ktorá sa nad tým vznáša a pozerá sa na tú ľudskú biedu a zápasy. V tej scéne malo byť veľmi veľa vecí, ktorých sme sa postupom skúšania zbavovali. Mala tam byť napríklad veľká výbava pre Jenůfu, ktorú sme nakoniec dali úplne preč.

Čiže skôr ste išli cestou simplifikácie scény počas tvorivého procesu…
Áno. Mala tam byť Babylonská veža z duchien, ale počas skúšania sme zistili, že je to zbytočné. Chceli sme podporiť zemitosť prostredia tým, že sme navozili na scénu veľmi veľa zemiakov. Hľadali sme spôsoby, akým tie zemiaky môžu pôsobiť aj metaforicky a zároveň podporiť hereckú akciu, ale asi pred dvoma týždňami sme sa ich zbavili. Zistili sme, že sú navyše. Máme za sebou dlhý skúšobný proces, začali sme v polovici novembra roku 2019, premiérujeme až teraz, takmer po roku. V niečom to bolo namáhavé, začínať odznova, na trikrát, ale v kope tých negatív boli aj pozitíva. Mohli sme si premyslieť niektoré veci a mali sme na ne oveľa viac času. Mohli sme teda vyhadzovať niektoré prvky scénografie, ktoré sa neukázali také funkčné, ako sme si mysleli na výrobnej porade, že budú. Výhodou bolo aj to, že na tejto scéne sme mohli skúšať päť týždňov, čo tiež nebýva štandardné.

Ostali obe textové predlohy v pôvodnej podobe?
My sme tam nič nepridávali, okrem dvoch viet v úplne poslednej časti, v ktorej sme potrebovali vysvetliť, že Slováci z hry Hriech prišli na svadbu svojej rodiny na Moravu. A tiež sme pridali tri vety v angličtine, ktorou sa v Hriechu rozprávajú „amerikáni“ Bora a Kvaško, keď nechcú, aby im Eva rozumela.

Významnú zložku inscenácií tvorí aj hudba, ktorej autorom je Daniel Fischer. Viem, že by som sa mala pýtať jeho, ale skôr ma zaujímala ako vznikala, keďže Daniel Fischer je zároveň hercom v jednej z inscenácií. Vznikala vo finálnom štádiu alebo priebežne?
Vznikala tak, ako celá inscenácia, teda desať mesiacov. Dano tým, že v inscenácii aj hrá, bol prítomný na skúškach a neustále si nahrával nápady, ktoré prinášal režisérovi. Niektoré preňho boli viac zaujímavé, iné menej, nakoniec prišla skúška správnosti pri nasadzovaní hudby do inscenácie. Niekedy hudba môže znieť zaujímavo v štúdiu, ale v samotnej inscenácii môže len ilustrovať to, čo už herci zahrali. Alebo hudba príliš púta pozornosť a to je zlé. Najlepšia scénická hudba je taká, ktorú divák vníma len podprahovo. A to sú naozaj len nejaké tóny, výkriky, vzdychy, ktoré keby ste si pustili na svojom cédečku, tak je to veľmi riedke…

Skrátka, dobrovoľne v žiadnom prípade nepočúvateľné…
(úsmev) Áno… Ale v celom tom tkanive všetkých zložiek inscenácie presne taká hudba zafunguje veľmi dobre.

Poďme na záver aj k novej sezóne, pretože na tlačovej besede sme sa dozvedeli, že činohra uvedie v premiére niekoľko titulov. Budete aj dramaturgom titulu Milada Horáková?
Budem len spoludramaturgom a režisérom bude opäť Matúš Bachynec. Bude to inscenácia, ktorá vychádza z jej listov na rozlúčku, ktoré Milada Horáková písala doslova niekoľko hodín pred popravou svojím najbližším. Je to silná téma, ku ktorej sa vracajú aj v Čechách.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: SND – Braňo Konečný


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno