„Už v samotnom názve diela sa skrýva celý odkaz predstavenia. My ľudia si vôbec nevšímame, čo sa deje okolo nás. Mĺkveho jedinca vnímame ako čosi normálne, jeho mlčanie je pre nás prirodzené. Lenže aj mlčanie jednotlivca je reč a môže to znamenať vážny problém. Treba si všímať okolie a byť empatický,“ rozpráva pre náš portál o inscenácii Nemé tváre / Výkriky do ticha známa režisérka a tanečná choreografka Dana Dinková.
Prečo ste sa rozhodli v diele použiť tému šikanovania (virtuálneho i fyzického)?
Raz za čas sa venujem témam, ktoré sú veľmi aktuálne pre mládež a školy. Predtým som spracovala problematiku rasizmu v diele Gypsy roots čilli cigánske korenie. Bol to príbeh o strete dvoch svetov: Rómov a bielych, v našom divadle sme ho uvádzali 16 rokov a dožilo sa až 100 repríz. Ďalším mojím dielom bolo Biele peklo / Mne sa to stať nemôže, ktoré riešilo drogovú závislosť. Moju autorskú trilógiu pre mládež som uzatvorila dielom Nemé tváre / Výkriky do ticha. Už v roku 2016 bola téma tohto predstavenia pre mňa veľmi aktuálna, hoci som sa s ňou osobne nestretla. V tom čase bola ešte tabu, teraz oveľa viac rezonuje vo verejnom priestore. Som rada, že aj Štátna opera prispela k tomu, aby sa o tejto téme viac rozprávalo. V Banskej Bystrici a okolí predstavenie videli už takmer všetky školy. Ľudia sa musia začať rozprávať aj o takýchto nepríjemných skutočnostiach.
Ako by ste charakterizovali hlavných hrdinov?
Sú to mladí ľudia, ktorí sa nevedia zaradiť do spoločnosti. Je to spôsobené tým, v akom prostredí vyrastali. Karol je poznačený stratou matky a svojou homosexualitou. Jeho otec situáciu nezvláda. Pri zistení, že jeho syna šikanujú, reaguje úplne opačne – nevníma to ako zlyhanie spoločnosti, ale synovo. Vyčíta mu, že sa nevie brániť. V prípade Márie hlavným spúšťačom agresivity i toho, prečo sa pridala k šikanovaniu Karola, bol fakt, že ju samu doma pohlavne zneužíval vlastný otec. Takýmto spôsobom si vybíja zlosť na mužoch. Mama o tom vie, ale radšej mlčí. Strach totiž dokáže ľuďmi dobre manipulovať. Deti by sa nemali báť pred rodičmi otvorene rozprávať. Už v samotnom názve diela sa skrýva celý odkaz predstavenia. My ľudia si vôbec nevšímame, čo sa deje okolo nás. Mĺkveho jedinca vnímame ako čosi normálne, jeho mlčanie je pre nás prirodzené. Lenže aj mlčanie jednotlivca je reč a môže to znamenať, aj vážny problém. Treba pozorne vnímať okolie a byť empatický.
V predstavení hrajú Karola a Máriu tanečníci, bolo zložité ich nájsť?
Je veľmi ťažké nájsť tanečníka, ktorý je schopný podať na javisku profesionálny výkon i v oblasti hovoreného slova. Premiéru, teda stvárnili dvaja herci, ktorým je pohyb veľmi blízky (Emil Leeger a Rastislav Zelina). Dnešný predstaviteľ hlavnej postavy, Matej Huťka, je vyštudovaný tanečník a musím uznať, že sa hovoreného slova zhostil veľmi dobre. Bol dlhoročným členom nášho baletného súboru. Momentálne pôsobí v Bratislave. Hlavnú ženskú postavu hrá Veronika Szabová, dlhoročná sólistka nášho baletu. Jej charakterové roly Edith Piaf či Frida určite ostanú nezabudnuteľné. Postava Márie bola priamo ušitá na ňu.
Bolo ťažké skĺbiť vaše predstavy o kostýmoch s kostymérkou?
Ani nie. Kostýmy som chcela dať do takej uniformovanosti, aby neboli veľmi farebné, aby boli skôr v civile. My ľudia sme niekedy ako stádo, vždy sa prispôsobujeme danej situácií. Je to taká davová psychóza, ktorá z nás napokon urobí nenápadnú šedú hmotu strácajúcu sa bez názoru v dave.
Čo považujete za váš najväčší autorský vklad?
Je to moje autorské dielo. Vystavala som si ho od samého začiatku, neexistovalo na to nič vymyslené, dostala som z divadla len pokyn spracovať nejakú tému pre školy. Mám za sebou viacero autorských diel, keď píšem dielo, vidím už jednotlivé obrazy i scény v javiskovej podobe. Tým, že som bola sama aktívny umelec, mám javiskové priestorové cítenie a viem si to, čo je na papieri, vizuálne pospájať do jednotlivých scénických obrazov. Rada spájam činohru s tanečným umením, vždy som sa usilovala, aby to bolo absolútne vyvážené. Celkom dobre to funguje, diváci v Banskej Bystrici si už na to za tie roky zvykli a vyhľadávajú tento štýl predstavení, o čom svedčí aj ich vysoká návštevnosť.
Celú inscenáciu som napísala na základe informácií zo sociálnych médií a odbornej literatúry. Na internete som si vyhľadala reálne komunikácie medzi mladými ľuďmi, ktorí spoločne cez sociálne siete zdieľajú svoje trápenia. A verte, že už v roku 2016 bolo takýchto komunít mladých ľudí neúrekom. Niekedy bolo naozaj pre mňa veľmi ťažké, čo len čítať ich úvahy nad životom, nebodaj aj myšlienky na samovraždu. Rok som túto tému skúmala, sledovala, dokonca som sa zahĺbila do odbornej psychologickej knihy Bolest šikanováni od Michala Kolářa, ktorá mi dala veľmi veľa. Predstavenie je určené pre divákov od 13 rokov, ale aj pre rodičov, aby videli, do čoho všetkého môžu ich deti spadnúť. Mladí ľudia až prehnane veria sociálnym médiám, nahrádza im to niekedy vlastnú reálnu rodinu. Stačí však jedna zlá a nešťastná internetová komunikácia, dostanú sa do nejakej výzvy a môžu skončiť tragicky. Nie je to len o šikovaní, ale aj o tom, čo všetko na nás číha, keď si nasadíme masku sociálnych sietí, pod ktorou nás nik akože nepozná.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia scéna?
Ťažko povedať, lebo každá má svoj vývoj a posúva príbeh. Za najsilnejšiu scénu pokladám výjav, keď otec zistí, že jeho syna šikanujú; namiesto toho, aby ho podporil, pokladá to, ako som už povedala, za synovo zlyhanie, ktoré potrestá bitkou. Ako rodič sa nevie vyrovnať s tým, že má doma slabšieho jedinca a homosexuála. Pre mňa je táto scéna nesmierne silná: otcovo zlyhanie je vlastne zlyhaním celej našej spoločnosti, ktorá sa snaží mladých ľudí obrať o nárok na vlastnú identitu. Dôležitá je i záverečná katarzia, ktorá sa začína monológom učiteľky, poukazujúc na nebezpečné spoločenské ticho k jednotlivým témam. Ale vždy nám ostáva nádej na nový začiatok, čo je vlastne hlavným posolstvom diela ako takého. Nebyť toho, že všetko sa zavŕši nádejou na zmenu k lepšiemu, celá inscenácia by sa krútila len okolo agresie, a to som nechcela. Chcela som, aby to bolo o živote.
Na čom ste pracovali túto sezónu?
Pre Slovenské národné divadlo (SND) som režisérsky pripravila veľkovýpravnú rodinnú operu Perníková chalúpka. Ďalšou premiérou bola moderná opera Benjamina Brittena – Albert Herring uvedená v SND ako spoločný projekt Vysokej školy múzických umení (VŠMU) a SND. Momentálne totiž pôsobím aj na VŠMU vo funkcii vedúcej Operného štúdia.
Čo chystáte na budúcu sezónu?
Hoci som v Banskej Bystrici umelecká riaditeľka baletu, vyštudovala som opernú réžiu v Taliansku a viac-menej pôsobím ako režisérka. Dňa 24. októbra bude v Štátnej opere premiéra (prvá operná premiéra v novej sezóne – pozn. red.) komickej opery Figarova svadba od Wolfganga Amadea Mozarta. Už teraz sa na to veľmi teším…
Zhovárala sa: Veronika Schwarzová
Zdroj fotografií: K. Šakový a K. Baranyai
Titulná foto: Kvetoslav Šakový
Nemé tváre / Tiché výkriky do tmy
Hudobno-dramatické a tanečné dielo, ktoré Štátna opera v Banskej Bystrici prvýkrát uviedla v roku 2016
Inscenačný tím
Libreto, námet, réžia, choreografia: Dana Dinková
Kostýmy: Adriena Adamíková
Scéna: Marek Šafárik
Pohybová spolupráca: Michal Majer
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Obsadenie
Karol: Matej Huťka
Mária: Veronika Szabová, Róberta Dinová
Jozef: Matej Struhár, Filip Jekkel
Karolov otec: Michal Ďuriš, Radoslav Kuric
Učiteľka: Mariana Mackurová, Mária Šamajová
Žena v čiernom, smrť: Beáta Gaálová
Spolužiaci: členovia baletu Štátnej opery
