Dalibor Karvay: Hudbu milujem a chcem sa jej venovať celý život

V piatok koncertoval špičkový huslista Dalibor Karvay v Divadle Jána Palárika v Trnave. „Slovensko je moja domovina, vždy sa sem rád vraciam. Je nádherné vidieť v publiku ľudí, ktorých osobne dobre poznám, či už sú to moji priatelia, rodina alebo známi,“ povedal nám v rozhovore pre náš portál virtuózny interpret, ktorý ako 6-ročný koncertoval pre pápeža Jána Pavla II. a osobne sa s ním aj stretol.


Do Divadla Jána Palárika v Trnave ste prišli v piatok 5. apríla 2019 koncertovať a pre publikum ste pripravili mimoriadne zaujímavý repertoár. César Franck a jeho Sonáta A dur pre husle a klavír je priam hypno@ckým dielom, Massenet, Ravel, Elgar, Waxman. Sú to všetko veľmi pôsobivé skladby – od neskorého romantizmu, cez impresionizmus až po súčasnú tvorbu – filmovú hudbu. Ako staviate dramaturgiu koncertu?
Dramaturgiu na tento koncert som staval z diel, na ktoré mám krásne spomienky, ako napríklad Carmen Fantasy, s ktorou som vyhral súťaž Eurovízia 2002 v Berlíne, alebo Ravel – Tzigane, ktorú som mal tu česť krát hrať pre Princa Charlesa s English Chamber Orchestra.


Na klavíri Vás bude sprevádzať náš špičkový klavirista, profesor Daniel Buranovský. V niektorých kompozíciách klavír aj dominuje. Sadli ste si z ľudského aj profesného hľadiska?
S Danielom sa poznáme vyše 25 rokov, precestovali a odohrali sme toho veľké množstvo, je to skvelý klavirista, s ktorým sa mi vynikajúco spolupracuje.


Do Trnavy Vás pozvali a Vy ste to prijali, aj keď na Slovensku Vás vídame, respektíve počujeme menej, skôr sú to svetové pódiá. Vraciate sa na Slovensko rád?
Momentálne žijem vo Viedni, ale cítim sa jednoznačne ako Slovák. Slovensko je moja domovina, vždy sa sem rád vraciam. Je nádherné vidieť v publiku ľudí, ktorých osobne dobre poznám, či už sú to moji priatelia, rodina alebo známi.


Poďme k Vašej kariére. Na husliach ste začali hrať, keď ste mali tri roky, nazývali Vás zázračným dieťaťom. Ako sa s takým zázrakom žije? Keď sa pozriete spätne, nemáte pocit, že ste prišli o detstvo, aj keď hudba je aj bola Vaším životom?
Ja som sa nikdy nebral za zázračné dieťa i keď som sa husliam intenzívne venoval. Vedel som, že chcem byť husľovým sólistom a snažil som sa pre to urobiť všetko. Okrem toho som si však tak isto našiel čas na iné aktivity, ako futbal, tenis alebo hubárčenie s mojim otcom na Liptove.

Ako 6-ročný ste hrali pre pápeža Jána Pavla II. Ako si na tento koncert pre Svätého Otca spomínate?
Spomínam si na to veľmi dobre, bol to nádherný zážitok, hral som v obrovskej sále pre množstvo ľudí. Mal som tú možnosť sa s Jánom Pavlom II stretnúť aj osobne po koncerte.

Hrali ste aj pre princa Charlesa. Pre obyčajných smrteľníkov to pôsobí ako život z filmu. Ak ide o takéto významné podujatia, ktorých ste sa aktívne zúčastňovali už od detstva, cítili ste zodpovednosť? Pociťovali ste niekedy vnútorný strach?
Princ Charles bol neskutočne sympatický a dokonca tento koncert aj moderoval. Pre mňa osobne bolo ešte väčším zážitkom, že spolu so mnou na koncerte vystupoval aj Mstislav Rostropovič, čelistická legenda a Felicity Lott – operná speváčka. Samozrejme, bola to pre mňa veľká pocta hrať na takomto špeciálnom podujatí, ale snažím sa rovnako zodpovedne pripraviť na každý iný koncert.

Dalibor Karvay počas štúdií cvičil na husliach aj 10 až 12 hodín denne

Byť profesionálnym muzikantom – to nie je len talent, ktorý dostane človek do vienka. Vyžaduje si to aj obrovskú sebadisciplínu, každodenné, niekoľkohodinové cvičenia. Brali ste to ako samozrejmosť?
Vzhľadom na to, že som od malička vedel, že to naozaj chcem robiť, tak pre mňa nebolo problém cvičiť aj 10 – 12 hodín denne. Nie je to len o cvičení, ale veľmi dôležití sú aj rodičia, možnosti koncertovaní, dobrý profesor a výborný nástroj.

Jedným z Vašich zlomových momentov bolo štúdium vo Viedni, keď ste mali desať rokov. Vyučoval Vás profesor Boris Kuchnir z Ukrajiny. Museli ste si veľa odopierať? Koľko času denne ste venovali hre na husle?
K profesorovi Kuschnirovi som išiel preto, aby som sa zdokonalil čo najviac vo svojej hre, všetko som tomu podriadil. Musel som sa kvôli tomu aj presťahovať zo Slovenska do Viedne, osamostatniť sa a naučiť sa novú reč.

Keď husľový virtuóz cvičí niekoľko hodín denne, určite potom potrebuje aj nejaký relax. Čo rád robíte, aby ste si „vyčistili“ hlavu?
Najradšej trávim čas s mojou manželkou, rodinou a tak isto milujem aj šport, či už aktívne alebo pasívne.

Ako si spomínate na štúdium vo Viedni? Nebol to pre Vás emocionálny tlak – predsa len, dieťa v cudzom svete, bez rodičov…
Bolo to veľmi ťažké aj z emocionálneho hľadiska, ale už ako dieťa som vedel, že štúdium u profesora Kuschnira je v mojom hudobnom napredovaní nesmierne dôležité. Som rád, že ma v tomto rozhodnutí moji rodičia podporili.

Hudba je magická najmä v tom, že môžete sa naučiť techniku, ale emócie nikdy. Skrátka, buď sa s nimi človek narodí a cíti hudbu už od útleho veku alebo hrá „len noty“. Dnes je však trend čoraz viac hľadieť na techniku, výraz sa stáva druhoradým. Je to podľa Vás správny postoj?
Dobrý interpret by mal u poslucháča vyvolať rôzne emócie, technika je len prostriedok ako ich môže dosiahnuť, ale nie vyjadriť.

Mnohým umelcom, najmä slávnym a talentovaným, sa stáva, že tú slávu nezvládnu a stratia pokoru. Vám sa to však nestalo a aj vďaka tomu ste dnes tam, kde ste. Čo je podľa Vás najdôležitejším momentom, aby človek „neuletel“ do oblakov?
Sebakritika, človek sa nemôže spoliehať na názory iných, ale hlavne na svoj. A keď je dostatočne sebakritický, tak sa snaží napredovať stále ďalej.

Máte skutočne náročnú profesiu, ktorá si doslova vyžaduje „celého človeka“. Mali ste niekedy v živote chuť povedať si, že končíte?
Nie, hudbu milujem a chcem sa jej venovať celý život.

Virtuózni hudobníci musia mať nastavený každodenný režim. Držíte sa aj Vy striktného rozvrhu? A ako taký bežný deň vo Vašom živote vyzerá?
Snažím sa mať striktný režim, ale vzhľadom na to, že som na cestách, koncertujem alebo učím, je každý deň iný. Bez môjho managementu sa nedá robiť vôbec toto povolanie.

Pred pár rokmi bol veľký boom kombinovať klasickú hudbu s rockom. Napríklad David Garret sa tým preslávil – tiež hral na husliach od útleho detstva, no potom sa rozhodol, že konkurencia je príliš veľká, takže bude robiť takúto hudobnú fúziu. Fungovalo mu to veľmi dobre. Vy ste niekedy uvažovali nad takýmto experimentom?
Ja som nad tým nikdy neuvažoval, ale ak to robí taký skvelý huslista ako David Garret, tak to neodcudzujem.

V súčasnosti koncertujete a zároveň pôsobíte ako pedagóg na prestížnej škole vo Viedni – Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien. Akých máte žiakov? A napĺňa Vás táto profesia?
Vzhľadom na to, že môj brat a otec pôsobia pedagogicky, mám k tomu veľmi pozitívny vzťah. Mám študentov z mnohých krajín, treba ale ku každému pristupovať veľmi individuálne, nakoľko ich mentalita je veľmi rôzna, ako aj ich prístup a pohľad na hudbu.

Keď pedagóg chce učiť a aj vidieť nejaké výsledky, či už sú to husle – skrátka, čokoľvek, musí žiakovi odovzdať „kus zo seba“. Nie je pre Vás kombinácia aktívneho koncertovania a zároveň pedagogickej činnosti vyčerpávajúca?
Samozrejme, že pedagogická činnosť je veľmi náročná, ale myslím si, že pre študentov je veľmi dôležité aby jeho pedagóg mal neustály kontakt s pódiom. Či už ako sólista, komorný hráč alebo orchestrálny hráč.

Zdroj foto: archív D. Karvaya, DJP

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno