Nie trpezlivosť, ale vášeň, to si vyžaduje umenie. Umelec nepracuje od deviatej do piatej, ale neustále, vysvetľuje chlapcovi v škole s naliehavosťou v hlase a s charakteristickým prízvukom bielovlasý Christo, ktorého konceptuálne inštalácie menili tvár ikonických miest po celom svete.
Snímka Christo: Chôdza po vode, ktorú si dnes môžete pozrieť vo vybraných kinách, ale aj v „covidovom“ online priestore, je príkladom čistej, pravdivej filmárčiny, cinéma-vérité. Divákovi sa poskytne otvorený pohľad do tvorivej dielne legendárneho umelca, pre ktorého žiadny nápad nebol nerealizovateľný (hoci pre bežných smrteľníkov sa mohol javiť ako „šialený“). Slávne svetové monumenty zabalil a bežným ľuďom ich tak umožnil vidieť z úplne inej perspektívy. Keď však jeho umelecká partnerka a manželka Jean-Claude v roku 2009, s ktorou tvoril, zomrela, bola to preňho natoľko bolestná udalosť, že svoju umeleckú činnosť prerušil. V dokumente to tvorí akýsi zvláštny prológ – divákovi je zjavné, že pre Christa je to očividne stále smutná kapitola jeho života, pretože keď rozpráva o projektoch, ktoré si spoločne vysnívali, cítiť trpkosť v jeho hlase, ale i v očiach. Horkasto-sladkým paradoxom je, že so samotným Christom sa svet rozlúčil 31. mája tohto roka a asi mesiac po tejto rozlúčke ho „vítame“ opäť – na filmovom plátne.
Dokument Andreja Paunova sa svojím spôsobom vracia do minulosti, pretože čiastočne mapuje chronológiu nákladného projektu Plávajúceho móla, ktorý si spolu so svojou partnerkou pred desiatkami rokov vysníval, no nikdy sa mu ho nepodarilo zrealizovať. Zároveň je len útržkovito akousi biografiou Christa, aj keď nie hĺbkovou – o jeho diele sa divák dozvedá skutočne len parciálne, ale v tomto prípade to vôbec neprekáža, naopak. Odhaľuje ho skôr totiž v rozmanitých ľudských situáciách, keď sa teší ako malé dieťa zo svojho monumentálneho umeleckého diela, keď vidno úprimný úsmev na jeho tvári alebo strach, únavu…
Režisér ho zachytáva nielen ako umelca, ale hlavne ako človeka. Detail na jeho usmiatu tvár, keď po prvý raz zhliadne po tridsiatich rokoch miesto, kde jeho projekt konečne „ožije“ –na severotalianskom jazere Iseo, pričom nezabudne niekoľkokrát prízvukovať, že práve pohorie lemujúce miesto, je zachytené na slávnom da Vinciho obraze Mona Lisa, patrí medzi najsugestívnejšie zábery filmu. Jeho úsporné, často jednoslovné vyjadrovanie je priam očarujúce. Napriek tomu (alebo práve preto), že snímka nemá ucelenú, rozvíjajúcu sa naráciu, je taká dobrá a priam z nej srší energia – jej hlavným nositeľom je samotný Christo. Raz v ňom vidíme kus úprimného (až milo infantilného) dieťaťa, inokedy perfekcionistického, neurotického, priam furiózneho, nahnevaného umelca, ktorý má jediný pravdu a je nedotknuteľný, priam magicky vtipné sú momenty, ako nezapadá do „high society“ na gardenparty jeho veľdiela, kde pôsobí ako ukážkový slon v porceláne.
Kratučkými fragmentmi, ktoré ani zďaleka nepripomínajú nudnú životopisnú „cestu umelca“ a pritom je snímka zrozumiteľná pre každého, dokonca aj pre diváka, ktorý o Christovi jakživ nepočul, sa dostávame k jeho veľkolepému projektu – len pár dní po tom, čo oslávil svoje 81. narodeniny, nechal na hladinu jazera namontovať „chodník“ vytvorený z dvoch tisícok plastových kociek pokrytých zlatistou látkou. Ako sám umelec vravel, bude to akoby ľudia chodili po vode alebo sa prechádzali po chrbte veľryby. Jeho chodník hneď po spustení projektu vyskúšalo tisíce ľudí. Krok za krokom mu okrem dokumentárnej kamery dýcha na krk aj jeho „tlmič“ emócií – synovec Vladimir, kľúčová postava filmu, akési rácio popri umelcovo fantazijnom, neskrotnom svete.
Keď sa začne davové šialenstvo, lebo zrazu „celý svet“ si chce vyskúšať chodiť po vode ako Ježiš – je to práve Vladimir, ktorý dokáže uvažovať triezvo. Na druhej strane, je to aj Christo, ktorý sa prihovorí ľuďom dychtiacim prejsť sa po trojkilometrovom chodníku, aby im úprimne a ľudsky vysvetlil odkaz svojho umeleckého diela: ponúka im skutočný vietor, skutočnú vodu, skutočné slnko a aj to čakanie a vzrušenie toho okamihu patrí k umeniu.
Jeho bizarné zvyky vám zrazu nebudú pripadať ani trochu zvláštne: má rád surové vajcia, oblepuje si dôsledne svoj kufor, keď cestuje, rovnako ako nožnice, s ktorými mu neskôr jeho synovec v púšti strihá mihalnice, prechádza sa po svojom móle, keď je konečne hotové, trasie sa strachom, keď sa dvihne vietor a látka nepripevnená o mólo by sa mohla raz a navždy nenávratne stratiť, je nútený robiť si seflie s ľuďmi, ktorých nepozná, zaspí na siahodlhých organizačných poradách – a kamera je pri ňom tak blízko, že aj divák sa cíti byť s ním. Aj v tom je hlavná sila tejto snímky. Ukazuje nám Christa bez pozlátka, pravdivého a úprimného.
Mimoriadne sugestívnym, podmanivým a (nielen) stmeľujúcim prvkom snímky je hudba, ktorá nemá len podfarbujúci charakter. Je nositeľom drámy, rozpráva, niekedy prevezme kontrastnú funkciu, každopádne – jej osobitý kompozičný rukopis je natoľko výrazný, že vystupuje vo filme ako „svojprávna“, svojbytná zložka schopná fungovať tak, aby ju divák registroval nielen ako bežný výrazový, koloritný prvok. V kompozíciách autorská dvojica z New Yorku Danny Bensi a Saunder Jurriaans, ktorá už vyše 20 rokov komponuje filmovú hudbu, nenechala nič na náhodu. Veľmi dômyselne pracovala s progresívnym zvukom – elektronikou, no najmä využila naliehavý minimalizmus k tomu, aby divák krátke vygradované, stupňujúce sa motívy (či už v dramatických scénach alebo pohľadoch na prírodné scenérie) nielen zaregistroval, ale spolu s obrazom ich vnímal podstatne dramatickejšie, emocionálnejšie a napätejšie. Toto duo vždy vedelo, ako pracovať nielen s dynamikou hudby, jej vibráciami, no najmä jej psychológiou, aby v symbióze s filmom dosiahla priam katarzný účinok.
Film pracuje s variabilnou dávkou emócií, pričom v kombinácii s jeho pravdivosťou sa divákovi nestane, že jeho sto-minutová dĺžka sa bude javiť ako niečo obťažujúce. Ďalším momentom, prečo je taký skvelý je, že má dobre nastavené tempo: takpovediac od prvého záberu až po záver. Jeho dynamika, dobre rozložené striedanie detailov s monumentálnymi celkami – to všetko je pre obecenstvo pastvou pre oči. Pochopiteľne, za predpokladu, že zvolí plátno. Pri takých veľkolepých, nádherných scénach v exteriéroch, najmä celkoch si táto snímka priam plátno vyžaduje, takže rozhodne odporúčame odhodiť „koronový komfort“ bokom a navštíviť kino.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Filmtopia
