Klasický, moderný tanec, folklór – na jednom pódiu sa stretli absolventi Tanečného konzervatória Evy Jaczovej a predstavili žánrovo-štýlovú variabilitu, ale aj odvahu tvoriť nové diela.
Záverečné predstavenie Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, ktoré sa konalo v stredu 28. júna 2023 o 19.00 hodine v novej budove Slovenského národného divadla v sále opery a baletu, prinieslo žánrovo pestrý program. Na programe bol klasický tanec dievčat – absolventiek (Tereza Húsková, Lucia Micháliková, Kristína Slováková, Ema Šimáková) pod pedagogickým vedením Mariny Častkovej-Zhelezniakovej a moderný tanec dievčat a chlapcov (Adriana Froncová, Lucia Gazdíková, Emma Kasatkinová, Marian Koiš, Šarlota Krčíková, Lujza Spáčilová, Natália Uhrinová) pod pedagogickým vedením Dominiky Beniakovej a Kristíny Kordošovej. Triednou učiteľkou absolventského ročníka TKEJ v Bratislave, ktoré dnes predstavuje súvislé osemročné štúdium (výučba štyroch ročníkov základnej školy a štyroch ročníkov strednej školy, štúdium sa končí maturitnou a absolventskou skúškou, ktorej súčasťou je Absolventský koncert), bola Natália Hrdá.
Celkovo 24 čísel bolo v rámci tohto večera prezentovaných žiakmi, od najnižších ročníkov, cez niektoré prekvapivo zrelé výkony žiakov. Úvodné číslo Les premiers pas (v preklade Prvé kroky) predstavilo v choreografii Mariny Častkovej-Zhelezniakovej žiakov prvého ročníka v naštudovaní B. Murínovej.
Znela hudba Léa Delibesa, ktorý svojimi baletmi (Sylvia, Coppélia) prináša množstvo farieb a energie, dokonca sú v obľube jeho baletné suity v orchestrálnej podobe – vydané na samostatných hudobných nosičoch. Je to hudba ako stvorená pre najmladšie ročníky – dokážu pomocou nej cvičiť rytmus a získať dobré základy, navyše s prídavkom estetiky. Z náladovosti a charakteru melódie ihneď vycítite, či je hudba bezstarostného obsahu, ironického, pompézneho či elegantne tanečného.
Tento skladateľ mal skrátka talent písať chytľavé melódie v kombinácii s farebnou orchestráciou a pritom – rytmicky jednoznačné skladby. Schopnosť vnímať tento rytmus synchrónne v podaní najmladších žiakov Tanečného konzervatória Evy Jaczovej sa prejavila už prvom čísle.
Štvorica žiačok (T. Hásková, L. Micháliková, K. Slováková a žiačka 7.1 ročníka E. Murínová) predstavili v naštudovaní M. Častkovej-Zhelezniakovej klasickú choreografiu – Fresky z baletu Koník Hrbáčik C. Pugniho.
Cesare Pugni bol mimoriadne plodným autorom, ktorý skomponoval hudbu k vyše 300 baletom, desiatkam operám či omšiam. Fresky z baletu predstavili štvoricu žiačok, schopných orientovať sa v čase, v rytme, ale i priestore – predsa len, javisko Slovenského národného divadla je podstatne väčšie ako to, ktoré majú k dispozícii na študijné účely na konzervatóriu. Postavy z namaľovaných fresiek „ožívali“ v postupných pohyboch, ktoré rozvíjali. Tanečné kreácie, dômyselne uspôsobené na hudbu – či už v svižnejšom alebo pomalšom tempe, boli naštudované precízne. Dievčatá sa na javisku krásne zosynchronizovali, vnímali pulz hudby a dbali na stvárnenie každého detailu.
Rituál bola choreografia Dominiky Beňakovej, na ktorú tancovali A. Froncová, E. Kasatkinová, Š. Krčíková, L. Spáčilová a N. Uhrinová. Speváčka Toto Bissainthe sa pre choreografku a pedagogičku, ktorá tento tanec naštudovala, stala inšpiráciou hudobne a tanečne. Speváčka a herečka pôvodom z Haiti inovovala hudbu crossoverom tradičnej folklórnej hudby, vidieckych tém so súčasným zmyslom pre lyriku a aranžmánom piesní.
Vždy v nich však dominoval rituálny prvok – nielen v podobe hutne zastúpených bubnov, ale aj jej špecifického vokálu. Bola to exotická choreografia ťažiaca v prvom rade zo živelnosti hudby a príklad, ako hudobný výraz dokáže posunúť tanečné umenie do nových dimenzií.
Tanec tých najmenších nemusí byť vždy len fádnou, povinnou „jazdou“ s predpísanými prvkami. Príkladom bola choreografia na hudbu Isaaka Dunajevského, ktorú so žiakmi 1. a 2. ročníka naštudovala pedagogička Elena Chetvernya.
Mala v sebe vtip a šarm, pritom neopomínala spomínané predpísané prvky. Bol to dôkaz v priamom prenose, že aj pomocou humoru sa dá rozvíjať umenie v deťoch a viesť k tanečnému umeniu na profesionálnej úrovni. To, ako deti dokázali stvárniť humor prostredníctvom výrazovej a pohybovej zložky, pritom sa v synchrónoch pohybovať na javisku a najmä – prirodzene cítiť hudbu, jej náladu, vyjadriť ňou atmosféru, bolo nesmierne podnetné. V sále ste azda nenašli jediného človeka v publiku, ktorému by tento tanec nevyvolal úsmev na perách. Bol to ten typ nadšenia vyvolaný z toho, s akou chuťou, odzbrojujúcim úsmevom (najmä jedna z tanečníc, ktorá odo mňa dostala krycie meno „slniečko“) a energiou predviedli najmladší žiaci toto predstavenie.
Aj naštudovanie ďalšieho diela mala na starosti pedagogička Elena Chetvernya. Hudba Alexandra Glazunova znela na Variáciu z baletu Raymonda, ktorú interpretovala E. Korbeľová, žiačka 4. ročníka. Predviedla nielen mladistvú energiu, ale aj neuveriteľne vyspelú prácu rúk, ktoré boli elegantné a noblesné. V jej ladných pohyboch sa zračila snivosť a istým spôsobom aj nadprirodzenosť, ktorú musí táto choreografia vyjadrovať. Na javisku jej pomáhala hudba, ktorú cítila – dokázala posúvať jej tanec vpred. Mladá žiačka má už dnes predpoklady, a veľký potenciál aj pre ďalšie náročné úlohy.
Za mňa osobne boli jedným z najvýraznejších momentov večera choreografie moderného tanca. Je zrejmé, že pedagógovia čoraz viac vychádzajú v ústrety mladým ľuďom, sledujú trendy v hudbe, nemajú obavy siahnuť aj po extravagantnejších hudobných smeroch. Práve hudba im umožňuje na pódiu rozvíjať príbeh. Príkladov počas tohto večera bolo hneď niekoľko. Začneme po poradí – pieseň Work Song írskeho muzikanta a speváka, ktorý sa celým menom volá Andrew Hozier-Byrne, no všetci ho volajú Hozier, sa stala výrazným výrazovým a poetickým prvkom pre choreografiu D. Malenovskej. Hozier, ktorý v roku 2013 debutoval úspešným singlom Take Me To Church a jeho svet možno nazvať moderným protestom proti stredoveku (pritom využíva jednoduché melodické línie práve v back vokáloch, silne pripomínajúce chorálové spevy, k tomu rituálne tlieskanie na neprízvučné doby) s nečakaným využitím atmosféry silne pripomínajúcej práve túto dobu. Jeho podmanivý, hlboko posadený hlas a texty zamerané na lásku k životu, ale i na smrť: „Keď príde môj čas, polož ma jemne do studenej tmavej zeme. Žiadny hrob nemôže zadržať moje telo, doplazím sa k nej domov, keď príde môj čas.“ Vplyv indie hudby, ale aj folku, blues a černošských spirituálov, sa odráža nielen v téme, ale i hudobnom spracovaní. Na pódiu sme videli atmosféricky spracovanú choreografiu, ktorá dokázala vytvoriť úplne iný svet ako je klasický tanec. Moderný poskytuje viac slobody, tvorivosti, je čitateľnejší pre divákov. Z tanečníkov bolo cítiť chuť a energiu – rovnako ako v ostatných dielach, ktoré boli predstavené počas tohto večera.
Dominika Malenovská mala ešte ďalšiu choreografiu na hudbu FKA twigs, umelkyne, ktorá bola pôvodne sprievodná tanečníčka a dnes určuje moderné trendy v speve a hudbe. Ak jej hudbu nepoznáte, len postupne ju dokážete dekódovať po prvotnom šoku. V spojitosti s tancom to až taký šok nebol, keďže jednotlivé zložky sa krásne, vyvážene dopĺňali. FKA twigs využíva mnoho symbolických prvkov v tvorbe, čomu sa podriadila aj choreografia, postupne dynamicky vystavaná, rovnako ako pieseň Mary Magdalen – najlepšia skladba albumu Cellophane.
Medzi ďalšie podnetné choreografie patrili tie, ktoré vytvorila pedagogička Kristína Kordošová. Celkovo boli v tento večer prezentované tri jej diela, všetky mali inú emóciu, odlišný, vždy sugestívny príbeh. Predsa však jeden menovateľ bol spoločný. Jej hlavným inšpiračným zdrojom bol spevák Benjamin Clementine – rodený Brit, ktorý dostal tvrdú školu života. Ako dieťa zažil týranie, keď dovŕšil dospelosť, žil v Paríži ako bezdomovec, kým ho náhodne neobjavili a dnes je svetovou hviezdou. Svoje zážitky dokáže prevteliť do osobných, poetických, často bolestivých, kontemplatívnych a vzdorovitých príbehov. Nielen vo videoklipoch, ale i na koncertoch vystupuje bosý (aj na bratislavskom koncerte, ktorý patril medzi hudobné udalosti roka). Zvláštne, že mladá generácia siaha po takýchto ťažkých životných príbehoch a hudbe, ktorá je vo svojej podstate zložitá. Je to typ recitatívu s minimalistickým klavírnym motívom, jej vnútorný rytmus však umožňuje tanečníkom dokonalú rytmickú súhru, deklamovaná melodika variabilitu lineárnej pohybovej zložky.
Prvú polovicu večera uzavrela choreografia na pieseň Adios Benjamine Clementina (námet M. Jurenková) a predstavili sa v nej všetci absolventi, aj s odborným zameraním na klasický a moderný tanec. Práve to bolo nespornou výhodou stvárnenia tejto choreografie, ktorá vyznela komplexnejšie a sebaistejšie nielen z hľadiska technického, ale i estetického.
V druhej od tohto autora zaznela pieseň Nemesis. Na ňu tancovali žiaci so zameraním na moderný tanec – A. Froncová, L. Gazdíková, E. Kasatkinová, M. Koiš, L. Spáčilová, N. Uhrinová, K. Bitarová a N. Liková. Spoločným menovateľom oboch choreografií nebol len spevák, ale najmä vášeň pre moderný tanec. Je zrejmé, že nastupujúca generácia môže síce prechovávať obdiv ku klasickému tancu, no živelnosť a precítenosť tanca a najmä sloboda, ktorú im práve moderné umenie – v spojitosti so sugestívnou hudbou, poskytuje, dokáže strhnúť ich pozornosť viac.
Moderný tanec s prvkami neoklasiky dostal priestor aj v ďalších ukážkach choreografky Jany Šimkovicovej v predvedení žiačok 6.A a 3. ročníka, ktoré študujú klasický tanec. Predviedli choreografie La musica a Derniere danse, prvá z nich mala romantický a éterický nádych, druhá mala prvky španielskeho tanca, čo bolo v choreografii podporené aj vizuálne.
V prvej polovici večera sme videli aj ukážky folklórneho tanca. Čardáš a fľaškový tanec na choreografiu Štefana Nosáľa pod vedením pedagogičky T. Lapinovej priniesol hudbu Svetozára Stračinu.
Dve ukážky doplnil ďalší tanec v druhej časti koncertu – Zemplínske kvety, tiež v naštudovaní pedagogičky T. Lapinovej. Aj toto číslo nacvičili žiaci na choreografiu a tanečníka, ktorý v tomto žánri pre našu tanečnú kultúru odviedol nezabudnuteľnú prácu aj pre ďalšie generácie: prof. Štefana Nosáľa.
Druhú polovicu večera otvorilo vizuálne a tanečne príťažlivé číslo Rumba v choreografii a naštudovaní K. Zacharovej. Tancovali ho absolventi a žiaci 7. ročníka. V tanci boli citeľné španielske charakterové prvky, ktoré boli rytmicky, ale i pohybovo nesmierne pútavé pre publikum. Hudobno-tanečnú zložku efektne dopĺňali farebne výrazné svetelné efekty na scéne, ktoré podporili atmosféru, rytmus a charakter tanca.
Z repertoárových čísel klasického tanca boli uvedené najzložitejšie formy, ktoré preveria skúsenosť a schopnosti tanečníkov. Boli to Pas de trios z baletu Labutie jazero a Pas de deux z baletu Plamene Paríža. Obe choreografie naštudovala M. Častková-Zhelezniaková, formy obsahujú entrée, variácie a codu, čo dáva zložitú úlohu pre žiakov z hľadiska technickej zdatnosti, fyzickej kondície, schopnosti pracovať s partnerom a koordinácie s hudbou.
Z chlapcov zaujal výkon Alexeja Fila, ktorý tancoval Variáciu z baletu Paquita (hudba L. Minkus) v naštudovaní M. Častkovej-Zhelezniakovej. Zapôsobil čistotou tanca a ladnými, plynulými pohybmi. Javisko tomuto žiakovi 5. ročníka už v tomto veku pristane a vie sa na ňom pohybovať s prirodzenosťou.
Ďalším chlapcom, ktorého už poznajú aj diváci Slovenského národného divadla (jeho prvá veľká rola bola v balete Tulák Chaplin, za ktorú bol nominovaný na divadelné Dosky), bol Michal Gulán.
Jeho scénický prejav nezradil ani v prípade dvoch variácií, ktoré v tento večer predviedol. Tancoval na hudbu Jacquesa Offenbacha z Pas de deux Motýľ a na hudbu Arama Chačaturjana z baletu Gajané, obe variácie pod pedagogickým vedením Eleny Chetvernye. V prvej zažiaril mladíckym elánom a v druhej kaukazským temperamentom.
Medzi klasickými variáciami dominovala v druhej časti večera ukážka z baletu Benátsky karneval v podaní Márie Benkovskej v naštudovaní E. Chetvernye. Žiačka 4. ročníka vzbudila pozornosť technickou zdatnosťou, sebaistými pohybmi, suverénnou orientáciou v priestore a celkovo presvedčivým tanečným prejavom.
Večer spestril aj veľký dramatický úryvok z baletu Bajadéra Monológ Nikie (hudba L. Minkus) v naštudovaní M. Častkovej-Zhelezniakovej. Žiačka T. Húsková dokázala rytmicky precízne synchronizovať tanec s hudbou, ktorá je skomponovaná s akcentom na výraznú rytmickú zložku. Zároveň vyzdvihla svojimi dlhými, precítenými pohybmi farebnosť orchestrálnej partitúry, ktorá je v prípade Bajadéry kľúčová. Text monológu dokázala pretaviť do tanečnej formy hodnoverne, rovnako jej estetický a emočný vklad do tohto čísla bol dojímavý.
Medzi Častkovej-Zhelezniakovej žiakov, ktorí sa predstavili, patrí aj L. Micháliková s Variáciou z baletu Markytánka. Absolventka predviedla choreografiu, v ktorej dominujú skoky. Tie pôsobili technicky ľahko a žiačka uviedla toto číslo s jemným výrazom.
Na záver sme videli dychvyrážajúcu choreografiu na hudbu Antonia Vivaldiho Štyri ročné obdobia. To, čo sa môže zdať neuchopiteľné a nezrealizovateľné, najmä vzhľadom na melodicky a rytmicky členitú a náročnú hudbu formy husľových koncertov, ktorá je u tohto skladateľa voľná a programovo prepojená s konkrétnym dejom v mimohudobnom kontexte, napokon vyšlo ako jedno z najpútavejších čísel. Choreografie vytvorili a naštudovali Marina Častková Zhelezniaková a Elena Chetvernya, ktoré si vybrali progresívny typ interpretácie hudby.
Bolo prekvapivé počuť hrať z nahrávky orchester, ktorý má tendencie hrať sviežo, s temperamentom, s charakteristickou terasovitou dynamikou a najmä vyváženým, vycibreným talianskym orchestrálnym zvukom. O to ťažšia je však situácia koordinovať tanec na hudbu, ktorá sa neriadi „metronómom“, ale pocitovo, nájsť melodickú líniu a témy, ich vyspievanie podriadiť tancu, na atmosféru diela stavať tanec, ktorý má svoje exaktné špecifiká. Z choreografií bolo zrejmé, že vnútorná pulzácia hudby úzko korešponduje s tancom, hoci si stavia vlastný „program“, plne rešpektuje obsah a melodické členenie kompozície. Tvorkyniam sa hlavne podarilo zachytiť zložitú rytmickú členitosť.
Postupne sa predstavili žiaci vybraných ročníkov – 2.3.4. 5. a 6., pričom v každom z čísel boli ako sólisti absolventi. Choreografia sa nezačala časťou Jar, no Jeseň. Táto dramaturgická zmena mohla vyvolať otáznik, zvlášť, ak ide o známe dielo (ak sa uvádza s Astorom Piazzollom, často dochádza k takýmto zmenám v poradí). Snáď paralela s tým, že školský rok sa začína na jeseň (?). V choreografiách na časti Jar a Leto boli prítomní aj chlapci a objavili sa v nich prvky partnerského tanca. Vizuálne rozkošná bola Zima, kde všetku pozornosť na seba pútal zbor inšpirovaný snehovými vločkami. Všetky časti do seba zapadali, každá mala svoju osobitú emóciu, svoj vlastný štýl, ktorý evokoval filmové rozprávanie.
Aj keď tanec bol abstraktný, dokázal v divákoch evokovať konkrétne obrazy – spojené aj s hudobnými príbehmi. Ako záver teda v tomto prípade bolo prezentované Leto, kde sa v rámci gradácie v časti búrka objavili všetci účinkujúci a úplne na konci diela symbolicky ostali na javisku iba sólisti – absolventi, ktorým tento večer patril.
Toto dielo by si rozhodne zasluhovalo aj ďalšie prevedenie, aby neostalo len pri Záverečnom predstavení Tanečného konzervatória Evy Jaczovej.
Bol to plnohodnotný večer plný rozmanitých choreografií rôznych žánrov. Bol však špeciálny tým, že prezentoval tanečné umenie na Slovensku ako druh umenia, ktorý má svoju budúcnosť.
Aj keď o kultúre sa u nás vo všeobecnosti hovorí ako o kritickom a zanedbávanom odbore, aj títo mladí ľudia počas Záverečného predstavenia TKEJ a ich pedagógovia nám potvrdili, že to rozhodne má zmysel.
Zuzana Vachová
Foto: Juraj Žilinčár
FOTOGALÉRIA: Výber fotografií zo Záverečného predstavenia Tanečného konzervatória Evy Jaczovej. Foto: Juraj Žilinčár
Záverečná klaňačka
