Priekopník neskorého českého surrealizmu Jan Švankmajer je známy najmä vďaka svojim neotrelým nápadom. Počas kariéry natočil nielen množstvo krátkometrážnych filmov ako Jedlo (1992), Mužné hry (1988), nechal sa inšpirovať poetom a spisovateľom Edgarom Allanom Poeom etúdou Zánik domu Usherovcov (1980), no aj dlhometrážne snímky s originálnou a neopakovateľnou atmosférou.
Dnes, 4. septembra, oslavuje Jan Švankmajer svoje 90. narodeniny. Introvert a zberateľ rôznych predmetov sa narodil v Prahe. Jedným z najdôležitejších míľnikov v živote Švankmajera bol kontakt s bábkami, a to už v ôsmych rokoch. Neskôr následné štúdium Vyššej školy umeleckého priemyslu v Prahe, kde sa odohrali prvé strety s dielami obľúbeného surrealistu Salvadora Dalího. Aj jeho práca ho inšpirovala v pokračovaní štúdia na bábkohereckej katedre na pražskej DAMU na odbore Réžia a scénografia. Už v ranných pokusoch jeho tvorby využíval techniku veľkých bábkových postáv s hercami vo vnútri. Túto metódu využil aj pri svojich prvých dlhometrážnych filmoch Doň Šajn (1969) alebo Lekce Faust (1994).
Spolu s manželkou Evou Švankmajerovou, rovnako nadšenkyňa surrealizmu, sa podieľali na filmoch spoločne. Eva Švankmajerová viedla výtvarnosť filmov Kyvadlo, jama a nádej (1983), Niečo z Alenky (1988), spomínané Lekce Faust, ale aj Spiklenci slasti (1996). Eva bola maliarkou a členkou Surrealistickej skupiny. Už šesťdesiatych rokoch na seba upozornila emancipačným cyklom obrazov, v ktorom variovala známe umelecké diela a ženské postavy v nich nahradila mužskými. Umrela 20. októbra 2005. Po jej smrti Jan Švankmajer vydáva iba tri hrané filmy: Šialení (2005), Prežiť svoj život (2010) a Hmyz (2018).
V roku 2022 sa dokumentárnych súťaží zúčastnil s dlhometrážnym filmom Kunstkamera, ktorý zachytával Švankmajerom nazbierané a nasnímané predmety. Bizarné kombinácie a magická atmosféra rôznych objektov sú prehliadkou prostredia, ktoré dýcha jedinečnosťou.
V roku 2020 sa do kín dostal aj dokument s režisérom Janom Švankmajerom v hlavnej úlohe. Alchymická pec v réžii Adam Oľhu a Jana Daňhela je lamentovaním na prahu do Švankmajerovho osobného života, jeho smútkom za milovanou Evou a zároveň ukážkou výnimočnej zvláštnosti, ktorá oblieha celý jeho svet. Nosnou linkou filmu je Švankmajerov turbulentný a často nepochopený vzťah s dlhoročným producentom Jaromírom Kallistom.
V dielach Jana Švankmajera sú výraznými prvkami prerývanosť pohybu a takzvaný mľaskavý zvuk. Tie najtichšie prežúvania či prehĺtania balansujú na pomedzí animovaného filmu a hraného; surreálne stvárnenie ľudských chutí, potrieb, obsesií alebo slastí sú buď vábivé alebo odpudzujúce. Jan Švankmajer si aj dnes nachádza svojich fanúšikov vďaka svojskej filmovej reči.
Jedným z jeho najzásadnejších krátkometrážnych filmov je Zamilované mäso (1989). Výrazný zvuk spolu s myšlienkou plaziaceho sa surového mäsa inšpirovalo mnoho tvorcov a otvára existenciálne myšlienky. Nie sme aj my všetci len „plaziacim sa mäsom“, čo čaká na finálne „vyprážanie“? Je známe, že aj tento film sa vryl do pamäte britským bratom Quayovcom, ktorí svojimi krátkometrážnymi snímkami vzdávajú poctu českému surrealistovi. Sami sú veľmi osobitým javom – dvojčatá vyzerajú a správajú sa úplne rovnako. Filmami Kabinet Jana Švankmajera (1984), Ulica krokodílov (1986) alebo Maskou (2010) predstavujú svoje videnie inšpirované českým scénografom a režisérom.
Avšak originál v podaní Jana Švankmajera ostane originálom.
Spracovala redakcia Moja Kultúra.sk
Titulná foto: Film Prežiť svoj život. Athanor.
