V zrekonštruovanej Pradiarni v rámci festivalu Symfónia umenia znelo pod holým nebom veľkolepé dielo Carmina Burana – oslava života v 24 piesňach v troch častiach.

Tridsiate výročie Ružinova ako samostatnej mestskej časti prinieslo verejnosti sériu pozoruhodných koncertov v rámci festivalu Symfónia umenia, dovedna to boli tri desiatky podujatí za desať dní po celom Ružinove – na Štrkovci, Trnávke, Ostredkoch, Trávnikoch. Organizátori z Cultus Ružinov dokonca usporiadali v záhrade prievozského kaštieľa koncert, na ktorom zazneli Vivaldiho Štyri ročné obdobia.

Riaditeľka festivalu Symfónia umenia Andrea Kozáková, starosta MČ Ružinov Martin Chren a zástupca investora uvádzajú prvý koncert v zrekonštruovanej Cvernovke.

Jedným z najmajestátnejších podujatí bol nepochybne 1. abonentný koncert 93. sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou šéfdirigenta tohto telesa, maestra Ondreja Lenárda. Na námestí pred vkusne zrekonštruovanou historickou Pradiarňou a priľahlou Silocentrálou (na ktorej si architekti dali záležať a ponechali jej viacero pôvodných prvkov, vďaka čomu dýcha novotou, no zároveň aj históriou), kúsok od Dulovho námestia na Páričkovej ulici vznikol úchvatný priestor pre kultúrne podujatia organizované pod holým nebom. Gigantické pódium, stovky stoličiek, priľahlá zatrávnená plocha pripravená pre publikum s kapacitou tisíc ľudí (v rámci aktuálnych covid opatrení) dávali tušiť aj pre menej znalých, že dielo, ktoré zaznie, je skutočne veľkolepým kusom.


Carl Orff a jeho Carmina Burana je možno pre mnohých mimoriadne známym a populárnym dielom, no ruku na srdce, znalosť tejto kantáty pre orchester, zbor a sólové hlasy, sa pre mnohých začína a končí, patetickou, burácajúcou prvou časťou vo fortissime, O, Fortuna, ktorá slúži v diele ako prológ i epilóg. Koncert teda bol, okrem estetického zážitku, v istom zmysle aj edukačným – napokon, koľkí si už toto dielo v živote vypočuli celé, dokonca naživo a v takom nádhernom prostredí? Zjavne mnohí z publika nie, o čom svedčil ostentatívny potlesk medzi jednotlivými časťami kantáty, ktorý tam jednoducho nepatril a bol pre interpretov a dirigenta evidentne rušivý. No maestro Lenárd je mimoriadne skúsený šéfdirigent, ktorý si hravo poradil aj s takýmto proaktívnym, neustále tlieskajúcim publikom. Jednoducho mu v toku hudby na potlesk dával čoraz menej priestoru a spravil to zručným, inteligentným a nerušivým spôsobom tak, aby to pochopil už aj ten posledný z tisíca. Napokon, v samotnej partitúre sú v niektorých častiach zámerne predpísané aj označenia „attacca“, aby sa dosiahlo ich intenzívnejšie prepojenie bez pauzy, prečo ich nezdynamizovať ešte viac, pravda?

Maestro Lenárd tesne pred koncertom oslávil narodeniny a ukázal, že je v špičkovej forme – nastúpil v plnej sile a energii. Pod jeho rukami sa ocitlo takmer dvesto umelcov a tri telesá: Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Adam Sedlický), Bratislavský chlapčenský zbor (zbormajsterka Magdaléna Rovňáková) a sólisti: Andrea Vizvári, Aleš Jenis a Daniel Matoušek. Už nástup bol pozoruhodný: telesám, obrazne povedané, nedal na prípravu ani dve doby. Prišiel, nepatrne, no úctivo sa pozdravil s publikom, následne s umelcami, dvihol taktovku a hralo sa. Nástup vo fortissime bol okamžitý, rázny, bezchybný, presne ako má byť. Je to šéfdirigent, ktorého gestá sú precízne, v dynamike dostatočne ilustruje, nástupy včasné a zreteľné, rytmika absolútne presná, v príprave je dôsledný a buduje s hudobníkmi presne to, čo poslucháči na koncertoch chcú počuť – hudbu, nie noty.

Už od prvých tónov bolo citeľné, že všetci umelci Lenárda absolútne rešpektujú, sledujú každý jeden jeho pokyn a vďaka tomu sa im podarilo docieliť rytmickú presnosť, no najmä tú potrebnú, živelnú energiu, ktorá je nakumulovaná hneď v prvej známej piesni – O, Fortuna. Aj náhly kontrast medzi pianissimom a fortissimom sa podarilo orchestru a zboru pekne vygradovať, inštrumentálne časti prológu s pulzujúcimi kontrabasmi a čelami so zrýchlenými tempami zneli s vynikajúcim ťahom a dodali už úvodu kantáty patričnú energiu.

Carmina Burana, to je oslava života v 24 piesňach v troch častiach. Orff textami odkazuje na zbierku básní a piesní zo začiatku 13. storočia, ktoré zostavil nemecký filológ Johann Andreas Schmeller. Predstavujú rozmanitý pohľad na stredoveký život vrátane náboženských veršov, spoločenských satír či ľúbostných a pijanských piesní. Text možno chápať ako metaforu na život, jeho prirodzený kolobeh, ktorý sa začína prvou časťou Primo Vere (Prišla jar) predstavujúcou mladistvé, energické tance, dielo pokračuje druhou časťou In taberna (V krčme), ktorá zobrazuje pijanské hodovanie a zhýralosť a predmetom tretej časti sú dvorenie a romantická láska – Cour d’amours (Kráľovstvo lásky).

V časoch, keď sa skladatelia doslova pretekali, kto prinesie intenzívnejšiu revolúciu v rozbití harmonických postupov, Orff spravil šokujúci zvrat: vrátil sa do stredoveku, zjednodušil hudobnú reč a ukázal všetkým, že stačí pracovať s tým, čo tu už bolo. Samozrejme, za mohutnejšieho zvuku, s rytmickou pestrosťou a triumfálne znejúcou sekciou bicích nástrojov a perkusií (32 nástrojov a osem hráčov), čo bol na tú dobu celkom slušný punk. A treba povedať, že stále je, pretože práve grandiózna zvukovosť, ktorú šéfdirigent v interpretácii podčiarkol, rovnako aj kontrasty v dynamike, je ten správny kľúč ku Carmine Burane, ktorý dodnes fascinuje.

Orffova harmónia nie je zložitá, skôr by sa dala nazvať jednoduchou, vo vokáloch využíva oktávy, z intervalov preferuje kvinty a tercie (dokonca využíva aj paralelné intervaly, čo je priamym odkazom na stredovekú hudbu), takže speváci pred sebou nemali ani tak intonačne náročný part, ako skôr dynamicky a rytmicky obtiažny. Občas využíva menšie modulácie, témy opakuje, no často mení tempá a vnútornú štruktúru rytmu. V  inštrumentálnych líniách nachádzame skrátené motívy komentovania vokálnych línií, kontrapunktom hudobníkov netrápi. No dosiahnuť v interpretácii práve to prosté opakovanie fráz, ktoré autor využíva, spôsobom, aby znelo sugestívne, alebo naopak, aby v intimite dopovedalo myšlienku a ukončilo vypovedanie obsahu, je práve tým majstrovstvom, ktoré sme zažili naživo v Priadiarni.

Jedným z najkrajších momentov prvej časti bolo nepochybne barytónové sólo v podaní Aleša Jenisa – hoci melodika v jeho sóle je jednoducho napísaná, o to náročnejšia je na výraz. Interpretačne ju však zvládol, kantiléna bola vyvážená, s rubatom pracoval veľmi pekne, precítene, bez toho, aby mal poslucháč pocit, že zvoľnenia temp sú v notách dané a keďže disponuje prirodzene zaujímavou farbou aj impozantnosťou vokálu, jeho part sa vo vonkajších priestoroch krásne niesol. Nestratil sa ani intonačne, hoci mal pomerne úsporný sprievod držaný viac menej ligatúrami, takže Jenisovo prvé sólo (Omnia Sol temperat) spomedzi všetkých troch sólistov nás už v prvej časti utvrdilo, že nielen po inštrumentálnej stránke, ale aj vokálnej bude toto dielo kvalitatívne na vysokej úrovni.

Rovnako aj následná, tanečná časť, ktorú Orff vyriešil prefíkane – využíva síce 4/4 metrorytmickú štruktúru, no spôsob, akým pracuje s dobami, ako ich zámerne predlžuje, spôsobuje vo vnútri štruktúry skladby skutočnosť, že ju vnímame ako nepravidelnú, a teda komplikovanú. Aj neskôr používa striedanie párnych a nepárnych metrov na malých plochách, dokonca v rámci jednotlivých taktov. A pritom je to opäť niečo, s čím sa v hudbe už dávno pracovalo – skladateľ to všetko len dômyselne zosyntetizoval a Rozhlasáci jeho partitúru pregnantne zahrali. Z inštrumentálnych výkonov vynikali určite flautové sóla, sláčiky, zaskveli sa aj plechové dychy, najmä vo forte partoch, no rozhodne však bohatý aparát bicích nástrojov a perkusií, ktoré boli v priestore tak intenzívne citeľné, výbušné či dramatické.

Barytón sme počuli aj v svižnejšom tempe – Aleš Jenis v bodkovanom rytme a rýchlom tempe ukázal, ako má znieť krásne sýta, znelá poloha spodných tónov barytónu, ale najmä vrchné tóny, ktoré mu náramne pristali. Neboli to totiž tie priškrtené tóny, ktoré občas na koncertoch počúvame – a stáva sa aj v lepších prípadoch, že spevák ich ťahá z posledných síl. Tieto na koncerte zneli v prirodzenej kráse, bez toho útrpného presilenia. Jenis je skrátka v dobrej kondícii, v mnohom tomu prispieva aj to, že je natur muzikant, ktorý vie, ako má s frázami pracovať.

Každopádne, akýmsi „highlightom“ druhej časti Orffovej kantáty je určite sólo Olim lacus colueram, ktoré znelo v podaní tenora Daniela Matouška. Je to v podstate jediná ária určená pre tenor v celej kompozícii. Matoušek áriu opitého opáta, ktorého zosmiešňuje dav (presvedčivý výkon Slovenského filharmonického zboru) odspieval intonačne bezchybne, čo na výšky, s ktorými sa musel pasovať, nie je maličkosť, no predsa len mohol viac akcentovať niektoré tóny, aby dosiahol potrebný afekt v prejave a výrazovo sa priblížil zmyslu interpretovaného textu. Tak či onak, jeho výkon patril medzi vyvážené a nosné. Druhá časť končí búrlivým popíjaním všetkých – paničiek, slúžok, leňochov, belochov, černochov, tulákov, chudobných, hlupákov, stoviek, miliónov… V mnohom sú to odvážne, provokatívne texty, ktoré reprezentovali ľudovú kultúru a stavali sa proti autoritám. Dynamizmus a energia, ktorú zhudobnením len získali, im dodáva na nadčasovosti.

Prekrásne čistým, anjelským partom o láske – Amor volat undique, sa začína tretia časť, ktorú interpretoval Bratislavský chlapčenský zbor. Jeho dlhoročná zbormajsterka Magdaléna Rovňáková dokáže z interpretov vždy dostať sebaistý výkon plný intonačnej čistoty, dynamickej vyváženosti a súladu. Chlapci nesklamali ani na tomto koncerte. Hneď po nich sa predstavila ďalšia sólistka, sopranistka Andrea Vizvári. Polohou náročný part v bodkovanom rytme dá zabrať aj skúseným speváčkam. Najmä vo vypätých pasážach bolo cítiť, že Vizvári, hoci je kvalitnou interpretkou, nemá celkom istotu, aj keď mala aj krásne miesta, v ktorých ukázala mimoriadne peknú farbu. Pasáže, ktoré mali byť dolce a v pianissime, nasadené bez akejkoľvek opory vo vysokých tónoch, sú extrémne obtiažne, zvlášť, ak speváci spievajú na mikrofóny vo vonkajších priestoroch a orchester je za nimi. Na výsledku bolo niekedy cítiť neistý prejav, najmä v áriách, kde dominovali výšky, písané pre koloratúru (Dulcissime), hoci práve Vizvári je interpretka, ktorá s touto kantátou už skúsenosti má a s koloratúrnymi polohami problém nemala.


Rovnako Orff predpísal vysoké party pre barytón, zvlášť známa je Dies, nox et omnia, v ktorej speváci často musia kvôli extrémnym výškam a dokonca dvojoktávovému skoku siahať aj po falzetových polohách. No Orff si to tak v žiadnom prípade neželal a falzetom nespieval ani Jenis, dokázal si výšky, napriek náročnosti, ustrážiť.

Sila lásky, gradácia v zbore a opätovný, cyklický návrat piesne O, Fortuna, nás vytrhol zo snívania o láske a pripomenul, aký je cyklus života. Vo vzduchu expanzívne visela otázka osudovosti, ktorou skladateľ naplnil toto dielo. Pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda to bol doslova veľkolepý hudobný ohňostroj, hoc aj s počuteľnou chybou na záver, keď zrejme pod vplyvom adrenalínu z hudobného pôžitku nejaký inštrumentalista „vyletel“ s nástupom v mieste, kde mal radšej ostať ticho. No aj čaro nechceného patrí k živým vystúpeniam. Tento koncert však rozhodne bol po každej stránke očarujúcim zážitkom.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Dominik Kurina


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno