Výtvarníčka Veronika Šramatyová je svojou vlastnou kurátorkou expozície „Reset“, ktorá bola otvorená 4. novembra 2021 v Galérii Čin Čin spravovanej galeristkou Dorotou Vlachovou.
Krízové obdobie, v ktorom sa už pomerne dlho nachádzame, formuje nie len celospoločenskú klímu, názory a postoje, ale zasahuje do našich životov priamo cez vnútorné prežívanie, vecné riešenia, či profesijné zmeny. Akýsi nechcený, ale v konečnom dôsledku v mnohých ohľadoch prínosný reset mozgu, očista domu i duše sa odráža aj v tvorbe umelcov, ktorí prehodnocujú svoje životy, ale aj doterajšie umelecké snaženia. U niekoho sa to deje spontánne, u iného cielene, ale výsledkom oboch prístupov je zmena, respektíve tvorivý zásah vedome i podvedome ovplyvnený danou situáciou. Jednou z výtvarníčok, ktorá tiež prehodnotila vlastné životné i umelecké súvislosti je Veronika Šramatyová, ktorá momentálne vystavuje svoje obrazy v Galérii Čin Čin spravovanej galeristkou Dorotou Vlachovou.
Veronika Šramatyová sa narodila vo Zvolene v roku 1977. V rokoch 1992 – 1996 študovala reštaurátorstvo v Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, v roku 2001 pokračovala vo vzdelávaní v Ateliéri sochy a voľnej tvorby u prof. Jana Berdyszaka na Akademii Sztuk Pięknych v poľskej Poznańi. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvovala v roku 2003 v Ateliéri maľby a voľnej tvorby u Ilony Németh a prof. Daniela Fischera. Svoje doktorandské štúdium ukončila v roku 2010 v Ateliéri ± XXI tiež u prof. Daniela Fischera. Pedagogickú prax uplatnila v roku 2020 na Katedre pedagogiky výtvarného umenia Trnavskej univerzity. Zúčastňovala sa rezidenčných pobytov, workshopov a festivalov na Slovensku (Banská Štiavnica, Bratislava, Dúbravica, Trnava), ale aj v zahraničí v USA, vo Švajčiarsku, Luxembursku a Rumunsku. V roku 2007 sa stala laureátkou ceny Essl Award a v roku 2011 participovala vo finále súťaže Maľba 2011 organizovanou Nadáciou VÚB. Svoje diela má autorka zastúpené v galériách na Slovensku (Slovenská národná galéria, Stredoslovenská galéria v Banskej Štiavnici, Nitrianska galéria), ale aj v Srbsku a Švajčiarsku, ako aj v súkromných zbierkach na Slovensku, Francúzsku a USA. Počas svojej profesijnej kariéry mala trinásť samostatných výstav doma i v USA, Grécku a Rakúsku, zúčastňovala sa zároveň výstav skupinových, ktorých číslo presahuje sedemdesiatku a to na Slovensku aj v Poľsku, Maďarsku, Česku, USA, Nemecku, Švajčiarsku, Nórsku, Rakúsku, Fínsku a ďalších krajinách. Výtvarníčka je aj autorkou básnických zbierok Rodinné konštelácie (vydavateľstvo drewo a srd, SK, 2019) a ″untitled″ (vydavateľstvo Ars Poetica, SK, 2009).
Veronika Šramatyová je svojou vlastnou kurátorkou expozície „Reset“, ktorá bola otvorená 4. novembra 2021 vo vyššie spomínanej galérii. Na výstave, ako sama tvrdí: „prezentujem maľby, v ktorých sa zameriavam na tému dekódovania súčasného prostredníctvom minulého, pričom vychádzam z vlastného, dlhodobo budovaného foto archívu, ktorý vnímam nielen ako vizuálny, ale najmä ako obsahový základ pre ďalšie spracovanie, v mojom prípade predovšetkým v médiu maľby. Fotografické predlohy sú zhotovené ako neinscenovaný, spontánny záznam prevažne prírodného alebo rurálneho okolia s figurálnou štafážou, v ktorom sa práve nachádzam.“
Obdobie pandémie, resp. lockdownu sa nespája iba s depresiou, strachom a stratami, ale aj u mnohých umelcov s opätovným nadýchnutím, možno prehodnotením doterajšej tvorby aj bežného privátneho fungovania. Všetci sme dostali šancu zastaviť svoj svet a zorientovať sa v tom „novom“, alebo obzrieť sa s nadhľadom za tým starým. Niektorí s rodinou, iní v samote, ale vskutku svojim spôsobom každý sám so sebou, s vlastnými vnútornými emóciami aj následnými riešeniami situácie, či už pragmatického, alebo duchovného charakteru. Autorka sa ocitla v živote so skúsenosťou predchádzajúcej dlhodobej izolácie (od r. 2008 žije na vidieku s výnimkou krátkodobého pedagogického pôsobenia na VŠVU a TRUNI) , z ktorej pozorovala nielen okolie, ale aj celospoločenskú situáciu celkovo, čo (ako sama spomína) „prirodzene prispelo k môjmu osobnému resetu, preformulovaniu priorít v osobnom aj v profesijnom živote“.
Takýto reset sme zažili v spoločnosti, vo svete, či súkromnom živote spontánne všetci a stal sa akýmsi globálnym (a globalizujúcim) fenoménom, ktorý charakterizuje našu súčasnosť. Zároveň umelkyňa po takmer päťročnej pauze v dôsledku materstva aj dvojnásobného covidu/postcovidu chápe svoju vlastnú maľbu, ktorá je dominantou jej tvorby, ako „opätovné, predovšetkým kontemplatívne a zároveň až fyzické prežívanie procesu maľby“. Na rozdiel od predchádzajúcich maliarskych výstupov pristupuje od striktne foto realistického zobrazenia a repetitívneho formátu k tematickej a maliarskej rôznorodosti, inklinuje k práci s maliarskym médiom a farbou ako hmotou. Maliarka sa zameriava vo svojej tvorbe na dve východiskové možnosti, či súvislosti, ktoré vymedzuje a striktne definuje: na jednej strane zaznamenáva momenty každodennosti v snahe posunúť tieto motívy do roviny viacvýznamovosti, kde za ideové východisko považuje podnety súčasnej doby, ktoré sa v kontexte dystopickej, ekonomicko-politickej a klimatickej súčasnosti javia ako neustále sa meniace a zrýchľujúce.
„Dokumentuje“ dobu a miesta, ktoré už neexistujú, ergo vníma maľbu ako záznam každodenných situácií v kontexte neskoršieho nazerania, v zmysle nazerania na minulosť. Takto formulovanú maliarsku výpoveď považuje za potrebnú a dôležitú. Na strane druhej maľba nadobúda ďalší rozmer v na prvý pohľad nezáväznej vizuálnej informácii, ktorá môže podľa výtvarníčky pôsobiť ako značne romantizujúca a estetizujúca, no v širšom kontexte zobrazovania krajiny alebo prírody ako miesta na kontepláciu, duchovnú istotu a zároveň spájaním ju s človekom ako prijímateľom duchovného zážitku (v dnešnom jazyku nazývaného globálne resetom, vypnutím).
Na výstave je prezentovaná kolekcia úplne nových diel menších aj veľkoplošných formátov, na ktorých akoby ešte nestihla vyschnúť farba, doplnená o výsostne komorné obrazy chránené sklom. Autorka zobrazuje reálne situácie bežného života, nie sú v ničom výnimočné, skôr ide o každodenné pozorovanie svojho okolia, ktoré zaznamenáva. Situácie, prostredie, „téma“ sú zachytené ako na fotografiách a fungujú ako návrat do minulosti vo vlastných individuálnych spomienkach. Hoci na jednej strane je zobrazenie realistické, nezachádza do detailov, nekopíruje, ale ponecháva v maľbe vôľu aj na abstraktnejšie a uvoľnené gesto. Koncentruje sa na prirodzenosť situácie, pohybu, konkrétneho výjavu, neprikrášľuje a nezdobí. Inšpiráciou je krajina a človek v elementárnej polohe často v prírode, pri jazere, pri mori, alebo pri, či po práci, skrátka v bežnom živote, prítomné je aj dieťa v skupinovej, alebo individuálnej hre.
Krajina je na jednej strane až archaicky romantická a evokuje klasické verné zobrazenie prírodných výjavov, na strane druhej ju necháva plynúť do indiferentného prázdna ľahko nahodenej abstrakcie. Používa techniku oleja na plátne a gvaš na papieri. V drobných vyjadreniach komorných artefaktov (sú to nenápadné figurálne štafáže) je mimoriadne krehká v čom jej napomáha aj voľba techniky gvašu. Obrázky pri mori, v lese, na prechádzke, alebo pomerne časté situovanie auta do prírody, ako odraz priblíženia sa (alebo návratu) človeka k prírode bez schopnosti vzdania sa civilizačnej vymoženosti sú odkazmi, ku ktorým sa treba aj fyzicky priblížiť a fascinujú svojou ľahkosťou a prirodzenosťou.
Prirodzenosť je fenoménom aj vo väčších formátoch, kde sa koncentruje na figúru (žena, deti, dvojica) v pohybe, alebo pri nejakej statickej činnosti. Farba sa stáva nosnou, je podopretá výrazným fenoménom svetla, ktoré je raz slnečné, inokedy mesačné, hoci často navodzuje dojem svetla umelého, akoby boli postavy „nasvietené“ reflektorom a odrážala sa v nich kontrastná beloba pokožky. Často sú postavy situované z profilu, alebo dokonca odzadu – nevidíme im do tváre, niekde iba čiastočne. Dôraz autorka nekladie na ich identifikáciu, hoci s vysokou pravdepodobnosťou konkrétne sú, ale sústredí sa skôr na situáciu, na moment, na činnosť, než na to, kto ju vykonáva, alebo kto sa v nej nachádza. Autenticita, (aj istá forma intimity figúr) je vo farbe ich pokožky, niekde vo vzájomnom dotyku, alebo pri chúlostivej situácii pri umývaní sa, močení, alebo brodení sa v jazere.
Hoci zobrazuje skupiny aj dvojicu, viac menej je tu človek ak solitér – sám so sebou v danej chvíli so svojou činnosťou, ktorú práve vykonáva. Či dievča s popkornom („Popcorn“), alebo s cyklistickou helmou („Virgin Melancholia“), žena s vŕtačkou („Soňa“), alebo dieťa s hadicou („Chlapec s hadicou“), muž opretý o svoje auto, alebo stratený v lese („Hobby Painting II., Pissing Man“, „Vo viniciach“) – to sú všetko akési samotárske pozastavenia sa v prapodstate svojho vnútra (možno aj nevyhnutná osamelosť počas lockdownu) a nachádzanie aktivít v ich jednoduchosti. Ale nemusí to byť iba pandémia, ktorá nás zastavila, možno istý životný moment izolácie, ktorý nás núti viac rozmýšľať a vrátiť sa k bežnosti a podstate. Kontrast vzniká medzi komorným farebne tlmeným zobrazením výjavov („Hobby Painting III. – Dievča“, „Muži pri oceáne“) a atakujúcim kolorom i žiarivým svetlom vo väčších formátoch („In the Lake II.“, „Men after Work“, „Happy New Year“) kde sa v kolore autorka hýbe od inzenzívnych farebných tónov až po hlboké tmavé polohy a plochy.
Výtvarníčkin „Reset“ je motivovaný izoláciou (či už dobrovoľným odsťahovaním sa na vidiek, alebo nedobrovoľným lockdownom počas pandémie). Reset je návratom k prírode, prirodzenosti, k nahote tela aj duše, k očiste a v hľadaní seba samého v tých najbežnejších (neatraktívnych) okamihoch. Expozícia nie je výkrikom do prázdna, nepôsobí nástojčivo, iba nenápadne „kopíruje“ a evokuje „obyčajné“ momenty, ktoré všetci ako jednotlivci svojim spôsobom prežívame, v ktorých sa fyzicky nachádzame a možno (dúfajme) aj duchovne nájdeme. Je to akási „oslava“ bežnosti, na ktorú by sme nemali zabudnúť. Ambíciou autorky je, aby sme si tú vzácnu chvíľu elementárneho bytia rovnako ako miesto, ktoré už dnes možno neexistuje, zapamätali. Tu a teraz a hlavne potom.
Barbara Brath
Výstava potrvá do konca novembra 2021 a záujemci si ju môžu pozrieť v Galérii Čin Čin na Podjavorinskej ulici 4 v Bratislave v utorok až piatok od 14:00 do 18:30 hod. v režime OTP.
Autor fotografií: Adam Šakový
