Dva koncerty s titulom Bondovky v opere (30. a 31. augusta 2019) – pred otvorením novej sezóny v Opere Slovenského národného divadla, vzbudili v publiku typické rozpoltené názory. Nakoniec však všetci museli priznať, že to bol unikátny koncert…

Konzervatívna časť si tichúčko a na pohľad distingvovane šepkala pohoršené názory: čo vlastne hľadajú popové pesničky v opere??? Z pochopiteľných dôvodov, názory konzervatívneho publika nikdy nie sú vyslovované nahlas. Na pôde našej prvej scény takto dramaturgicky postavený koncert však zo zásady „konzervatívci“ neakceptujú, a to z rôznych dôvodov: 1. Nikdy nepočuli Bondovky, s výnimkou hitu Skyfall, aj to len letmo z rádia, nevediac to štýlovo zaradiť, ergo o histórii inštrumentálnych skladieb či tých titulných „popových“ – k samotnému filmu, nemajú ani „Ahnung“… 2. Čo robí nejaký John Barry v Slovenskom národnom divadle? Veď to nie je ani Dvořák, ani Verdi! Och, nonsens! 3. A to naozaj nebudú sopránové či tenorové árie, ktoré trhajú srdce? (niekedy aj z iných príčin ako z excelentných výkonov, ale to si veľká časť konzervatívnej časti publika ani neuvedomuje, hlavne, že to „reští“ na celú sálu). A čo vôbec robia saxofóny v orchestri? Veď to je tá hrozná muzika, jazz, alebo ako sa jej hovorí, kde na nich hrajú takým zúrivým spôsobom, nie? A ľudia na ňu tancujú! Resumé? Pokiaľ nenájdete svoju chrbtovú kosť a nevyslovíte svoj názor nahlas (čoho sa asi nikdy nedočkáme, lebo v dobrej spoločnosti sa to nepatrí), váš názor je tak trošku irelevantný a nedávate priestor na diskusiu…


A možno by sa našli aj ďalšie dôvody, ale tých, ktoré ich prebijú jednou ranou, je podstatne viac. Áno, aj takéto koncerty, ktoré sa na pohľad javia ako popularizačné a popové, patria na javisko SND do opery. Robia to veľké scény vo svete, pretože tým publikum potešia, prinesú na scénu niečo, s čím sa divák stotožní, čo mu je blízke, pozná to a tie skladby navyše majú vysokú umeleckú hodnotu. Od histórie kultových Bondoviek bola vždy podstatná titulná pieseň k filmu, tá, ktorá rezonovala vo verejnosti a už pred jej zverejnením sa dalo napätie priam krájať, kedy uzrie svetlo sveta. O kompozičnej technike skladieb ani nehovoriac: partitúry nie sú žiadnymi jednohubkami. Odkedy bola vymyslená hlavná téma k Bondovi, každý, koho zobudíte o polnoci, vám ju zaspieva. Rezonuje v podvedomí poslucháčov natoľko, že ju vypozoruje aj skrytú v orchestri. Nehovoriac, že piesne, ktoré boli napísané k jednotlivým častiam Bonda a boli spopularizované, sú obtiažne, čo sa týka melodiky aj výrazu. Takže summa summarum, bolo to veľmi dobré rozhodnutie riaditeľa Opery SND a šéfdirigenta Rastislava Štúra, zaradiť koncom leta a začiatkom novej sezóny do programu práve tento repertoár. Osviežujúci, dynamický, plný emócií, príjemný, nie však lacný.

Koncert sa začal známou inštrumentálkou z roku 1963 „From Russia with Love“. Mimochodom, medzi fanúšikmi bondoviek je veľký „boj“, či práve táto Bondovka alebo Goldfinger je tá najlepšia… Každopádne, orchester túto tému zvládol bravúrne. Otváracie intro bolo síce pomalšie ako v originálnej verzii, ale následne vyspievaná melódia sláčikmi mala svoju potrebnú emocionalitu, frázovanie bolo nádherne romantické a skladba mala svoje potrebné napätie. Pod inštrumentáciu sa podpísal Adrián Harvan a výborne sa mu podarilo podčiarknuť a vyzdvihnúť jednotlivé sekcie, najmä plechové dychy, ktoré mali v prípade celého koncertu podstatnú úlohu a zvládli ju par excellence. Ešte nikdy neznela dychová sekcia a zároveň celý mohutný orchester s takou dynamikou a drivom ako práve na tomto koncerte. A vôbec, zohratosť a kompaktnosť celého orchestra držala tento koncert na vysokej latke počas celého večera.

Následne na scénu vstúpil Martin Madej, ktorého si mnohí pamätáme ako detskú hviezdu. Stála pred ním náročná úloha. Zaspievať „Srdečné pozdravy z Ruska“ jedným z najväčších anglických hlasov 60-tych a 70-tych rokov – Matta Monroa. V prvom rade, Monro bol barytonista, ktorý spieval s typickým nasadením, plnou farbou podmanivého barytónu a do tejto piesne dal gráciu a noblesu a !veľký”, sýty hlas, tak ako sa to na Bondovky patrí. Madej má úplne iný hlasový register, takže akékoľvek porovnávanie by bolo neobjektívne. Je to náročná pieseň, kde je potrebné vyspievať s istotou dlhé tóny, presvedčivé hĺbky a nemožno povedať, že Madej je zlý spevák, naopak. Spieval naplno, dokonca aj vo výraze sa mu podarilo dosiahnuť potrebné emócie, azda len celkovému prejavu chýbala potrebná ľahkosť a elegancia. Možno sa to dá pripisovať tréme, možno nezvyku spievať s takým veľkým orchestrom a na prvej scéne, každopádne, Madej spravil maximum. Keď sa však dostal k piesňam, v ktorých boli falzety (napríklad Writing´s on the Wall, ktorú poznáme od multi-talentovaného Sama Smitha), bolo zjavné, že na tejto technike ešte musí popracovať. Objektívne, spievať čisté falzety u mužského speváka je jedna z najnáročnejších speváckych záležitostí. Je len minimum spevákov, ktorí to dokážu bezchybne, na vysokej estetickej úrovni zaspievať. Napríklad spomínaný Sam Smith je v tomto doslova unikát.

Keď na pódium vystúpila Celeste Buckingham, zrazu prežiarila celé pódium. Nádherná, zlato-čierna róba, celkový prejav plný grácie dával tušiť, že táto speváčka predvedie spevácky výkon na úrovni. Okrem toho, že má výhodu perfektnej angličtiny(čo sa na speve vo veľkej miere prejaví), ostala sama sebou. Nešlo jej o imitáciu Tiny Turner, Shirley Bassey či Adele – veľmi dobre pochopila, že nemôže skĺznuť do imitácie svetových speváčok, ale musí ostať sama sebou. Goldfinger v podaní Shirley Bassey je jazzovo poňatá, jej charakteristická ostrosť hlasu, jazzové akcentovanie fráz, výrazný dramatický prejav, ktorý robí z tejto titulnej piesne nezabudnuteľný hit. Celeste ho poňala po svojom, zjemnila prejav, no dynamiku a typické frázovanie ponechala. Svedčí to o vyzretosti speváčky, ktorá nepotrebuje skĺznuť na rolu imitácie hviezdy.


V prvej časti sa na pódiu striedali Celeste Buckingham s Martinom Madejom, pričom dramaturgia koncertu postupovala chronologicky – od roku 1963 až do roku 1973. Rozumne boli predelené aj inštrumentálne skladby, kde mohol veľký orchester Opery SND s hosťami pod taktovkou Martina Leginusa vyniknúť v plnej kráse. Tak napríklad On Her Majesty´s Secret Service z roku 1969 z pera Johna Barryho má v sebe takú silu, že mnohí „bondmaniaci“ ju považujú za najlepšiu, aká kedy bola skomponovaná. Okrem samotnej témy rafinovane vkomponovanej do skladby, v nej Barry využíva typické prvky orchestrálnej hudby 60-tych rokov. A orchester krásne témy vyspieval, dal skladbe potrebnú dramatickosť a zároveň spomínanú akcentáciu, ktorá je taká potrebná v bondovkách (napokon, v dychovej sekcii sedeli saxofonisti Ladislav Fančovič, Pavol Hoďa a ďalší kolegovia zo Saxophone Syncopators – a teda záruka kvality).

V prvej časti ešte excelovala Celeste s hitovkou Diamonds Are Forever. Aj túto naspievala Shirley Bassey – mimochodom, ešte nikdy v histórii sa nestalo, aby titulný song k Bondovke spievala tá istá speváčka, Bassey tento „status“ prelomila hneď niekoľkokrát a naspievala až tri piesne k Bondovi: Goldfinger, Diamonds Are Forever a Moonraker. Celeste opäť neimitovala Shirley: vystihla podstatu tejto magickej piesne, skvele zvládla výšky a pri takejto ťažkej a známej piesni dokázala, že je výraznou osobnosťou na našej scéne.

Naplno sa táto skutočnosť prejavila v druhej časti koncertu. Najväčší priestor v ňom dostala speváčka, ktorá musela striedať rôzne výrazové polohy. Napríklad „Nobody Does It Better“ z Bondovky Agent, ktorý ma miloval (áno, titulná pieseň má iný názov ako film) spieva v origináli Carly Simon. Pieseň je mimoriadne subtílna, nežná, pripomína skôr romancu a nemá v sebe to napätie a drámu ako napríklad GoldenEye. Ale aj tú dala Celeste s prehľadom. V druhej časti akoby už získala väčšiu sebaistotu na pódiu a treba povedať, že patrilo jej celé pódium a pre jej prejav ju publikum milovalo. Nie, opäť sa nehrala na Tinu Turner. Ponechala si svoju vlastnú tvár a o to presvedčivejší a uveriteľnejší bol jej spevácky výkon. Dobre spolupracovala aj s orchestrom a na pódiu bola príjemne suverénna. Asi všetci sa doslova triasli vzrušením, ako zvládne Skyfall, ktorú spieva pôvodne Adele, jedna zo súčasných top speváčok. A treba povedať, že bol to absolútny vrchol večera. Celeste sa profiluje ako speváčka, ktorá za roky od televíznej súťaže spravila obrovský kus práce: nielen zo speváckeho, ale aj osobnostného hľadiska. A vďaka tomu s mohutným orchestrom ovládla celé Bondovky v opere. Bol to skrátka večer plný vnútornej drámy, noblesy a grácie – a tým nemyslíme outfity ľudí v obecenstve, ale výkony spevákov a hudobníkov…

Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout


1 KOMENTÁR

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno