Úspešný choreograf Lukáš Timuľak, ktorý dlhodobo pôsobí v zahraničí, vytvoril pre SND v rámci projektu FASHION BALLET choreografiu TWO. Kostýmy pripravil módny dizajnér Boris Hanečka. Príbeh, kostýmy, hudba, tanec tvoria komplexný, nádherný, dychberúci celok, zároveň polaritu – farebnú, hudobnú, tanečnú, výrazovú i emocionálnu. Na javisku budete svedkami transformácie, premeny počas predstavenia. Lukáš Timuľak nášmu portálu poskytol rozhovor.
Vo Vašej choreografii TWO sme počuli sugestívnu hudbu Händla, Sarabandu zo Suity v orchestrálnej úprave, no zároveň modernú skladbu od Henryho Vegu. Tiež ste to poňali ako stret dvoch svetov starého a nového?
Je to tak. Symbióza tvorenia bola na tom postavená, teda prepojenie módy a tanca, kostýmov s tancom, no nie len samotný tanec, a samotné kostýmy, ale nájsť v nich prepojenie. Tanečníci sa vyjadrujú kostýmami, lebo je to ďalší element, ktorý má, obrazne povedané, svoj život. Dali sme si priestor experimentovať. Tým, že sme si ho dali, nebolo všetko hotové hneď, stále sme to naďalej tvorili, až do dnešného dňa premiéry. Skúšali sme, čo je a čo nie je možné v choreografii, v kostýmoch, aj v hudbe.
Okrem Händla teda počujeme aj kompozíciu Henryho Vegu a je až neuveriteľné, s akým citom dokázal pretransformovať Händla, respektíve implementovať nové prvky do existujúcej kompozície, no sedí to všetko. Ako vznikla Vaša spolupráca?
Henry, zhodou okolností Američan, ktorý príde na premiéru, žije tiež v Holandsku ako ja a spolupracoval som s ním v minulosti na niekoľkých projektoch. Buď pri filme alebo keď som ho prizval pri ďalšie moje choreografie, no prvýkrát som ho spoznal, keď som tvoril film. Bol to film Symmetry s režisérom Rubenom van Leerom. Je to spojenie vedy, opery, tanca a vytvoril veľa elektronickej hudby k tomu filmu.
Napokon, aj v choreografii TWO je dosť tej elektroniky, no je tak šikovne spravené, že poslucháč ju nevníma ako niečo rušivé, ale ako prvky modernej hudby, ktoré reprezentujú oproti Händlovi moderný, súčasný svet…
Henry žije v v Holandsku, v Haagu, rovnako ako ja. Na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu existuje oddelenie vedy o zvuku, kde pôsobí. Sú v tom nesmierne ďaleko a preto som si vôbec nevedel predstaviť, kto iný, ako práve Henry by dokázal Händla spracovať do novej podoby. Keď som aj vyberal hudbu, ktorá by mohla byť vhodná do tejto choreografie, ihneď zapadla baroková hudba.
Keď tvoríte choreografiu, je prvá hudba, ktorá Vás inšpiruje?
Nie vždy, no v tomto prípade určite áno. Zhodli sme sa s Borisom Hanečkom ešte na začiatku, keď sme si začali vymieňať myšlienky, akým smerom sa ubrať, potrebovali sme sa chytiť určitej atmosféry. Iba istá ukážka, ale už to navodí istú atmosféru. Najprv som poprosil Henryho Vegu, či by sa mohol do toho pustiť, no od začiatku bolo zrejmé, že od začiatku bude koncepcia fungovať ako spojenie a prelínanie dvoch svetov. Jing a jang funguje vo svete hudby, kostýmov a tanca. Držali sme si isté kľúčové slová, medzi ktorými boli dualita, čierna a biela, jing a jang, prelínanie, spojenie. A postupne sme to vytvárali.
Zvláštne, že aj pre Borisa Hanečku, s ktorým ste spočiatku komunikovali len na diaľku, bola tiež prvotným a veľmi silným inšpiračným zdrojom pri tvorbe kostýmov práve hudba. Čím to podľa Vás je, že v tomto prípade ste sa obaja odrazili od hudby?
Vedel som, že chcem ísť do čierno-bielej farby a zhodou okolností aj jeho posledná prehliadka bola v čierno-bielej farbe, takže aj to bolo prekvapujúce. Keď už sme sa bavili o nápadoch, povedal som mu kľúčové slová. On reagoval, že rád počúva hudbu, keď tvorí, no tá však ešte nebola daná. Vedel som, že chcem použiť klasickú hudbu v kombinácii s Henrym Vegom. Prišli sme na barok a okamžite reagoval, že je to jeho srdcovka.
Keď prišla možnosť spolupracovať na tomto projekte, bolo povzbudzujúce najmä to, že budem s Borisom Hanečkom experimentovať. Vedel som, že choreografia bude vznikať postupne a ako aj povedal on sám, vzájomne sme sa podčiarkovali.
Je to forma experimentu, pre mňa najmä v hudbe, no ako komplexné dielo funguje unikátne. Rád experimentujete?
Veľmi rád a robím to už dlhšiu dobu. Bolo to ešte v období, keď som začal spolupracovať s Petrom Biľakom a vytvoril som mnoho projektov v podobnom duchu, keď sa počas tvorby choreografii postupne hľadá ucelená forma. Výsledkom je až v závere komplexné dielo, ktoré pozostáva z viacerých detailov – tie sa v priebehu procesu postupne rozvíjajú. Založili sme aj nadáciu a tieto projekty sú mi blízke. Či je to dizajn, tanec, architektúra.
Keď ste Henryho Vegu oslovili, povedali ste mu, že potrebujete k Händlovi kontrapunkt alebo vytvoriť moderný svet? Počujeme tam aj klavír v orchestri, čo je pre mňa nepochopiteľné, ale funguje to geniálne, je to majstrovské, krásne dielo. Ako ste mu predstavili svoju myšlienku?
Tým, že poznám jeho tvorbu a viem, akú atmosféru dokáže vytvoriť s elektronickou hudbou, chcel som spojiť historický a moderný svet. To, ako to spraví, som nechal naňho, pretože tam je veľmi veľa možností. Posielal mi niekoľko vecí s návrhmi, nechal som si to uležať a premýšľal som nad tým. A o pár týždňov prišiel od neho klavír. Keď som to počul, hneď som povedal, že táto úprava určite musí byť! Žiadny z jeho nápadov som však nezamkol, nezatvoril. Keď človek hľadá, postupne len ukladá a pomaly sa kompozícia po kúskoch napĺňa. Tak to bolo aj v tomto prípade.
Hudba vo Vašom prípade veľmi dobre funguje aj v spojitosti s tancom. Cítiť, že ste tvorca, ktorý má cit pre hudbu, rytmiku, kantilény. Je to citlivá vec pre choreografa, samozrejme, nesmie úplne kopírovať, ale nájsť balans…
Určite, je to citlivá vec, ale mňa to veľmi baví. Nesmie sa stať, aby vynikla buď hudba alebo iba choreografia či kostým. V posledných rokoch ma najviac baví hľadať v umeleckom diele ten správny balans, ako vyvážiť tieto umelecké prvky. Aj preto sme založili nadáciu Make Move Think, aby sme podporili spojitosť jednotlivých disciplín. Je dôležité nájsť správny balans, aby bolo dielo uvádzateľné ako celok. Divák si chce užiť umenie. Ak jednu zložku odpojíte, ďalšej dáte väčší význam a už to zrazu nefunguje.
Na komplexnosť a vyváženosť mnohých umeleckých diel mnohí umelci, aspoň podľa mňa, nedbajú. Často sa totiž stáva, že buď zanedbajú jednu zložku (hudba – je len sprievodná) alebo niektorá prevyšuje na úkor ďalšej. Je ťažké nájsť ten správny balans, aby ste dosiahli tú vyváženosť? Každý divák predsa reaguje inak, osloví ho niečo iné. Vkus každého je odlišný – rovnako ako vkus umelcov. Akými kritériami sa riadite Vy?
Každý pracuje inak, využíva scénu inak. Ja takto tvorím už od začiatku mojej tvorby. S Petrom Biľakom tvorím od roku 2004, ktorý mi otvoril svet do výtvarného umenia a sveta dizajnu. Práve tam som si uvedomil, že na umenie sa netreba dívať len ako tanečník. On sa díval na umenie z iného pohľadu ako ja. Dopĺňali sme sa navzájom a tvoríme spolu navzájom. Niekedy koncept, niekedy je to scéna, ktorú navrhne, no vždy je to tvorivý proces. Je to určité externé oko, no nie tanečné, no z iného uhla. Keď je príležitosť, spolupracujem s Petrom. Preňho je to tiež, tým, že má svoju firmu, príjemný vstup a práca v divadelnom svete. A tá práca je vždy iná. Je iné robiť choreografiu pre film a iné pre javisko, vždy je dôraz inde.
Aká je činnosť a hlavný cieľ Vašej nadácie? O čo sa snaží? Koho podporuje?
Je to spoločná práca rôznych odvetví umenia. Do budúcna by sme radi spolupracovali s čo najviac umelcami. Napríklad, boli sme na Bienále architektúry v Benátkach, čo bolo inšpirujúce. Najviac ma baví prekračovať umelecké hranice, vstupovať do iných žánrov a druhov umenia, no nakoniec ,stále je to o tom príbehu, nakoniec, ako aj choreografia TWO.
Váš príbeh TWO zobrazuje polaritu, vzťah muža a ženy, je to príbeh, ktorý je prekrásny, ale zároveň to nie je selanka. Na pódiu vidíme na jednej strane romancu, na druhej hádku muža a ženy, od prvej chvíle – pohybovej zložky aj kostýmovej, je zrejmé, že choreografia je stavaná príbehovo a dialekticky. Chcete, aby pri Vašich predstavenia divák rozmýšľal a kládol si otázky?
Príbeh nemusí byť presne daný v tom smere, že niečo sa stane. Ide o transformáciu tanečníkov a kostýmov. Niečo sa stane, v hudbe, medzi tanečníkmi, aj v kostýmoch, aj medzi obecenstvom. Zároveň by som bol rád, aby sa predstavenie diváka dotklo v oku, ale aj na duši. Divák možno nevidí to, čo videl na začiatku a keď odchádza z divadla, má úplne iné pocity. Samozrejme, musí to byť zaujímavé vizuálne, ale aj emocionálne.
Ste spokojný s výsledkom, ktorý ste videli? Je Vaša choreografia TWO presne to, čo ste očakávali?
S tanečníkmi sa mi veľmi dobre pracovalo. Boli šikovní, pracovití, otvorení. Pri tvorbe je veľmi dôležitá zvedavosť, to je pre mňa podstatné. Nikdy nezamykám dvere. Dielo sa tvorí vždy, po premiére je len začiatok. Potom už dielo premerajú interpreti, oni si privlastňujú dielo. Nechcem vidieť tanečníkov len to, čo spravili podľa toho, ako som ich navigoval, ale tiež chcem vidieť niečo z ich duše a emócií. Každý sme iný, každý inak prežívame. Oni si to už prisvoja a podávajú ďalej publiku.
Pôsobíte v zahraničí, no opäť ste sa ocitli na Slovensku, hoci len na kratší čas. Vraciate sa na Slovensko rád?
Samozrejme, veľmi rád chodím na Slovensko.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juraj Žilinčár
