Festival Hudba Modre priniesol dve skladby Jevgenija Iršaia v svetovej premiére a spomienku na nedávno zosnulého skladateľa Romana Bergera.

Zdá sa, že mesto Modra sa stáva pre umenie dobrou živnou pôdou, napokon, len v uplynulých týždňoch sa v tomto starom vinohradníckom meste, ktorým keď sa len na zopár minút prejdete, hneď vám k srdcu prirastú čarokrásne miesta, uskutočnili dva hudobné festivaly.

Festival Hudba Modre prináša už 16 rokov koncerty klasickej i jazzovej hudby a počas troch dní (13. augusta až 15. augusta) sa v rámci podujatia uskutočnili štyri koncerty: FATS JAZZ BAND s repertoárom hot-jazzu a swingu 20. až 40. rokov minulého storočia priniesol poslucháčom na Nádvorí historickej radnice výber tých najlepších skladieb z amerického repertoáru tohto telesa, ktoré sa špecializuje na štýlovú interpretáciu, ale aj tangá a foxtroty z obdobia prvej republiky.


V jednej z dominánt Malých Karpát sa na ďalší deň v Nemeckom evanjelickom kostole, ktorý doslova dýcha špeciálnou, až magickou atmosférou, stretli aj žiaci a pedagógovia Základnej umeleckej školy v Modre a ich hostia. V ten istý deň v kostole vystúpilo aj ALBRECHT TRIO – Matúš Veľas – hoboj, Jozef Eliáš – klarinet, Peter Kajan – fagot (všetko poprední hráči Slovenskej filharmónie) s hosťujúcim Ladislavom Fančovičom na saxofóne.

A záverečný koncert, aspoň pre nás, vyvolal najviac pozornosti: BERGEROVO TRIO A JEVGENIJ IRŠAI priniesol nielen unikátne interpretačné výkony, ale aj dve svetové premiéry z pera skladateľa Iršaja a tiež smutnú, no zároveň krásnu spomienku na skladateľa Romana Bergera, ktorý nás minulý rok navždy opustil.

Úvodom znelo sólo violončeloJán Slávik, ktorý sa počas lockdownu opätovne vrátil k Bachovmu geniálnemu dielu, suitám a nahral ich po 20-tich rokoch – interpretoval Suitu č. 2 d mol, BWV 1008. Zo šiestich častí zazneli tri – Prélude, Sarabande a Gigue. Táto suita má v sebe temnú náladu a cítiť z nej introspektívnu atmosféru, ktorá znela na koncerte už od prvých tónov. Violončelista Ján Slávik je s týmto repertoárom neobvykle zžitý, čím viac diela interpretuje, tým viac sa s nimi stotožňuje a preniká do ich hĺbky a podstaty.

Už v zádumčivom, trúchlivom prelúdiu počujeme znaky religióznej piety (čo sa týka hudobnej štruktúry, nejako výraznejšie nevybáča z kompozičných možností vtedajšej doby, skôr je to výraz, ktorým je dielo také pozoruhodné), ktorá sa v priestoroch chrámu nádherne vynímala. Okrem toho, Bach bol tiež luterán a výpoveď bola o to intímnejšia a pravdivejšia. Ďalší kontext tohto diela – molová tónina, ktorá robí túto suitu ešte sugestívnejšou a vážnejšou.

Čelista zaradil do výberu aj emocionálne najtrúchlivejšiu a najtemnejšiu časť celej suity – Sarabandu, v ktorej sme počuli tóny toho najhlbšieho registra nástroja. Slávik ich vyhral čisto, so sebaistotou, presne s tým pocitom ťažoby a zároveň túžby, ktorá v tejto časti suity má byť tak intenzívne vypovedaná. A samozrejme – Sarabanda je bohatá na trilky, ktoré zneli v jeho podaní nádherne čisto a vyvážene.

Camille Saint-Saëns a jeho Sonáta pre klarinet a klavír, op. 167 bola ďalším dielom koncertného večera, v ktorej svoje zručné inštrumentálne schopnosti ukázal nielen klarinetista Jozef Eliáš, ale aj klavirista Ladislav Fančovič. Na sklonku svojho života Saint-Saëns napísal sonáty – pre hoboj, fagot a klarinet, no nikdy sa nedočkal ich uvedenia, nakoľko v tom roku aj skonal. Práve sonáta pre klarinet patrí asi k najznámejším dielam, dnes už k tradične hrávaným, čo sa týka repertoáru pre klarinet. Skladateľ sa vrátil práve v týchto troch sonátach pre dychové nástroje ku klasicistickej hudbe 18. storočia, respektíve skôr k prechodnému, ranému obdobiu – takzvanému galantnému štýlu. Je to dielo svojím spôsobom reprezentujúce neoklasicizmus, no aj s dávkou humoru a jemnej irónie.

Už hneď v prvej časti Allegretto, keď klarinet vyspievava ústrednú tému z piána, sa vyžaduje rytmicky presný sprievod, no zároveň musí byť klavirista dostatočne citlivý na to, aby so sólistom „dýchal“ s frázami. A Fančovič je mimoriadne dobrý hudobník na to, aby bol presný, ale zároveň sa dokázal prispôsobiť sólovému hráčovi a nehral len mechanicky.

Jozef Eliáš ako sólista predviedol brilantný výkon: témy predniesol so zrozumiteľnou artikuláciou, s precízne vypracovanou dynamikou, pekným frázovaním, bez pátosu, no zároveň s citom, jeho trilky boli súmerné, behy bez výkyvov, vyvážené, tóny vo všetkých registroch zneli intonačne čisto.

Je to milé, priam až rozkošné, nevinne a ľahko pôsobiace dielo, ktoré však má svoje úskalia – tak už to býva so skladbami, ktoré pôsobia tak príjemne. Skrývajú však množstvo „zákerností“ a zahrať ich s čistotou, vyváženosťou, pregnantnou rytmikou, bez pátosu, chce skúseného hráča. A samozrejme, všetci sú nadšení, kým sa nedostanú k náročnej, pomalej časti Lento animato. Tá preverí všetkých klarinetistov, či sa vôbec do tejto skladby majú púšťať alebo zvoliť úplne iný repertoár. Ponúka totiž kontrastné registre, no najmä dlhé, polové noty v pomalom tempe – Eliáš tie tóny zahral s krásou a eleganciou, no najmä s pekným legatom.

V ďalším programe mala nasledovať v premiére Iršaiova skladba, no účinkujúci sa rozhodli pre dramaturgickú zmenu: zaznela symbolická rozlúčka so skladateľom Romanom Bergerom, ktorý kompozíciu Dolcissimo pre violončelo sólo venoval Jánovi Slávikovi, ktorý ju interpretoval. Berger bol mimoriadne hĺbavý človek, mysliteľ, ktorý bol filozofom v hudbe. Muzikológ a teoretik nenapísal ani jedinú notu náhodne. V jeho sugestívnej skladbe Dolcissimo, ktorá mala horko-sladkú príchuť (a v priestoroch chrámu sa niesli najmä jej kontemplatívne časti), každý jeden tón v pianissime znel zreteľne a počuli sme mnoho kontrastov. Či už tematických, dynamických, harmonických zvratov, no z hľadiska formy to bol kompaktný celok. V kompozícii bola citeľná aj meditatívna rovina, ktorú mal Berger rád a často ju v dielach využíval. Vedel jej však dať ducha súčasnosti, zároveň dokázal prostredníctvom hudby klásť naliehavé otázniky. Poslucháč aj vďaka tejto skladbe absolvoval intímny ponor, vnútorný, hĺbavý monológ – sám so sebou. Azda niet vhodnejšieho hudobného nástroja, ktorý by tento pocit človeku prostredníctvom hudby dovoľoval prežiť intenzívnejšie, ako je violončelo. Práve čelo sa totiž dokáže dostať najbližšie „ľudskosti“ – ak to máme brať aj z toho pohľadu, že práve violončelo je hudobným nástrojom, ktorý má svojím frekvenčným spektrom a farbou tónu najbližšie k ľudskému hlasu v jeho prirodzenej polohe.


Tvoje slová pre altsaxofón a klavír skladateľa Jevgenija Iršaia – kompozícia, ktorá odznela vo svetovej premiére, opäť potvrdila, že tento skladateľ má vždy dostatok invencie, zmysel pre nové veci, dokáže objavovať doposiaľ nepočuté možnosti a ak aj použije tradičný obsah, vie mu dať úplne odlišný kontext. Čoraz častejšie sa objavujú jeho kompozície pre klavír a saxofón – s Ladislavom Fančovičom ich okrem spoločného muzicírovania spája aj úprimné priateľstvo, čo sa odráža aj na vynikajúcej interpretácii a nebývalej súhre. Inak to nebolo ani na tomto koncerte. Iršai je skvelý klavirista so zmyslom pre precíznu rytmiku, akékoľvek skladby (nieto ešte svoje vlastné) dokáže čítať z listu, a na koncerte potvrdil výbornú interpretačnú formu. Altsaxofón a klavír dal v prvej časti do kontrapunktu: z hľadiska formy vystaval interpretačne náročnú kompozíciu, ktorá bola ťažká najmä rytmicky. Klavír a saxofón akoby stáli proti sebe, no zároveň akoby boli na pódiu nerozlučnými partnermi. Iršai dokonca objavuje v altovom saxofóne čaro nepoznaných tónov tým, že nechá znieť hraničné registre, ktoré sa bežne v hre nepoužívajú. Altka tak dostáva zrazu doposiaľ nepoznané farby v melodickej línii a klavír ju podporoval repetitívnou figúrou. V pomalej časti rytmicky svižnú figúru klavírneho partu nahradili ťažké akordy, aby sa opäť navrátil model z prvej časti. Keď aj vás niečo ako poslucháča pri Iršaiovi zaskočí a hľadáte v jeho hudbe význam, prídete na to neskôr – skladateľ je totiž vždy o krok pred vami. Tvorí intuitívne, nie logicky, no každý jeden jeho krok predsa logiku má. Jeho skladby sú dômyselné, zvukovo pestré – v ich vnútri to pulzuje životom, štruktúra je brilantne vystavaná, a predsa viete, že nikdy to z jeho strany nie je žiaden kalkul. Tvorí spontánne a s humorom – presne taký bol (najmä) záver skladby. Kus, ktorý znel, bol prekvapivý, vtipný a náhle premenný, plný muzikality, rozmanitých nálad a tém, kontrastov, zvratov, nových neobjavených možností – ako Iršai sám.

Hudobníci si nechali vrchol večera na záver – treba poznamenať, že dramaturgia bola vystavaná dôsledne. Zaznela ďalšia Iršaiova skladba – Three messages for Liam Poor – trio pre klarinet, violončelo a klavír. Autor ju venoval Bergerovmu triu (Jozef Eliáš, Ján Slávik, Ladislav Fančovič). V takmer až voľnej forme, meditácii – hlbokými tónmi violončela, úsporným klavírom (kontrastné tóny) sa začalo trio, aby sa ako po pokojnej hladine plávajúcej rieky zrazu rozbúrila hladina – sólom klarinetu. Part, ktorý napísal pre klavír, bol priam neuveriteľný – ľavá ruka akoby si nezávisle existovala vo svojom paralelnom vesmíre s opakujúcou sa figúrou popri pravej, postupne sa najprv pizzicatom pridáva violončelo, aby sa krásne rozozvučalo do melodickej témy, no akonáhle by sa mohlo zdať, že toto vrstvenie by sa nám mohlo zapáčiť a prípadne by pripomínalo tradičnú formu, skladateľ ho rozbíja. Robí to odvážne, no zároveň vkusne. Používa na to hudobné prostriedky moderné, v tonalite sa nebojí kráčať aj postupmi, ktoré nemusia lahodiť uchu – napriek tomu dokáže byť poslucháčom blízky. Vie pracovať s gradáciou tak brilantne, že aj tóny violončela znejúce nad kobylkou vo forte fortissimo, ktoré by za „normálnych“ okolností zneli ako kakofonické, vie dosadiť do kontextu v kombinácii s klarinetom a klavírom tak, aby spoločne vytvárali zaujímavý sonorický efekt. Určite však nie nepríjemný – naopak, každým jedným taktom poslucháč pri jeho skladbe očakáva, aký bude nasledujúci vývoj.

Len máloktorý z autorov na Slovensku disponuje takou invenciou, akú má Iršai. V kompozíciách sa neopakuje – jeho univerzum je nedozierne, zmysel pre kombinácie inštrumentácie unikátny, harmonické postupy progresívne, rytmika svieža, často experimentálna, využívajúca synkopy, premenlivé štruktúry, prinášajúca nové dimenzie a hudobný obsah, to je špeciálna kategória. Pri Iršaiovej hudbe síce môžete mať pocit, že je koncipovaná podľa programu, no predsa platí, že je absolútna. Poskytuje poslucháčom toľko slobody, koľko len chce – môže si k nej zvoliť vlastný program, no obsahovo je natoľko bohatá, že si vyžaduje vnímavého poslucháča. Skrátka a dobre – na zbytočný obsah akosi niet času. Samotná hudba, jej dômyselne vystavaná forma, zvukovosť, rytmická štruktúra, harmónia, náhle zvraty a ako bonus – prekvapivý, náhly záver – vás natoľko strhnú, že akýkoľvek program by bol zrejme zbytočným rozptýlením. A fakt, že sa v Modre stretlo vnímavé publikum, potvrdil aj záverečný vrúcny aplauz.

 

Zuzana Vachová


 

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno