Benjamin Clementine: bosý šľachtic s veľkým srdcom rozospieval publikum

Vystúpenie Benjamina Clementina v bratislavskom Majestic Music Clube bolo súčasťou novej koncertnej série s názvom Dobrý výber. Slabé slovo: tento spevák a muzikant bol GIGA dobrý výber!


Prirovnávajú ho k speváčke Nina Simone či Edith Piaf, snažia sa ho žánrovo zaradiť ako alternatívny pop. Faktom však je, že piesne a prejav tohto speváka z Londýna, ktorý má za sebou neuveriteľný životný príbeh, je natoľko šokujúci a jeho texty piesní majú taký osobitý poetický jazyk, o vokálnom prejave ani nevraviac, že Benjamina sa jednoducho žánrovo zaradiť nedá.


Je len zjavné, že do svojho prejavu vkladá absolútne maximum: odráža sa v ňom celý jeho život – od šikanovania v detstve, po únik ku knihám a klasickej hudbe, hranie v baroch v Paríži, potulovanie sa a prespávanie pod holým nebom v tomto veľkomeste a samozrejme to, čo sa nacvičiť nedá: mohutný hlas a jeho živelný prejav na pódiu. K tomu si pridajte texty, ktoré absolútne nemajú s popom nič spoločné, naopak, sú zhudobnenou poéziou, ktorá doslova drása srdce, pretože v nej zosobňuje svoj príbeh a jeho špecifický, soulom zafarbený vokálny prejav. A keď hovoríme o soule, niekde hlboko v duši má tento Afroameričan zakorenený gospel, ktorý kombinuje s rhythm and blues a jazzom. To všetko akoby robil intuitívne. Spája nespojiteľné, nikoho nekopíruje a jeho tenorové výšky v absolútne čistej intonácii sa náhle striedajú s takými hlbokými polohami, aké u vokalistov nájdeme len ťažko. Ak teda toto má byť popová hudba, bravo. Pop postúpil na vysoký intelektuálny aj feelingový level, aký kedy v histórii nemal obdoby.
Nechajme škatuľkovanie a poďme ku koncertu. Bez akéhokoľvek zveličovania – bol to highlite tohto roka medzi koncertmi a zatiaľ vysoko vedie. Nielen pre kvality speváka, nielen pre jeho invenčnosť – tentoraz vystúpil z parížskym klasickým kvintetom, čím absolútne zmenil sound a jeho hity tak získali očarujúci, kultivovaný charakter klasickej hudby, ale v prvom rade je to performer, aký nemá obdoby. Taký vrelý kontakt s publikom, s takým šarmom a nenútenosťou, aký predviedol v bratislavskom MMC, to sa len tak nevidí. Niektorí speváci a interpreti sú zahľadení až s chorobnou introvertnosťou do svojho prejavu a odpútajú sa od javiska natoľko, že sa až uprostred koncertu preberú a povedia s pomerne núteným výrazom obligátne: „Hello Bratislava“ (asi na príkaz manažéra), ďalší to na pódiu radi preháňajú a ich excentrický prejav kombinovaný s nedostatočnou sebareflexiou spôsobuje, že nútia publikum tlieskať do rytmu, spievať známe refrény piesní a podobnými nacvičenými grifmi sa snažia ostať v povedomí poslucháčov. Smola, vyprchá tak rýchlo, ako aj prišlo.


Benjamin Clementine je šouman, ale inej kategórie. Našiel si vlastnú cestu ako komunikovať s obecenstvom. Už samotný jeho zjav vám vyrazí dych. Jeho imidž pripomínal šľachtu z ulice. Biela košeľa so širokými rukávmi doplnená extravagantným barokovým, vystuženým čiernym golierom evokovala francúzskeho šľachtica až na to, že tento spevák nezabudol na svoju minulosť. Celý koncert totiž odspieval bosý. A keď sme už pri francúzskom baroku, Benjamin nepotreboval parochňu – jeho husté dredy mal upravené do vysokého afroamericky ladeného „man bun“, ktorý pôsobil elegantne, napriek tomu, že má hipsterský štýl pripomínajúci komunitu v Harleme. Prečo sa toľko venujeme jeho imidžu? Pretože v každom jeho detaile, v každom jeho geste, sa skrýva to, čo vytvára identitu tohto speváka. A on sa ju nesnaží pretransformovať do súčasných trendov, naopak, imidžom dopĺňa svoje piesne pochádzajúce z dvoch rôznych svetov – klasickej európskej hudby a koreňov afroamerickej kultúry.


Dramaturgicky veľmi dobre vyskladaný koncert sa niesol v znamení oboch štúdiových albumov, ktoré Clementine doposiaľ nahral. Tento 30-ročný spevák svojou vyzretosťou pôsobí, akoby už mal celý svoj život za sebou, pritom to najlepšie ho ešte len čaká. Už samotný fakt, že priniesol akustickú zostavu, vrátane klavíra, na ktorom hral on sám, presvedčil o jeho invenčnosti. V centre bolo violončelo ako prekrásna zvuková kombinácia klavíra a čela, nechýbal samozrejme kontrabas a a ďalšie sláčiky z klasickej zostavy 5-členného telesa. Profesionálni muzikanti hrali na vysokej úrovni, no v tomto prípade neexperimentovali. Ich európsky prístup k interpretácii tvoril vkusný kontrapunkt k živelnému, soulovému prejavu speváka.

A dostávame sa k tomu najdôležitejšiemu, prečo si tento pôvodom britský spevák tak získal publikum – Bratislava nebola výnimkou, jeho európska šnúra dokazuje, že na každom koncerte spoločne s ním spievajú jeho najväčšie hity, ako napríklad Condolence, I Won´t Complain, Adios, Cornerstone a ďalšie, aj ľudia v obecenstve. Pretože spevák to, skrátka a dobre, s publikom vie. Na bratislavskom koncerte dostalo najväčší priestor publikum vďaka jeho intímnej spovedi – piesni Condolence. Autobiografický text, ktorý človeka s priemerným EQ, rozplače, znie: Out of absolutely nothing I Benjamin, I was born, So that when I become someone one day, I will always remember that I came from nothing, aby vzápätí nastúpil spevný refrén, teda správny moment pre publikum: Am sending my condolence, Am sending my condolence to fear, Am sending my condolence, Am sending my condolence to insecurities. Benjamin s radosťou udelil slovo publiku, ktoré aj dirigoval, takže spev obecenstva nemal len mechanický charakter, ale bol pekne frázovaný. Pri modulácii len jedným tónom naznačil výšku, aby sa publikum nestratilo a opäť dostali slovo poslucháči. Zrazu sa spevák začal sťažovať, že spievajú len ľudia, ktorí stoja dole pod pódiom a tí hore nie. Tak to teda vôbec nebolo fér a v zmysle jeho predstáv. Zakázal publiku dole spievať, lebo inak: „I´ll kill you“ – zahlásil hororovo zafarbeným hlasom. Keď sa zhora ozvalo pomerne neisté spievanie refrénu, vyjadril veľkú nespokojnosť a vyzval ich k reparátu. Následne predniesol kritiku, že spievajú len ženy, preto ich vyzval, aby mlčali, a slovo dostali len páni. Takouto gradáciou dosiahol nielen uvoľnenosť publika, ale aj humor – no najmä, prirodzeným spôsobom interakciu, aká sa len tak u speváka nevidí. Jednoducho, niekedy ťažko hľadať exaktné slová, aby ste popísali atmosféru, ktorú tento bosý šľachtic s veľkým srdcom, dokázal v preplnenej sále vytvoriť.
Vokálny prejav tohto speváka – ako sme už spomínali, nemožno prirovnávať k žiadnemu spevákovi v histórii rock-pop-jazzu. Raz nádherne vyspieva melodické tóny, v tenorových výškach a s plným, spevným tónom (niekedy má človek až podozrenie, či neabsolvoval hodiny vokálnej techniky u operného speváka, ale živelnosť jeho prejavu vás presvedčí, že to je dar, s ktorým sa narodil), vzápätí sa dostane do šialene nízkych polôh, ktorý skôr pripomína pazvuky ako spev, aby to zaklincoval sekvenciou pri klavíri poriadnym „dirty“ jazzovým akordom. Jeho free prejav posúva akékoľvek hranice v rock-pop-jazze práve preto, že súhra jeho poetických textov, živelného prejavu a osobitého performance na javisku, tvoria spolu nádherne kompaktný celok. Čo je najpodstatnejšie, cítite, že to nie je kalkul. Benjamin Clementine je prirodzený talent, ktorý hudbou žije, dýcha a chce svoj entuziazmus odovzdať aj svojmu publiku, v ktoromkoľvek kúte sveta sa nachádza. A to, čo predviedol v Bratislave, bude ešte dlho v pamäti poslucháčov, ktorí v MMC v tento magický večer boli. Bol to skrátka koncert, na aký sa celoživotne nezabúda…

Zuzana Vachová
Foto: Ján Papač

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno