Víťazom jubilejného 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela sa stal český klavirista Robert Bílý. Čím sa jeho výkon tak výrazne odlišoval od ďalších dvoch interpretov?
Na finalistov 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela čakala v sobotu 27. novembra v bratislavskej Redute interpretácia jedného z najpoetickejších a zároveň najradikálnejších diel Ludwiga van Beethovena – jeho Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur op. 58. Do finále súťaže sa prebojovali traja klaviristi – Robert BÍLÝ z Čiech, Sunah KIM z Južnej Kórey a Leo de MARÍA zo Španielska. Všetci traja študujú na Univerzite Mozarteum v Salzburgu a klavírny koncert v ich prednese znamenal v podaní každého z nich svojské predstavy, osobitý prístup a potvrdil, že interpretačné umenie nie je len o technickej vyspelosti, ale aj o vyspelosti osobnosti, emóciách, výraze, muzikalite a kreatívnom prístupe. Z tohto pohľadu sa favorit zdal byť jasný okamžite. Predsa len, každý interpret finálovej trojice priniesol na pódium svojráznu „príchuť“ klavírneho koncertu, ktorý si kreativitu a bravúru priam pýta.
Predtým, ako si pripomenieme výkon každého z nich, azda veľké bravo orchestru Slovenská filharmónia, ktorý pod taktovkou Rastislava Štúra dokázal Beethovenov klavírny koncert zopakovať dovedna šesť krát. Nielen s každým finalistom pred kamerami, vďaka čomu sme si aj my mohli z pohodlia domovov pozrieť finále súťaže – Slovenská filharmónia odvysielala finále v priamom prenose na stream.filharmonia.sk, ale i na skúškach. Udržať koncentráciu a vysokú profesionálnu interpretačnú úroveň, zanietenie a najmä spoluprácu s jednotlivými sólistami, sa filharmonikom pod vedením dirigenta Štúra podarilo brilantne.
Beethovenov Koncert pre klavír a orchester č. 4 G dur op. 58 je svojím spôsobom aj divadelným zážitkom – ak z neho interpret vyťaží maximum, dokáže byť pastvou nielen pre uši, ale aj pre oči. Najviac, z tohto pohľadu, vyťažil práve víťaz súťaže, český klavirista Robert Bílý, ktorý sa do formy dôsledne vložil a interpretoval ju s pochopením.
Krehká hranica medzi klasicizmom a romantizmom akoby sa najviac lámala práve v tomto diele. Kým Bílý sa priklonil viac k vrúcnejším prejavom a kontrastne vystavanej dynamike, dokonca sme v jeho prejave často počuli aj prvky agogiky, Kórejčanka Sunah Kim preferovala racionálnejší, klasicistickejší prístup. Pozoruhodné však bolo, že nie matematicky presný, ako by sa dalo očakávať – Sunah preukázala dostatok muzikality popri technicky presnej, bezchybnej príprave. Pre vysvetlenie: pri ázijských interpretoch je pomerne častým javom dokonalá technika na úkor výrazu a vo frázach akoby vždy prevažovala až metronomická precíznosť, ktorú vždy počuť niekde skrytú vo vnútri, i napriek poctivému dodržiavaniu prednesu. Sunah Kim to však odbúrala a v jej prejave bolo dostatok slobody, hudobného citu, no predsa, tento koncert si vyžaduje ešte o krok viacej spontánnosti a kreatívneho prístupu v interpretácii.
Skladateľ bol excelentný klavirista, čo dokázal už v prvých troch klavírnych koncertoch (samozrejme, aj v piatom), a predsa je práve štvrtý pozoruhodným dielom. Čím bol starší, mal viac skúseností a v jeho dielach sa prejavovala nedozierna fantázia, ktorú počujeme už v revolučnom úvode. Je to neskutočný precedens, pretože koncert začína sólista bez sprievodu orchestra. Toto dielo, už v prvej časti doslova oplýva improvizačným charakterom, takže klavirista sa v ňom môže zaskvieť – tak, ako to rád robieval aj Ludwig van Beethoven počas svojich premiér vlastných skladieb. Kto sa mu s odvahou postavil v súboji, pomerne rýchlo aj rezignoval. Rovnako, od svojich žiakov očakával v interpretácii výraz, emócie, náboj a temperament. To, že spravili technické chyby, bol ochotný prepáčiť, no vzplanul hnevom spravodlivých (a právom nasrdených, napokon, veď bol povestne známy svojou prchkou povahou s jemne neurotickým charakterom), keď hrali bez patričného výrazu. Chlad sa s týmto skladateľom skrátka nesnúbi – a práve štvrtý klavírny koncert je ukážkou jeho inovatívnych spôsobov (aj významným posunom z hľadiska práce s tóninami), ktoré majú viesť k strhujúcemu prevedeniu s kandenciami, ktoré koncert obohacujú a často sú veľkou výzvou pre interpretov.
Sunah Kim už v prvej časti Allegro moderato predviedla brilantnú techniku, čisté trilky, v rýchlych pasážach bola technicky bezchybná – Beethoven dokázal v jednej fráze prebehnúť stupnicami a už sa prejavuje jeho odklon od klasicizmu výraznými, ostrými nástupmi, no i frekventovanými zmenami tempa. Takže krásna možnosť pianistiky v kombinácii s osobným vkladom, čo však interpretka nevyužila v plnej miere (prízvukujúc ešte raz, muzikalitu jej uprieť nemožno, no predsa, tento koncert by si žiadal viac kreativity). Zato český interpret Bílý počuteľne a zreteľne pracoval s tempami viac a dynamikou, rovnako aj s výrazom sa približoval k romantizmu niekedy možno až príliš, no v prípade Beethovena a špeciálne tohto koncertu, sa to akceptovať dá. Práve prvá časť koncentruje rozmanité pianistické textúry a poskytuje interpretom mnoho možností na vylepšenie notovej predlohy. Dokážu, ak na to majú dostatok interpretačných skúseností, dať dielu nový rozmer, pretože koncert prirodzene dýcha buď epizodickými pasážami alebo prirodzene plynulými, rozvitými.
Český interpret dokázal pracovať s gradáciou, dynamickými kontrastmi, náročné technické pasáže hral s ohromujúcou ľahkosťou, pričom nikdy kľúčové pasáže v pomalšom tempe neuponáhľal. Dal si načas s témami a rozvitými motívmi, ktoré potrebovali v sále (hoc aj bez divákov), doznieť. Samozrejme, dôležitá je aj spolupráca s orchestrom – aj v nej mal český klavirista jasno, bolo zrejmé, že s profesionálnym telesom nespolupracuje prvýkrát, dokáže ho sledovať a v jeho interpretácii sa neobjavilo ani najmenšie zaváhanie.
Je zjavné, že do finálovej trojky sa prepracovali špičkoví interpreti a každý z nich bol iný. Aj v tom bola táto súťaž unikátna, pretože poskytla rozmanitosť a rôznorodosť v dnešnej technokratickej dobe, a to sa mimoriadne cení, zvlášť, keď súťaže sú spravidla nastavené len na technické výkony. Aj Španiel Leo de María udivil čistotou a pripravenosťou, predviedol vynikajúci výkon – no predsa, popri Kórejke Sunah a víťaznému českému interpretovi vložil do klavírneho koncertu najmenej osobných prvkov.
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa vysporiadajú finalisti s druhou, pomalou časťou Andante con moto. Kontrast suverénne najkrajšie zvládol víťaz Robert Bílý, ktorý sa nedal vyrušiť hlasným orchestrom a dokázal vyspievať pisnissimo v klavíri. A hlavne – skladateľ v klavírnom parte vyjadruje tiché zúfalstvo, poznáte to, sú to tóny a akordy, ktoré bolia niekde hlboko vo vnútri. V podaní Bílého zneli s tým tichým, bôľnym výrazom oproti drsnému, výraznému staccatu v orchestri. Jediné, čo mu možno vytknúť, bola (miestami) nečistá pedálová technika v tejto vete v sólovom výstupe, ktorou akoby sa snažil zdôrazniť romantizujúci nádych, no výsledný efekt bol skôr na škodu. Jeho pianissimá však boli nádherne vyvážené, bezchybné, plynulé, absolútne prepracované. Fascinujúci bol aj výkon orchestra, ktorý preberá v závere druhej vety líniu sólového nástroja a violončelá a kontrabasy akoby suplovali klavír.
Záver Rondo (Vivace) je vznešený a kým sa nám predchádzajúce časti mohli javiť ako tichšia meditácia, práve zaangažovaním plechových dychov (trúbky) a bicieho aparátu, sa s vkusom vracia Beethoven k Haydnovi. Takže – opäť v tomto koncerte prekvapil. Nie však interpretov, ktorí túto formu pochopili a nehrali ju ako monumentálne, veľkolepé dielo, skôr s hravo –lyrickým výrazom a zároveň aj s vtipným odľahčeným výrazom. Bílý dômyselne dokázal kombinovať nielen výbušnú energiu, ale aj lyriku, ktorá je v tejto vete relevantná. A podporil ho v tom aj orchester.
Po interpretácii tohto výnimočného koncertu, ktorý sa vymyká azda všetkým, nielen klavírnym dielam samotného skladateľa, a v klavírnej literatúre má mimoriadne významné miesto, medzinárodná porota zložená z prestížnych klaviristov a pedagógov: predseda – Pavel Gililov, Nemecko, členovia – Eugen Indjič, Francúzsko/ USA, Ivo Kahánek, Česká republika, Marian Lapšanský, Slovenská republika, Marcel Štefko, Slovenská republika, Peter Pažický, Slovenská republika, Torleif Torgersen, Nórsko rozhodla o troch laureátoch jubilejného 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela. Víťazovi bola udelená Cena Národnej banky Slovenska. 1. miesto Robert BÍLÝ (1997), Česká republika, 2. miesto Sunah KIM (2001), Južná Kórea a Leo de MARÍA (1995), Španielsko. Robertovi Bílému porota zároveň udelila aj Cenu za najlepšiu interpretáciu klavírneho tria J. N. Hummela.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
