Režisér filmu Beats, Brian Welsh, si zažil na vlastnej koži divoké obdobie ilegálnych tanečných párty. Aj preto sa mu podarilo spraviť autentický film bez prikrášlenia a vykonštruovaných afektov.

Tony Blair – premiér Veľkej Británie v 90-tych rokoch a jeho vízia „dokonalého“ nového Anglicka, kde budú žiť všetci usporiadaným a slušným životom, mu akosi v praxi nevyšla. Nezmyselné zákony, ktoré schvaľoval, boli skôr na smiech, ako by boli brané s vážnosťou. V roku 1994 vstúpil do platnosti zákon verejného zhromažďovania sa ľudí pri hudbe, špeciálne pri hudbe, ktorá má „repetitívne beaty“. Nie, toto nie je vymyslený príbeh na pobavenie. A ak si myslíte, že tento zákon je na úrovni „zakrivených uhoriek“, ktoré sa podľa Bruselských poslancov nesmú predávať (z doteraz nevysvetliteľných príčin – zjavne je to pre Európanov kľúčový zákon, bez ktorého prijatia by hrozila zúrivá masová revolúcia s plagátmi „My chceme rovné uhorky!!!“), tak vedzte, že ten Blairov je v mnohom absurdnejší. Mimochodom, Tonyho Blaira nespomíname náhodne – je súčasťou filmu, snímka je prešpikovaná jeho nezmyselnými prejavmi a s odstupom času sa ňom výborne bavíte. Ach milý Tony, Vy ste do politiky nikdy nemali vstúpiť, pôsobíte dodnes ako pračudesná paródia…
A tí odvážnejší na tento absurdný zákon zareagovali: Prodigy vtedy zdvihol prostredník adresovaný Blairovi a doslova odkázal na najvyššie miesta: „Fuck them and their law.“ (redakcia sa ospravedlňuje za vulgarizmy – ide o citát, ktorý by sme neradi menili, pretože je vskutku výstižný a od Prodigyho nemôžete skrátka čakať, že si bude dávať servítku pred ústa). Popierať hudbu, tanec, zábavu mladým ľuďom, postavenú na „repetitívnych beatoch“ argumentačne pôsobí, ako by sa Majka z Gurunu vrátila na planétu Zem a my sme ju poslali naspäť, pretože v našej slušnej spoločnosti vytŕča, ergo, Majku treba zakázať!



Čo sa pri takýchto absurdných zákonoch vo všeobecnosti stáva? Mladí, rebelujúci ľudia sa spoja, vznikne medzi nimi zvláštne, priateľské puto, ktorého spoločným menovateľom je hudba. A to je jedna zo silných dejových línií filmu Beats. Ďalšou je kamarátstvo dvoch mladíkov – Johnna a Spannera a hoci sa ich životné cesty na prahu dospelosti rozdelia, ešte predtým ich čaká zážitok, na ktorý budú zjavne spomínať do smrti. Británia v tých časoch zažíva totálnu explóziu freeparty scény a zrod najväčšieho kontrakultúrneho hnutia mládeže v tej dobe (to je ten princíp akcie – reakcie, Mr. Blair…). To všetko sa odohráva v roku 1994 v malom mestečku v Škótsku. Mladí kamaráti (tak trošku ustráchaný Johnno a jeho cool priateľ, ktorého šarm je proste neodolateľný), túžia po dobrodružstve a úniku a rozhodnú sa pre poslednú spoločnú akciu a vyrazia na nelegálnu rave party.

Ukradnú peniaze Spannerovmu staršiemu bratovi a pod vedením D-Manna, DJ -a z pirátskej rozhlasovej stanice, vstúpia do podsvetia charakterizovaného anarchiou, slobodou a priamym stretom s poriadkovou službou. A záver už asi tušíte… Je ešte absurdnejší ako Blairov zákon o „repetitívnych beatoch“. Apropo, škoda, že pri schvaľovaní tohto pre celú spoločnosť „prospešného“ zákona, neprizvali k diskusii muzikológov – Brahmsova Symfónia č. 1 c mol má hneď v úvode toľko repetitívnych beatov, že by pán Blair zakázal aj diela velikánov, majstrov klasickej hudby… A konečne by získal celoživotnú slávu!!!
Obrovskou devízou snímky, je, že škótsky režisér Brian Welsh nepracuje „umelo“ len na základe nejakých iluzionistických predstáv, ako to asi v tých 90-tych rokoch mohlo na takýchto divokých tanečných párty vyzerať. On sám bol totiž účastníkom takýchto ilegálnych technopárty, kde boli drogy v ponuke ako cukríky. A možno aj preto mylne túto snímku porovnávajú s kultovým Transpottingom, s ktorým de facto nemá nič spoločné. Režisér túto cestu za slobodou mladých ľudí plnej anarchie stvárňuje, akoby bol jej priamym účastníkom. Aj preto používa často dokumentárnu kameru, nič neštylizuje a vtiahne diváka do filmu tak, ako by sa rave odohrával priamo pred vašimi očami a vy túžite pripojiť sa k revolte a nekonečnej, elektrizujúcej, slobodnej zábave. Jedno je však isté: na tejto povestnej párty sa jej účastníci, a teda aj naši dvaja hrdinovia vyslobodzujú z klietky, ktoré im nasadila nezmyselná spoločnosť. A ukáže sa ich pravá podstata, sú sami sebou, užívajú si beaty a eufória a šťastie, ktoré prežívajú doslova srší z plátna.

Ako sme už spomínali, režisér si priamo toto obdobie zažil na vlastnej koži. A siahol po normálnych hrdinoch, nič v snímke neštylizuje, ukazuje všetko do detailov tak, ako sa to dialo.
Zo snímky má divák pocit nespútanej slobody a zároveň má v sebe moment silnej revolty. Ľudia sú schopní spájať sa proti nezmysleným zákonom spoločnosti, napokon, sú mladí, nič zlé nerobia, len spontánne tancujú. Techno, rave, house, to sú žánre, ktoré sú primárne tanečnou muzikou a tá ľudí strhne, či chcú alebo nie. Jednoducho sa tomu neubránia. Tento pocit sa v Beats mixuje s revoltou mladých – a o to je ich prejav spontánnejší a živelnejší.
A humor. To je osobitná kapitola. Beats nie je len odkazom a zobrazením obrovskej žánrovej zmeny hudby, ktorá vhupla z 80-tych rokov do 90-tych a tú predchádzajúcu dekádu absolútne vymazala. Beats je autentickou dokumentáciou doby, filozofiou mladých ľudí, ktorí sa búria proti spoločnosti muzikou a tancom a pritom chcú prežiť len jeden pekný, spontánny, ilegálne zorganizovaný letný úlet. A Spannerov úsmev, jeho užívanie si života, humorné bonmoty – tak tie sú prekrásnou čerešničkou na povestnej torte. Takou, ktorá bude chutiť každému, pretože film nie je len pre priaznivcov tohto špecifického hudobného žánru…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno