Dňa 22. novembra uvedie Balet SND prvú premiéru veľkovýpravného romantického baletu Don Quijote. Zhovárali sme sa s jedným z choreografov tohto populárneho titulu, Stanislavom Fečom.
Don Quijote je známy román od španielskeho autora Miguela de Cervantesa, takže príbeh bude publiku známy. Okrem prvej choreografie Petipu poznáme viacero baletných spracovaní tohto diela. Aké spracovanie ste spoločne s Vasilijom Medvedevom pripravili pre bratislavské publikum Vy?
Základom tohto predstavenia je choreografia Petipu, ale počas tých rokov Alexander Gorskij vytvoril svoju vlastnú verziu a práve tá prežila dodnes. My už nevieme, aká bola tá pôvodná verzia Petipu, pretože sa nezachovala. Vieme z rôznych spomienok a komentárov Petipu, že Gorskij použil aj jeho choreografiu aj rôzne iné tance, takže dnes sa už nedozvieme, kde je skutočná pravda. Každopádne, verzia Gorského sa zachovala do dnešných dní. Vychádzali sme teda z tohto predstavenia, ale keďže pán Medvedev je milovníkom Mariusa Petipu, snažil sa vrátiť niektoré prvky, najmä štruktúru predstavenia a najmä ten slávny sen Dona Quijota. Gorskij ho totiž vytvoril ako asymetrický a netypický pre klasický balet a my sme sa ho snažili spraviť tak, ako by to spravil práve Petipa. Pre toto predstavenie je to obrovský prínos, lebo je tam predstavený klasický tanec v tom štýle, v akom ho staval práve Petipa – napríklad v Bajadére, Giselle a podobných tituloch. Všetky skupiny sú súmerné, vytvárajú krásne formácie, lemujú javisko pri sólových variáciách v rôznych krásnych pózach. A to práve v Gorského verzii chýba. Akoby to Petipovi spravil naschvál, bol to z jeho strany vzdor, veď z histórie vieme, že sa nemali práve v láske. Akoby mu chcel ukázať, že sa to dá robiť aj úplne inak: všade boli nepárne počty balerín, tri, päť, sedem, rôzne skupinky, v galope tancujú rôznymi štýlmi, čo v podstate nenájdete takmer v žiadnom klasickom balete. A samozrejme, vrátili sme aj Prológ, aby sme vysvetlili ústrednú myšlienku Dona Quijota, ktorý putuje svetom a chráni dobrých ľudí.
Zároveň je aj takým rojkom a príbeh môže byť pre ľudí atraktívny aj humorom, čo je evidentne aj z vášho predstavenia cítiť…
Snažili sme sa ten humor nevynechať, naopak. Je tam veľmi dôležitým prvkom.
Tanečníci teda musia podávať aj herecký výkon, aby v týchto úlohách presvedčili… Napokon, vy sám ste tancovali Basila v Don Quijotovi, takže túto úlohu poznáte viac, než dôverne…
Presne tak. Ja sám, keď som bol mladý a aktívne som pôsobil ako tanečník, som mal najväčší strach práve z týchto momentov, aby som presvedčivo zahral tie jednotlivé herecké kreácie, určite som sa neobával tanečných variácií. Napríklad keď Basil vtrhne do krčmy a musí zahrať žiarlivú scénu, ktorú síce predstiera, a následne aj predstiera samovraždu, je nesmierne náročné. Tanečník to totiž musí zahrať s ľahkosťou a šarmom a zároveň to musí byť dráma a určitým spôsobom to musí preháňať. Samozrejme, musí to byť aj vtipné. Skĺbiť všetky tieto výrazové prvky dokopy je veľmi ťažké. Nie každému sa to podarí. V ten moment máte okolo seba plášť, ktorý sa šmýka, máte množstvo ďalších rekvizít, na ktoré sa musíte sústrediť, človek musí dobre manipulovať s tými predmetmi…
Takže sa koncentrovať asi na milión detailov, zároveň byť dobrým tanečníkom a skvelým hercom…
Áno. A v prípade skúšania Dona Quijota sme dosť bojovali práve s rekvizitami. Mnohé z nich sme nemali v dostatočnom predstihu, takže sme nemali možnosť dopredu ich vyskúšať a niektoré technické veci ešte do premiéry musíme odskúšať a dotiahnuť.
Ale veď Balet Slovenského národného divadla dokázal už zázraky aj za 24 hodín, takže určite sa tieto detaily do premiéry podarí doladiť…
Veríme, že áno, aj keď ten čas nám trošku chýba. Treba si uvedomiť, že predstavenie trvá tri hodiny a my sme mali čas na skúšky vyhradený presne len tie tri hodiny. Takže vždy si musím trikrát rozmyslieť, či si môžem dovoliť zastaviť javiskovú skúšku a vrátiť niektorú scénu, pretože potom nám už neostane čas na dokončenie skúšky celého predstavenia. Človek jednoducho nemá ani minútu navyše na to, aby v pokoji mohol doriešiť to, čo nevyhnutne potrebuje. Neviem, či je to už celosvetový trend, ale som si istý, že predtým sa na čas nehľadelo až tak. Ľudia robili umenie a nepozerali sa na hodinky, či náhodou nie sú za povoleným časovým limitom minútu alebo dve. Samotní tanečníci pritom pracovať chcú a radi by skúšali aj viac, ale podmienky sú nastavené tak ako sú a ja s tým nič nespravím. Tvoriví ľudia, ktorí pracujú s umením, sú zvyknutí byť v divadle dovtedy, kým nedosiahnu ten želaný výsledok a na čas nehľadia.
Poďme od byrokratických záležitostí k pozitívnejším veciam a vráťme sa k samotnému predstaveniu. Mali sme možnosť vidieť skúšku v kostýmoch – je to predstavenie, ktoré je doslova pastvou pre oči: romantický balet, nádherná scéna, prekrásne kostýmy, inštrumentálne a rytmicky zaujímavá hudba… Ako ste spokojný s dnešným výkonom tanečníkov? Osobne si myslím, že sólisti a zbor SND sú vo výbornej forme…
Niektorých tanečníkov musím ospravedlniť, pretože doposiaľ nemali možnosť tancovať v kostýmoch na javisku a bola to ich prvá skúška aj s orchestrom. A v takomto prípade je to vždy náročné sa zorientovať a podať ten maximálny výkon. Samozrejme, skúška bola ráno a to je vždy ťažšie ako keď je večerné predstavenie. Večer má to telo lepší tonus a potom aj výkon je podstatne lepší. Ale samozrejme, súbor Baletu Slovenského národného divadla je vo veľmi dobrej forme, má mnoho talentovaných tanečníkov a tanečníčok, skvelých sólistov. V prvom obsadení uvidíme Olgu Chelpanovu a Konstantina Korotkova, takže to už predpovedá úspech, pretože sú to vynikajúci tanečníci.
Dnes sme na skúške videli v úlohe Basila Yukiho Kaminaku, ktorý je mimoriadne technicky zdatný…
Je to ten typ tanečníka, ktorý na seba vyvíja enormný tlak a tento prístup sa mi páči. Pretože často sa stretávam s hodnotením, že istá priemernosť stačí – veď sme len v Bratislave, ale ja osobne s tým nesúhlasím. Či už pracujem vo veľkom divadle v Berlíne alebo v malom v Olomouci, vždy budem mať na tanečníkov rovnaké nároky. A výsledok potom vidno na kvalite toho súboru. Dnes sa v podobnom duchu vyjadril aj tanečník Glen Lambrecht, že sa im snažím posunúť ich limity. Chcem, aby pracovali naplno, aj emocionálne a dolovali zo seba tie emócie. Niekedy sa totiž pri niektorých tanečníkoch stáva, že na tie emócie zabúdajú a sústredia sa len na tú techniku. A výsledok je taký, že spoločne to neladí. Snažím sa ich preto vyprovokovať k tomu maximálnemu výkonu, pretože potom, keď vyjdú na to pódium, majú už pri výkone, ktorý podávajú, pohodu, pokoj a určitú fyzickú rezervu a zároveň tú úlohu môžu aj hrať. Najväčšia chyba je, keď niektorí tanečníci robia na pódiu počas predstavenia to, že sa snažia poskytnúť lepší výkon ako počas skúšok na sále.
V tomto s Vami plne súhlasím, pretože umenie, a zvlášť tanečné, sa nikdy nedá robiť na pol plynu, vyžaduje si maximálne nasadenie, je to drina a divák potom už vníma na pódiu len tú krásu. A keď už ste spomenuli Glena, jeho vyjadrenie bolo voči Vašej osobe pozitívne, práve preto, že od tanečníkov to maximum vyžadujete…
Áno a možno som v tomto smere niekedy aj k tanečníkom príliš prísny a tvrdý, pretože očakávam od tých ľudí, keďže sú profesionáli, absolútne maximum. Čakám od nich na každej jednej skúške profesionálny výkon a v momente, ak sa stane, že podávajú len polovičný výkon, je oheň na streche, pretože ja to nie som schopný akceptovať. Som maximalista. Niektorí tanečníci to chápu, poznajú ma a niektorí nie a berú to osobne alebo si myslia, že mi nie sú sympatickí. Ale všetko, čo od nich chcem, je podávanie maximálneho výkonu, pretože inak nedokážem odísť domov s pokojom na duši. Mňa to veľmi trápi po tých skúškach, ak sa také niečo stane, keď tam chýba tá vzájomná výmena energie. Ak im ja dám mnoho zo seba a oni mi to vrátia, je to skvelé, ale ak mi to oni nevrátia, tak je to pre nás ako pre tvorcov veľmi ťažké.
Určite a to funguje celkovo v umení a napokon to cíti aj divák, však?
Presne tak. Pokiaľ tá energia na tom javisku nie je a tanečníci ju neodovzdajú publiku, ľudia to cítia. Možno dnes zatlieskajú všetkému, ale pokiaľ je tam určitá pridaná hodnota, tak to obecenstvo to okamžite vycíti a reaguje úplne inak. A samozrejme, motivuje tým tanečníkov, orchester aj tvorcov. Vznikne z toho neskutočná eufória a práve tento titul má veľkú šancu na to, aby sa to podarilo, pretože je celý veľmi dynamický.
Mám taký pocit, že práve Don Quijote je pre Vás dosť osobný. A to nielen preto, že ste postavu Basila stvárnili ako tanečník, keď ste mali 20 rokov a dnes ste sa podieľali na choreografii spoločne s pánom Medvedevom. Čo sa za tým ešte skrýva?
Prešiel som si dlhý kus cesty, od toho času, čo som bol tanečníkom. Vytvoril som aj mnoho inscenácií, napríklad v Rusku Bajadéru či Giselle a mnoho ďalších titulov. Pri Esmeralde sa po prvýkrát stalo, že ma pán Medvedev povýšil do pozície samostatného tvorcu a ja si to nesmierne vážim. Bola to pre mňa veľká česť. Predstavenia vytvárame spoločne a každý má svoju úlohu. Ja som s tanečníkmi viac skúšal a doťahoval choreografiu, doloval z nich emócie a chcel od nich, aby tancovali pekne v súlade. A zrazu som aj v tejto režijnej pozícii, takže sa na celé predstavenie dívam ďaleko viac globálne. Je to obrovská zodpovednosť a možno si to niektorí tanečníci ani neuvedomujú, ale my ideme na trh so svojou kožou. To, aký bude výsledok, je aj naša práca a keď tanečníci do toho nevložia svoje srdce, tak aj keby sme sa rozkrájali, tak to predstavenie nebude vyzerať tak dobre, akoby sme chceli. A to isté sa týka aj orchestra. Ak to nezahrá tak dobre, aby vyprovokoval tanečníkov k tomu výkonu, aby zo seba dostali maximum, tak to fungovať nebude. To divadlo je natoľko špecifické, že pokiaľ všetky tieto zložky v určitý moment spolu nezapadnú dokopy, tak ten efekt nebude dobrý. Sme všetci od seba závislí – jeden od druhého – a dielo sa skladá z maličkých črepín a pokiaľ sa tie črepinky nespoja, tak sa to nepodarí, ale ak sa zložia, tak potom je to obrovská radosť.
Napriek všetkému čo hovoríte, po tom, čo som dnes mala možnosť vidieť, si myslím, že Don Quijote je balet doslova „odsúdený“ na úspech u obecenstva. Je veľkovýpravný, romantický, má nádhernú scénu, známy príbeh, s ktorým sa ľudia dokážu stotožniť, atraktívnu, variabilnú hudbu, prekrásne kostýmy a k tomu špičkové výkony sólistov a zboru SND. Je to celkovo krásny klasický balet, aké majú ľudia radi. Prečo podľa Vás majú ľudia takéto tituly radi?
Myslím si, že balety ako Esmeralda, Korzár a teraz Don Quijote, sú pre ľudí atraktívne preto, že majú veľkolepé dekorácie, pestré kostýmy, neustále sa niečo deje, každá scéna je iná, v priebehu pár sekúnd sa zmení pole pôsobnosti a divák sa prenesie do úplne iného sveta. Navyše, klasické romantické balety majú spravidla obrazy a postavy, ktoré sú z nadprirodzeného sveta, či už sú to víly nymfy alebo driády v prípade Dona Quijota, a to je práve niečo také neuchopiteľné pre bežných ľudí, čo ich láka, pretože nikde inde to vidieť nemôže. A celkovo, balet je špecifické umenie, vznešené a krásne, aj keď je dnes moderné hovoriť, že tancovať môžu všetci. Áno, to je síce pravda…
Počkajte, moment… to kto povedal??? To myslíte vážne, pán Fečo?
Áno, to je dnes taký celosvetový trend. Každá tanečnica má dnes právo sama seba titulovať balerínou, ale ja osobne si myslím, že balet bol vždy elitným umením. Docieliť tú úroveň, aby tanečné umenie vyzeralo tak fantasticky a dokonale a pôsobilo to tak, že tanečníci tancujú s takou ľahkosťou, že ľudia si pomyslia, že veď na tom v podstate nič ťažké nie je a každý to dokáže, k tomu je treba obrovský talent, usilovnosť, drinu, skúšania, práce a doslova zasvätiť svoj život tej profesii. A preto si myslím, že pre každého človeka, keď navštívi baletné predstavenie, dostane sa mu niečo, čo v bežnom živote nemôže stretnúť. Mnohých to osloví, niektorí si možno povedia, že je to nuda, ale my sa práve snažíme tie balety robiť tak, aby to nuda nebola. Aj keď sú možno trošku dlhé, keďže ich vždy robíme na tri dejstvá, pretože inak to nedokážeme, ale snažíme sa, aby to predstavenie malo spád, energiu, ťah a dynamiku. Chceme, aby sa diváci neustále bavili a dostávali z predstavenia tú energiu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Balet SND – Peter Brenkus
