Autor opery ANTI-GONÉ: Nemám rád neúprimnosť ani v živote ani v umení

„Operu som komponoval štyri mesiace od septembra do januára. Zhodou okolností som ju dokončil v deň svojich narodenín, takže som si dal aj darček,“ hovorí pedagóg a hudobný skladateľ Viliam Gräffinger, ktorý poskytol nášmu portálu rozhovor.

Kým sa dostaneme k projektu ANTI-GONÉ, prečo myslíte, že je žáner súčasnej opery na Slovensku raritný? Faktom totiž je, že u nás sa skladatelia nehrnú do komponovania hudby k opere…
Neviem, či je to zhoda okolností. Alebo prirodzené zaplnenie priestoru čímsi, čo tu nejakú dobu chýbalo, ale v poslednom čase vzniklo na Slovensku niekoľko opier. Či už od Mariána Lejavu, Ľuboša Bernátha, Petra Zagara a ak k tomu prirátam aj moju operu, zdá sa mi, že ak to takto bude pokračovať, raritným tento žáner prestane byť.

Poďme k titulu ANTI-GONÉ, ktoré v Žiline s veľkým úspechom uviedli tohto roku v marci. Ešte predtým, ako ste začali písať hudbu k tomuto dielu, ste skúmali akustické možnosti priestorov. Prečo boli pre Vás ako hudobného skladateľa také kľúčové?
Na špecifickú akustiku tohto priestoru ma upozornil režisér a hlavný iniciátor tohto projektu Peter Maťo, ktorý ho aj vybral. Na našich prvých stretnutiach, pri príprave opery, mi o ňom rozprával aj dirigent Jozef Chabroň, ktorý Novú synagógu, ako bývalý študent žilinského konzervatória poznal. Keďže sa v takomto priestore diela tohto žánru bežne neuvádzajú, išiel som si predstavu, ako tam bude hudba znieť, vytvoriť osobne. Pomerne veľký priestor s vysokým stropom a kupolou vytvára dlhý dozvuk ako vo veľkých chrámových priestoroch. Taká „veľká akustika“ môže hudbe veľmi pomôcť, ale môže jej aj uškodiť. Keďže opera mala byť výrazne naviazaná na tento priestor, snažil som sa pri písaní zohľadniť aj tento aspekt.

Čo konkrétne ste v kompozícii uspôsobovali akustickým danostiam Novej synagógy v Žiline?
Opera je dramatické dielo a ako také si vyžaduje aj istú dávku „dramatičnosti“. Tá sa zväčša dosahuje „rýchlym pohybom“ respektíve skracovaním hudobného času. To je trochu v rozpore s akustickými vlastnosťami priestoru, v ktorom vďaka dlhému dozvuku vyniká najmä pomalšia hudba, pri ktorej sa zvuk, v takejto akustike, krásne zaobaľuje. To si vyžaduje, aby bol hudobný čas skôr dlhší. Snažil som sa teda využívať viac túto vlastnosť priestoru. Samozrejme, nebolo by dobré hudbu úplne tomuto faktu prispôsobovať a v celom diele sa vzdať „rýchlej hudby“, ale pracoval som s ňou opatrnejšie.

Aký ste typ skladateľa? Využívate aj možnosti atonálnej hudby alebo inklinujete skôr k návratu k tonalite?
Súhlasím s názorom Dmitrija Šostakoviča, keď sa vyjadril v tom zmysle, že dodekafónia je pre neho prijateľná ako technika nie ako štýl. Ja sa snažím, aby moja hudba čo najpresnejšie vyjadrovala nálady, pocity, prípadne atmosféru, ktorú mám v predstave a tá sa neviaže na tonálnu, či atonálnu hudbu. Tonalita, alebo atonalita pre mňa poskytuje iba isté spektrum prostriedkov na vyjadrenie toho, čo vnímam a chcem dať do hudby. Nedá sa myslím hovoriť o návrate k tonalite. Tonálne totiž v skutočnosti skladatelia nikdy neprestali písať. Ona sa v rôznej podobe objavovala v mnohých skladbách naprieč celým 20. a aj 21. storočím. Nie je niečím, čo by nepatrilo do súčasnosti. Keď sa vrátime kúsok späť, do doby od ktorej už máme trochu odstup a zoberieme si napríklad 60-te roky 20. storočia. Spomínaný Šostakovič vtedy písal tonálnu hudbu a vyjadroval ňou svoju súčasnosť rovnako dobre ako Stockhausen. Obidvaja vtedy písali hudbu, ktorá patrila do svojej doby, aj keď úplne iným jazykom.

Z krátkych ukážok, ktoré som mala možnosť zatiaľ počuť, je zjavné, že v diele je mnoho dramatických pasáží, využívate aj bicie nástroje. Aké prostriedky sú v týchto priestoroch ideálne na podčiarknutie dramatičnosti v kompozícii?
Ako som hovoril ten priestor sa s „dramatičnosťou“ trochu bije a bolo treba hľadať určitý kompromis. Napríklad spomínané bicie sú síce využívané často, ale skôr na farebné dokresľovanie a party nie sú písané príliš husto. Tak aby im dozvuk priveľmi neuškodil.

V diele využívate aj mnoho zborových častí, ktoré znejú majestátne. Z niektorých by mohol mať poslucháč aj pocit, že ide o chrámové, stredoveké dielo, ktoré znie vďaka akustike na jednej strane veľkolepo a mohutne, na druhej strane je zo zborových pasáží cítiť aj intimitu. Na aké scény ste zbory využili?
Zbor bol v antickej dráme neodmysliteľným prvkom. V hre raz akoby komentoval dej, inokedy zosobňoval dav, alebo rozprával cez neho osud. My sme ho využili aj na postavu Antigoninej sestry Ismény, ktorá reprezentuje tú konformnú časť ľudí, neschopnú premôcť svoj strach a postaviť sa proti vôli mocných. Oproti originálu sme do libreta vložili aj úvodnú zborovú časť, kde sa spieva text, ktorý starovekí Gréci zavesili zosnulému na krk, aby ho ako takzvaný „totenpass“ odprevádzal do ríše mŕtvych.

Operu ste komponovali priamo pre priestory Novej synagógy v Žiline a je teda ako dielo neprenosná. Nie je ani teoretická možnosť, že by ste kompozície uspôsobili a našli priestor, kde by mohla byť uvedená – či už v Košiciach, Bratislave alebo akomkoľvek inom meste?
Nemyslím si, že by bola táto opera neprenosná do iného priestoru. Ak by sa našiel dostatočne veľký priestor s dobrou akustikou, kde by sa dal preniesť aj režijný koncept. Mohlo by to fungovať aj inde.

Ako dlho ste komponovali túto operu? Už skutočnosť, že ste ju skladali pre konkrétny priestor, musela byť náročná. Ako prebiehal kompozičný proces a následné skúšky?
Operu som komponoval 4 mesiace od septembra do januára. Zhodou okolností som ju dokončil v deň svojich narodenín, takže som si dal aj darček. Predchádzali tomu však také 2-3 mesiace príprav.

Aký je súčasný poslucháč? V Žiline malo dielo veľký úspech, no vo všeobecnosti sa nedá povedať, že súčasná hudba je atraktívna pre širšie publikum, nehovoriac o mladých ľuďoch. Vaša hudba však na operu prilákala aj mladých. Prezradíte nám ten kľúč, ako sa Vám to podarilo?
Kľúč na to asi nemám. Ale snažím sa hudbu písať takú, akú by som chcel počúvať aj ja ako poslucháč. Nemám rád neúprimnosť ani v živote ani v umení. Olivier Messiaen v jednom rozhovore hovoril, že aj laické publikum nie je hlúpe a kvalitu rozozná. Nesnažím sa ustupovať v tom, čo chcem povedať, ale hľadám spôsob, ako sa vyjadriť, čo najpresnejšie a najzrozumiteľnejšie. Ak toto funguje, tak ma to samozrejme veľmi teší.

Dielo je voľnou inšpiráciou Sofoklovej Antigony. Vy ste spolupracovali s režisérom a libretistom Petrom Maťom aj na librete. Aký odkaz ste sa snažili vniesť do libreta, aby bolo aktuálne a prepojené so súčasným svetom?
Libreto ako také je kratšie ako hra a tak sme z hry skôr škrtali, čo sa nám videlo ako menej podstatné pre príbeh a pre odkaz, ktorý má hra prinášať. V pôvodnej Antigone, sú niektoré pasáže viazané na myslenie a kultúru starých Grékov. V dnešnej dobe a v našom priestore sú však už menej zrozumiteľné, a tak sme si ich dovolili vynechať. Vždy sme však zvažovali, či tým hra neutrpí. Niektoré pasáže sme dokonca prehodili, aby to lepšie sedelo do dramatickej koncepcie, ktorú sme si vymysleli. Mám pocit, po tom, keď som dielo videl v konečnej podobe, že duch antiky tam napriek tomu ostal. Čo ma teší, lebo ju mám veľmi rád.

V opere sa objavuje mnoho speváckych talentov – či už je to sopranistka Glória Nováková alebo aj konzervatoristi, ktorí spievajú v miešanom komornom zbore. Ako ste spokojný s ich výkonmi? A tiež s výkonom orchestra? Podarilo sa interpretom a hudobníkom zosobniť Vaše predstavy a to, čo ste do hudby vložili aj na javisku počujete a vidíte?
Napriek tomu, že nácvik opery bol časovo veľmi hektický, som naozaj rád, že sa vytvoril taký skvelý tím ľudí, ktorí sa pre spoločnú prácu na tomto diele nadchli a prijali ho za svoje. To bolo cítiť zo všetkých výkonov. Je to jediný spôsob, ako sa dá niečo preniesť aj na poslucháča. Opera mala veľmi dobrý ohlas a to je najmä ich zásluha a ja im za to ďakujem.

Okrem Vašej skladateľskej činnosti sa intenzívne venujete aj pedagogickej. Ako sa Vám to darí všetko zvládať?
Je to náročné, ale učím veľmi rád a kontakt so študentmi ma teší. Tým, že je môj denný program veľmi pestrý – od učenia, sprevádzania na klavíri, cvičenia, komponovania, koncertovania, občas nahrávania – tak sa „nenudím“ a lepšie to zvládam, ako keby som mal celý deň vykonávať len jednu činnosť. Na tú pestrosť som jednoducho zvyknutý a asi by mi chýbala.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ctibor Bachratý