Ešte vždy existujú ľudia, ktorým záleží na záchrane historických hudobných nástrojov. Takým je aj organ z roku 1754, ktorý postavil František Ignác Sieber v chráme svätého Mikuláša a svätého Václava v Pouzdřanech. Dedinke na južnej Morave, kde koncertovali dve komorné spevácke telesá – české Auris Brunensis a slovenské Les Sirènes.

Duchovná vokálna hudba opäť zažíva v súčasnosti akúsi renesanciu, o ktorej možno nevieme v mohutnom, populárnom, medializovanom priestore, no o to intenzívnejšie pulzuje v hudobnom živote a rezonuje v publiku. Možno nie vo veľkých metropolách, možno to nie sú zbory, ktoré majú vydláždenú cestu do veľkých chrámov, no o to väčšia je ich chuť a silnejšie ich puto objavovať tento repertoár, o ktorom by sme si možno mohli myslieť, že už nikdy nevstane z popola. A bola by to obrovská škoda, pretože dejiny hudby nám jasne ukazujú, od samotného ranokresťanského bohoslužobného spevu, cez začiatky a vývinu viachlasu, cez Notredamskú školu, formovanie sa polyfónie v renesancii k jej dokonalosti až po oprostenie sa melodiky v klasicizme a vzniku mnohých ďalších prúdov v romantizme až po súčasnosť, ponúka cirkevná vokálna neskutočné bohatstvo. Vymenovať dejiny tejto hudby v skratke by bol, pochopiteľne, neodpustiteľný hriech, napokon, aj preto existujú súbory, ktoré sa špecializujú len na vybrané obdobia a kým sa spevácke telesá dostanú na profesionálnu úroveň, zodpovedajúcu nielen základným technickým predpokladom, ako sú intonačné či rytmické zvládanie repertoáru, no najmä výrazové a štýlové, trvá to niekoľko rokov.


Svoje by o tom zaiste vedeli rozprávať speváčky, ktoré si hovoria Auris Brunensis (v preklade brnenské ucho), ktoré od roku 2017 vedie dirigentka, umelecká vedúca telesa, Tereza Toufarová. Repertoár tohto komorného speváckeho telesa sa sústreďuje zväčša práve na renesančné diela a kto aspoň okrajovo do problematiky zborových spevov nahliadol, vie, že je to azda to najťažšie, čo možno spievať. Udržať čistú intonáciu, nestratiť sa v spleti lineárne vedených hlasov bez akejkoľvek inštrumentálnej opory a komplikovaných hudobných foriem, bez toho, aby mali záchytný bod v jasnej a spevnej, oprostenej melodike – azda každý zborista potvrdí, že nič nie je náročnejšie. A predsa si Auris Brunensis vybrali zdolávanie ťažšej cesty, viachlasé skladby, polyfonickú spleť, kedy jednotlivé hlasy nastupujú s oneskorením (kánon – a to je len jedna, z tých ľahších hudobných foriem) a na živom vystúpení, hoci príprava môže byť akokoľvek dôsledná, sa nemusí všetko podariť na sto percent.


Na šnúre koncertov Partnerské putá Brno a Bratislava tomuto telesu „sekunduje“ ďalšie – ženský komorný zbor Les Sirènes so zbormajstrom Lukášom Kunstom. Ako pre náš portál povedal samotný Kunst, duchovná hudba ho fascinuje, vidí v nej obrovskú vnútornú silu a to, že ju vnútorne cíti a má k nej silnú afinitu, preukázal na koncerte. A tiež výberom repertoáru, ktorý bol dramaturgicky pestrý a preferoval skôr nekoro romantickú líniu a hudbu 20. storočia. Práve vďaka Kunstovi zneli diela, o ktorých sme možno predtým netušili, hoci skladateľov dôverne poznáme a vieme, že k duchovnej hudbe mali blízko, preto ich naštudovanie dostalo ešte ďalší rozmer.


Lukáš Kunst spevu dôverne rozumie: venoval sa mu ešte v detskom zbore Kantiléna pri Filharmónii Brno a účinkoval ako detský sólista v pražskom Rudolfíne a Národnom divadle Brno. Študoval operný spev, organ, dirigovanie a dnes ako zbormajster plne dokáže zužitkovať nielen to, čo mu dali školy, ale najmä svoje mimoriadne muzikálne danosti. Tento mladý muž má proste muzikalitu v krvi – už od prvých taktov na koncerte dýchal so zborom, precítil každé jedno sólo, precízne mal v hlave každý jeden nástup, nádherne vytvaroval dynamiku kompozícií a frázovanie malo prekrásne oblúky. V priestoroch chrámu mali hlasy krásnu, tú správnu nosnosť nielen vo forte úsekoch, ale aj v pianissimových častiach, ktorých nebolo málo. Aj nástupy boli rytmicky presné, vďaka zrozumiteľným, výrazným gestám Kunsta, ktorý svoj zbor dirigoval celým telom a so speváčkami sústredene komunikoval počas prevedenia skladieb.


Dostávame sa však k myšlienke cyklu týchto koncertov – jeden z nich, na ktorom bola aj naša redakcia, sa uskutočnil na južnej Morave v dedinke Pouzdřany (16.10.2021) v okrese Břeclav v kostole svätého Mikuláša a svätého Václava. Ide o prenádherný rímskokatolícky chrám, ktorý je chránený ako kultúrna pamiatka, bol postavený v rokoch 1490 – 1520 a je štýlovo čistým príkladom neskoro gotickej architektúry. Oba zbory si povedali, že na záchranu miestneho, vzácneho organu pochádzajúceho z barokového obdobia z roku 1754, ktorý postavil František Ignác Sieber, usporiadajú cyklus koncertov. Ďalšie koncerty sa udiali v Brne v Bazilike Nanebevzetí Panny Marie, ale aj v evanjelickom kostole v Petržalke. Paradoxne, kým na Slovensku naše inštitúcie na záchranu tohto unikátneho hudobného nástroja slovenským umelcom neboli ochotné poskytnúť finančné prostriedky, mesto Brno s podporou domácich aj „susedov“ problém nemalo. Zrejme toto nie je miesto na hlbšiu analýzu dôvodov, no predsa, informácia je to veľavravná, všakže…

Poďme k highlightom koncertu v Pouzdřanech. V prvom rade, jeho atmosféra a energia, ktorú do kostolíka priniesli ľudia, bola očarujúca. Pre miestnych „vesničanov“ je takýto koncert veľkou udalosťou, preto zaplnili neveľký kostolík do posledného miesta. A s obrovskou láskou a vďačnosťou, ktorú cítite okamžite. Oproti zlenivenému a rozmaznanému publiku z veľkomiest si ľudia z malých dediniek vážia akúkoľvek kultúrnu udalosť a hoci Auris Brunensis nezačali práve najšťastnejšou „rukou“ (to sú tie úskalia polyfónie, je to jednoducho hop alebo trop, aj tá najmenšia chyba má za následok, že viachlas sa rozpadne ako domček z karát), skladby Jacoba Handla-Gallusa, pôvodom slovinského autora, ktorý veľkú časť svojho života tvoril v Brne, po úvodnom chybnom prevedení, pokračovali s energickou, bezchybnou interpretáciou.

Vokálna polyfónia najviac rezonovala v skladbách, kedy sa v priestoroch podarilo vyspievať vďaka prijateľnej akustike témy: napríklad znelo známe Duo seraphim jedného z najvýznamnejších španielskych skladateľov obdobia renesancie, Tomása Luis de Victoriu a pod vedením Terezy Toufarovej sa podarilo docieliť efekt anjelsky znejúcich sopránov, plynulosť v lineárnom vedení, pekné, guľaté tóny speváčok, no najmä odsadenie fráz a jednotné, zrozumiteľné, rytmicky presné ukončenie (čo bolo aj počas skladby zrejmé, že témy boli vedené rytmicky presne, no nielen technicky, ale zbormajsterka dbala aj o výraz).

Ďalšiu skladbu španielskeho autora, ktorú uviedli, bola výrazovým protipólom – kým anjelské duo malo v sebe pozitívnu náladu a vzletný, ľahký výraz, ktorý sa aj podarilo dosiahnuť, Domine, non sum dignus, si žiadalo stíšenie a siahnutie do vnútra človeka – modlitby a to, čo je ľudským okom neviditeľné. Sila duchovnej hudby sa práve v tejto skladbe prejavila naplno – aj preto ju máme radi, jej odkaz je živý aj v dnešných časoch, možno aj intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Keďže kompozícia hovorí o tom, že pomocou viery príde v uzdravenie človeka, jej interpretácia priniesla zrazu ešte ďalší, nový rozmer práve v týchto pohnutých časoch.

Petr Řezníček je súčasný skladateľ, ktorého skladbu Svatý Vojtěch má teleso stabilne v repertoári – je citeľné, že ju majú zažitú. Je zaujímavá predovšetkým harmonicky, okamžite v nej cítite posun, no i odvolávku na začiatky cirkevnej hudby, Řezníček pracuje s paralelnými intervalmi. Azda niet lepšieho a hlavne krajšieho prostredia, kde by táto kompozícia mala znieť, ako práve chrámové, pretože mnoho partov v nej je písaných v pianissime, má v sebe intimitu, ktorú sa podarilo v Pouzdřanech adekvátne stvárniť. Prekvapilo, ako nosne znejú alty tohto súboru, pretože práve tie zvyknú byť kameňom úrazu mnohých telies. Soprány, štandardne, s nosnosťou, problém nemajú, no alty spravidla zanikajú – Auris Brunensis sa na ne môže spoľahnúť.

Les Sirènes tvoria absolventky hudobných a hudobno-dramatických škôl a profesionálny speváčky, etablované v našich najlepších inštitúciách, akými sú Slovenské národné divadlo, spevácky zbor Lúčnica či zbor Slovenskej filharmónie. Hoci pre chorobu vystúpili na koncerte v oslabení, zo sopránov vypadli dve speváčky, najmä vďaka Dominike Hanko, speváčke Slovenského filharmonického zboru, sa koncert podarilo ustáť bez hluchých miest. Les Sirènes nastúpili v zložení: prvý soprán – Dominika Hanko, Nikola Ecker Illéš, druhý soprán, Katarína Ďurdinová, Vanda Kovácsová, Barbara Hajachová a altistky Zuzana Hajachová, Lenka Deáková a Daniela Trepáčová Šandorová.

Na rozdiel od preferencie polyfónie, Lukáš Kunst ako zbormajster sa orientuje na odlišný repertoár, a je to tak dobre, pretože vystúpenia majú potom žánrovú rozmanitosť. S citom dokáže vybrať skladby neobohrané, harmonicky progresívne, no nie polyštýlové „divočiny“, aby ich v chrámovom prostredí nedokázal prijať aj bežný poslucháč. Aj to je kus umenia, vybrať repertoár vhodný, zaujímavý, neopočúvaný, no zároveň taký, ktorý by publikum dokázalo akceptovať.

Na organe, ktorý čaká na svoju rekonštrukciu, by ich sprevádzal výnimočný hudobník, Martin Jakubíček (vystupoval s Magdalénou Koženou, Jiřím Stivínom, Pavlom Šporclom), takto hral na náhrade – syntezátori, no hoci bez potrebnej dynamiky, svoju funkciu hudobníka si splnil: jeho nástupy boli presné, frázovanie prispôsobil speváčkam – je vždy dôležité, aby inštrumentalista doslova dýchal s vokálom a Jakubíček je mimoriadne skúsený hudobník, ktorý tieto pravidlá rešpektuje. Okrem toho, party, ktoré v tento večer hral, interpretoval s absolútnou sebaistotou, no dalo by sa odhadovať, že pre hudobníka jeho formátu, by ich pokojne zahral aj z listu.

Medzi pamätné skladby večera určite patrili Francis Poulenc a jeho Ave Verum Corpus. Hoci ide o hudobnú formu moteta, v podstate si to poslucháč ani nemá šancu všimnúť, pretože spôsob, akým Poulenc pracuje s harmóniou a zmenami metro-rytmických štruktúr, je mimoriadne kreatívny. A samozrejme, dá interpretom zabrať – no kompozíciu zvládli pod vedením Kunsta bravúrne. Výrazovo prekrásny nástup témy v prvých sopránoch, v pianissime, na to po dvoch taktoch nadväzujúca téma v ďalších hlasoch, tiež v pianissime – sa krásne, s plynulosťou, pekným legátom, niesli. Dôraz na Corpus Christi vo forte je motív, ktorý si ešte budem pamätať dlho. Poznáte tie momenty z koncertov, ktoré vo vás rezonujú ešte dlhé obdobie, pretože je v nich taká emočná sila, spájajú sa s prostredím, zážitkom – vďaka unikátnej interpretácii. A presne taký bol Poulenc v podaní Sirén. Precítený, no duchovne zdržanlivý, s mimoriadne efektnou dynamikou, vnútorne mrazivými momentmi, ktoré sa striedali s duchovným objímaním – teplom a zahriatím na duši.

Gabriel Fauré a jeho Cantique de Jean Racine je pre poslucháča romantickou oddychovkou, pri ktorej sa môže zasnívať. Úprimne, všetci občas ujdeme myšlienkami v priestoroch chrámu a keď k tomu máme sprievodnú vokálnu hudbu, ako je táto – s jednoduchými rozloženými akordmi, z ktorých sa rozvinie prekrásna kantiléna v sopránoch (nádherná interpretácia Dominiky Hanko) s harmonickou oporou v ostatných hlasoch, azda si ani ideálnejšie prostredie nemožno predstaviť. Spravidla je to však tak, že za všetkým, čo znie jednoducho, sa skrýva množstvo práce – aj tie krásne kantilény, oblúky v melódiách, lahodné piána, spomalenia tak, aby vyzneli prirodzene a nie strnulo, sa nespravili zjavne samé. Kunst viedol svoje Sirény s neobyčajným zmyslom pre hudobný tok, gradáciu v miestach, kde si to hudba pýtala a vďaka tomu sa podarilo vybudovať jej kompaktnosť a krásu.

Huslistka Anežka Kara-Drmolová, koncert v Brne. Foto: archív Les Sirènes

Samozrejme, absolútnou topkou večera bola Janáčkova Zdrávas Maria pre soprán, husle a organ s hosťujúcou huslistkou Anežkou Kara-Drmolovou. Skladbu napísal Leoš Janáček v roku 1904 a ako sólistka sa v nej predstavila sopranistka Dominika Hanko – ukázala farebný, plný hlas, mimoriadnych kvalít, no najmä vynikajúcu schopnosť práce s dynamikou. Ešte pred nástupom sólistky sme počuli introdukciu, v ktorej sa predstavili inštrumentalisti – Martin Jakubíček a huslistka Anežka Kara s krásne plným tónom. Len na dvojtónovom motíve dokázal Janáček postaviť silný, zapamätateľný, naliehavý motív, ktorý okamžite určil náladu skladby. Samozrejme, v mnohom závisí aj od interpretácie. Anežka Kara-Drmolová je skúsená interpretka, ktorá pozná nielen veľký orchester, ale aj komorné zoskupenia (v Hilaris Chamber Orchestra je vedúcou skupiny druhých huslí, vedie svoj vlastný ansámbel a má aj ďalšie projekty, kde získava mnoho interpretačných skúseností), preto správne odhadla, akou dynamikou a výrazom má introdukciu uviesť. Následne už svoj prejav prispôsobila sólistke a v partoch, kde mali husle znieť sólovo, ich opäť dostatočne zvukovo zvýraznila, aby ich tón vynikol. Zneli tak dostatočne plasticky aj dôrazne, aby plnili nielen funkciu sprievodnú, no hlavne sólistickú. S plnou farbou vyspievala spodné polohy a oproti tomu autor využíva kontrastné, vyššie, ktoré mali skôr intímny charakter – tak k nim aj pristupovala interpretka, posadila ich do dynamickej hladiny mezzoforte. Janáček bol vždy plný kontrastov a huslistka ich podčiarkla vo svojej interpretácii s absolútnym pochopením charakter jeho diela, je zjavné, že ho nehrá po prvýkrát. Dominika sa s ľahkosťou zorientovala v harmonicky náročnej partitúre Janáčka: po téme, ktorú skladateľ predostrel dvakrát, už použil svoje typické odchýlky a vybočil z hlavnej tóniny, pričom sopranistka ich zaspievala bez najmenšieho intonačného zaváhania, s absolútnou sebaistotou. Pri tomto skladateľovi to nie je takou samozrejmosťou. Gradovanie vo výškach, vo forte, znelo v plnom tóne, dobre technicky posadené – Dominika Hanko vie s hlasom pracovať, ale hlavne dáva slovám aj výraz, z jej prejavu bolo zrejmé, že nereplikuje len noty a predpísanú dynamiku, no dokáže odovzdať duchovné posolstvo diela vo vokálnom prejave. Zbor so svojím intímnym „Amen“ doplnil štruktúru skladby, hoci všetko bolo na pleciach sólistky. Bol to nepochybne jeden z najsilnejších zážitkov večera, aj so záverečným „pozdvižením“ keď Janáček náhle moduluje a zásadne mení tóninu, v radostnú durovú.

Nemožno všetky skladby večera detailne popísať, bolo ich ešte mnoho, aj s prídavkami. Skôr za všetky – je čarovné, že takéto telesá, ktoré nacvičujú duchovnú vokálnu hudbu, takpovediac, vo svojom voľnom čase, dnes stále existujú. Sú tu medzi nami a ich entuziazmus je citeľný z pódia, energiu, ktorú dávajú ľuďom, nenahradíte žiadnymi peniazmi. Aj vám to pripadá zvláštne? V technokratickej dobe, keď sa zdá, že materializmus víťazí, predsa existujú ľudia zapálení pre umenie a organizujú koncerty pre benefíciu? Ten ďalší bude 14. novembra vo Veľkom Františkánskom kostole a speváčky spoločne so zbormajstrom Kunstom sa rozhodli, že výťažok z koncertu venujú malému Sebastiánovi. Lebo aj také veci sa dnes, akoby zázrakom, dejú…

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: autorka, Les Sirènes

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno