Dnes by oslavoval sté narodeniny. Argentínsky hudobný skladateľ, ktorého hudba znie akoby k nám prichádzala z iného sveta: je to zvláštna zmes krásy a nekonečného smútku zároveň. Narodený 11. marca 1921, Astor Piazzolla – hudobník a skladateľ, ktorý od základu zmenil tradičné tango. To prvé napísal v jedenástich.
Do kompozície tradičného tanga priniesol obrovskú revolúciu. Piazzollovo tango nuevo sa výrazne líši od štandardných foriem tanga tým, že doň začlenil prvky jazzu, a tiež použitím rozšírených harmónií, disonancií a rozšírených kompozičných foriem. Medzi interpretmi sú jeho skladby mimoriadne obľúbené – a pritom hovoríme o rôznych nástrojoch a niekedy až nepredstaviteľných kombináciách. Medzi jeho najobľúbenejšie diela – či už zo strany publika alebo hudobníkov, patria Libertango, Oblivion, Buenos Aires Symphony a mnohé ďalšie. Patril medzi mimoriadne kompozične plodných autorov – ostalo po ňom viac ako 500 skladieb a jeho meno je doslova späté s Argentínou. Dodnes, keď znie jeho hudba, mnohí vravia: Piazzolla nikdy neumrel! Jeho duch je stále v Buenos Aires!
Narodil sa v roku 1921 v Mar del Plata v Argentíne ako jediné dieťa talianskym imigrantským rodičom. Vyrastal v New Yorku, keďže rodina sa presťahovala do Greenwich Village a od detstva bol v intenzívnom kontakte s hudbou. Doma počúval nahrávky tangového orchestra Carlosa Gardela a Julia de Cara, ale aj klasiku – napríklad Johanna Sebastiana Bacha či jazz. V roku 1929 začal hrať na bandoneón, ktorý mu jeho otec kúpil v newyorskej záložni. Bolo to z nostalgie za rodnou Argentínou.
Svoje prvé tango La Catinga skomponoval, keď mal 11 rokov. Napriek dôležitému, priam symbolickému významu toto dielo nikdy neodznelo na verejnosti. A o rok neskôr, v roku 1933 absolvoval hodiny u Belu Wilda, maďarského klaviristu, ktorý bol žiakom Sergeja Rachmaninova. Práve ten ho naučil hrať Bacha na bandoneóne. Okrem hudby, ktorej sa poctivo malý Astor priúčal, bol nadaný aj na jazyky. Okrem španielčiny, sa plynulo naučil hovoriť aj ďalšími troma jazykmi: po anglicky, taliansky a francúzsky. Vyrastal vedľa talianskych susedov a so židovskou komunitou a v malej synagóge interpretoval diela, ktoré sa postupne učil. Medzi významné momenty v jeho živote patrilo aj stretnutie s Carlosom Gardelom, jednou z najdôležitejších osobností tanga vtedajšej doby. Zoznámil sa s ním v roku 1934. Gardel, ktorý bol z mladého Astora nadšený, ho pozval na turné do Latinskej Ameriky, čo však mladému Piazzollovi jeho otec zakázal, keďže bol príliš mladý. Bolo to šťastie – striktné rozhodnutie jeho otca mu vtedy zachránilo život, pretože členovia orchestra tragicky zahynuli pri leteckom nešťastí.
Po dvoch rokoch sa vrátil do Argentíny a dostal sa do orchestra sprevádzajúceho Aníbala Troila. Bol to jeden z najslávnejších orchestrov tej doby a hoci pôvodne v ňom Piazzola hral iba ako náhradník za chorého hráča, nakoniec tam ostal aj po jeho návrate. Okrem aktívneho muzicírovania sa živil aj aranžovaním a hrou na klavír. V roku 1941 ho učil komponovať sám veľký Alberto Ginastera a počas piatich rokoch získal dostatok skúseností, aby vedel zručne písať pre orchester. V roku 1946 založil svoj vlastný orchester orquesta típica a začali sa jeho experimenty s úplne novou zvukovosťou, harmonickými postupmi, dokonca aj rytmikou. Vo väčšine jeho tvorby dominuje využitie techniky passacaglie a príbuznosť s barokovou hudbou možno nájsť aj vo využívaní zložitého kontrapunktu. V koncepcii jeho skladieb nájdeme aj prvky jazzu, najmä čo sa týka improvizačných úsekov, no nakoniec v nich vždy, najmä v typickej rytmickej pulzácii, objavíme typickú estetiku tanga. A hlavne – jeho osobitý rukopis je nadčasový, jeho skladby si môžete pustiť kedykoľvek, vždy budete mať pocit, že znejú súčasne a zároveň aj s kusom histórie.
Spracovala: redakcia mojakultura.sk
