Na otváracom koncerte One Day Jazz Festivalu sme mohli počuť aj 8-ročný basgitarový zázrak so svojou vlastnou kapelou – Árona Hodeka.
Áronko, naposledy som Ťa počula hrať asi pred rokom a musím povedať, že odvtedy si urobil veľký pokrok. Cvičíš veľa na basgitare?
Áno, cvičím. Veľa som sa pripravoval na koncert.
To bol veľký koncert a perfektne si hral. Koľko hodín denne cvičíš?
Niekedy tri – štyri hodiny denne, niekedy hodinu.
A dnes na koncerte sme počuli aj skladby, ktoré si Ty zložil. Skladáš ich sám?
Mňa napadne nejaký motív a potom s bratom to spolu dáme dokopy. Ja to zahrám Dávidovi a potom si to spolu vyskúšame. A kde je Dávid?
Neboj sa Áronko,už je tu. Takže Dávid, ako je to s tými skladbami?
Dávid: Áronko zahrá motív a keďže máme doma štúdio, rovno si to aj nahráme, aby sme si to zapamätali. A potom k tomu nahráme aj ostatné nástroje, aby sme počuli ten výsledok. Samozrejme, neskôr nám to nahrajú majstri inštrumentalisti, ktorí hrajú oveľa lepšie, ako keď hrám ja na klavíri (smiech).
Ako dlho ste sa pripravovali na tento koncert na One Day Jazz Festivale?
Dávid: V podstate to bola jedna spoločná skúška s muzikantmi.
Jedna jediná? To myslíš vážne?
Dávid: áno (smiech). Ale každý sme si to doma nacvičili samostatne, pripravovali sme sa každý osobitne a potom sme sa stretli na spoločnej skúške.
Áronko, a keď Ti hudba zaberie toľko času, ako zvládaš školu?
Dobre.
A baví Ťa škola?
Nie!
Dávid: úprimnosť nadovšetko (smiech).
No ešteže máme tie deti, ktoré sú úprimné na rozdiel od nás dospelých…
Dávid: Presne tak. Ale v škole mu to naozaj ide a má dobré známky.
Áronko takže muzika Ťa baví viac ako škola. Dnes si mal prvýkrát veľký koncert na Slovensku. Poznáš také niečo ako je tréma?
Nie, nepoznám. Ja som sa tešil!
Tak Ty už si potom veľký jazzman. A počas koncertu si už komunikoval s ostatnými muzikantmi – pozeral si na Eugena Vizváriho aj na brata Dávida za bicími nástrojmi…
Áno, pozeral som sa, aby som vedel, kedy sú nástupy a aby som vedel čo mám kedy hrať.
A okrem Tvojich skladieb ste hrali aj jednu skladbu od Eugena Vizváriho a tá bola veľmi ťažká – aj na rytmiku, je tam veľa polyrytmov, menilo sa tam tempo. Bolo to pre Teba ťažké nacvičiť túto skladbu?
Ani nie.
Dávid: Veľa elementov je tam rôznorodých a veľa zmien sa tam deje aj na základe improvizácie. Mnoho polyrytmov vznikne aj priamo na pódiu, neplánovane a sú tam aj zmeny v tempe, to je pravda, ale Áronko s tým nemá žiadny problém.
To znie priam neuveriteľne, lebo na takéto komplikované veci v hudbe je to dosť skoro…
Dávid: celkovo je to dosť skoro (smiech). Dôležité však je, aby sa hudobník neuspokojil na úrovni, ktorú dosiahne. Napríklad, keď má Áronko osem, nemôže si povedať, že už všeličo dokážem a nebudem sa ďalej rozvíjať. Najdôležitejšie je teraz, aby sa posúval ďalej.
A keď Ti Áronko poviem také slovo, že improvizácia, vieš mi povedať, čo to znamená?
Áno, viem. Že si v hudbe vymýšľam niečo.
A Ty také robíš na basgitare?
Niekedy áno.
A je to pre Teba ťažké?
Niekedy je to ťažké a niekedy nie. Záleží to od toho, aká je hudba.
Dávid: Samozrejme to závisí od harmónie. Ak sú husto napísané harmonické spoje, samozrejme, potom sa ťažšie improvizuje.
A dnes som si všimla, že máš veľmi dobrú techniku, Áronko, Ty už hráš na basgitare veľmi ťažké polohy. Kto Ťa to naučil?
Ja sám. A musím tak hrať. A chcem.
Dávid: On na to prišiel prirodzene sám, už od piatich rokov začal hrať. Sú ľudia, ktorí prirodzene hrajú a technicky sa rozvíjajú omnoho rýchlejšie. A Áronkovi tiež tá basa tak nejako prirodzene prirástla k ruke. Dodnes ani nevieme, ako sa niektoré veci naučil. Jednoducho sa ich sám naučil. Možno dospelému človeku to trvá podstatne dlhšie, kým sa to naučí, pretože tiež je to otázka prispôsobenia ruky a šliach, ale u dieťaťa je tento proces omnoho rýchlejší a prirodzenejší. U Áronka je tento proces automatický.
A keď si začínal hrať na basgitare alebo niekedy aj teraz keď hráš ťažšie veci, stane sa Ti, že Ťa niekedy aj bolí ručička?
Áno, ale potom prestane a hrám zase.
No Teba tá basgitara veľmi baví. A baví Ťa aj niečo iné? Napríklad športy?
Áno.Produkcia.
Aká produkcia?
No hudobná.
Aha, pardón. Ja som myslela skôr niečo iné, okrem hudby…
Jááááj. Tak nič. Okrem hudby nič.
Dávid: Ale tak máš rád aj športy.
Áron: áno, mám, ale zase nie až tak veľmi ako hudbu.
Takže aké máš koníčky okrem hudby?
Veľa ich ani nemám.
Dávid: Ale áno. Celkom šikovný je vo futbale, rád si zahrá aj basketbal. Síce nie je žiadny profesionálny futbalista ani basketbalista, ale rád si s kamarátmi zašportuje.
Tak už dajme pokoj tým športom a vráťme sa k hudbe. Naposledy, keď sme sa rozprávali, si mi povedal, že veľa hudby počúvaš, a nielen jazz, ale rôzne žánre. Tak čo počúvaš teraz?
Rád počúvam funky, r ´n ´b, niekedy aj jazz. Mám rád Johna Coltrana, Herbieho Hancocka, Kennyho Garreta, Milesa Davisa.
Dávid: Ešte predtým, ako vôbec začal hrať na hudobnom nástroji, v podstate vyrastal na jazze, pretože ten znel u nás doma stále, hlavne cezo mňa. U nás stále znel doma jazz a prešiel si všetkými obdobiami moderného jazzu, takže pozná všetko. Či už je to Charlie Parker alebo James Brown a dnes veľa počúvame Chrisa Davea, ktorý práve teraz hrá na pódiu.
Takže dá sa povedať, že Áronko už počúval jazz v podstate od kolísky, však?
Dávid: Presne tak (smiech).
A určite sa skôr naučil hrať na hudobnom nástroji ako poznal noty, však?
Dávid: Áno a v podstate ani teraz nepozná noty, len určité značky. Tým, že má to nadanie a sluch, ten proces akoby predbehol. Ďalej v ňom klíči talent a rozvíja sa tá muzikalita. Samozrejme, nedá sa to aplikovať opačne – na človeka, ktorý ten talent nemá. Má svoj vlastný systém.
A čo ďalej v budúcnosti?
Keď bude ďalej takto pokračovať a bude ďalej svedomito cvičiť, zrejme to môže dotiahnuť ďaleko. Úplne ideálne by bolo, keby sa mohol dostať do Ameriky. Tam je totiž ideálne hudobné prostredie na to, aby sa mohol rozvíjať. A keď sa človek dostane do toho prostredia, neuveriteľne napreduje a posúva ho to vpred. Je jedno, či ide o hudbu alebo šport, tam sú pre jeho rozvoj ideálne podmienky.
A vieš si predstaviť, Áronko, že by si išiel do Ameriky?
Áno!
A čo sa Ti tam páčilo?
Všetko!
Dávid: On kebyže môže, hneď zajtra by tam išiel (smiech).
Dnes ste venovali Martinovi Valihorovi krásny darček – Tvoju basgitaru, ktorú si podpísal. Kto to vymyslel, tento perfektný darček, pre Martina?
Ja!
Dávid: Rozmýšľali sme nad nejakým originálnym darčekom, ktorý by nebol nejaký tuctový. Tak veríme, že sa nám to aspoň trošku podarilo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Agentúra Woowoo