Čo majú spoločné Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela Richarda Straussa, dva klavírne koncerty – Šostakovičov a Mozartov a Ravelova extatická choreografická poéma La valse? Slovenská filharmónia odštartovala nový rok energicky.
Dvojica symfonických koncertov orchestra Slovenská filharmónia pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina (8. a 9. januára 2025, recenzujeme prvý z koncertov) priniesla pestrú, priam netradičnú dramaturgiu. Odzneli dva klavírne koncerty z rôznych štýlových období – Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102 Dmitrija Šostakoviča a Koncert pre klavír a orchester č. 12 A dur, KV 414 Wolfganga Amadea Mozarta. Ako sólistka sa predstavila arménska rodáčka Marianna Shirinyan, ktorej hra je vysoko osobitá, jej individuálny štýl je fascinujúci. Ešte pred koncertom som si vypočula jej prístup k Chopinovi – jej štýl je virtuózny, no zároveň dáva veľký priestor slobode v interpretácii. Aj keď využíva menej agogiky, ako by sme u tohto autora mohli očakávať, jej práca s kontrastmi a výstavbou diela je unikátna. Na miestach, kde by ste to nečakali, prácu s akordmi predĺži, aby následne vybočila zo zaužívaných temp k nečakanej rýchlosti. Jej spôsob interpretácie je odvážnym, no zaujme okamžite, dokonca jej aj prepáčite technické nezrovnalosti.
Program večera sa začal Richardom Straussom – znela Symfonická báseň op. 28 Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela. Majstrovstvo hudobného opisu Straussa je geniálne, jeho hudobné maľby sú poetické a zároveň realistické – nikto tak verne nedokázal hudobne vykresliť obraz a náladu východu slnka ako práve tento autor v Zarathustrovi. A máme množstvo ďalších príkladov, prečo Richard Strauss a jeho symfonické básne prežili dodnes, hoci sú podstatne náročnejšie na interpretáciu ako u iných skladateľov.
Veľkoleposť, vznešenosť a filozofický charakter jeho diel, ako by sa netýkal „vyčíňania“ Tilla Eulenspiegela, veď keď sa raz skladateľa pýtali, či dielom chcel vyjadriť metafyzické myšlienky, odpovedal zábavným tónom: „Ach nie – chcel som len raz dobre rozosmiať ľudí v publiku!“. Strauss ani neposkytol podrobný program k tomuto dielu, v partitúre možno nájsť konkrétnejšie priblíženie príbehu. Till Eulenspiegel mohol byť skutočnou osobou, ktorá zomrela na čierny mor v roku 1350. Inšpiráciou mohla byť aj kniha, ktorá rozpráva príbeh po smrti Tilla, ktorého uložili do rakvy vyrobenej z dutého kmeňa stromu. Keď ho ľudia spúšťali do zeme, pretrhlo sa lano, jeho telo vykĺzlo z rakvy a pristálo vzpriamene. Vzhľadom na život, ktorý viedol, sa zdalo vhodné ho takto pochovať. Eulenspiegel – v preklade ako zrkadlo sovy, ktorá je symbolom múdrosti, tá je však v Straussovom diele oblečená v maske blázna, ktorý nastavuje zrkadlo spoločnosti. Existujú aj ďalšie výklady, no z partitúry možno vyčítať príbehy hrdinu – Tilla, jeho neúspech u dievčaťa, vybíjanie si frustrácie kladením nepatričných otázok akademikom, každopádne, jeho rozprávanie sa začína tichým prológom v piane. Daniel Raiskin nastavil dynamiku aj tempo odvážnejšie, akoby predznačoval, aký charakter bude mať príbeh tohto hrdinu. Aj hornové sólo malo tento mód, v postupne zrýchľovanom tempe, crescendom i dynamikou. Nevytvoril sa hneď v úvode dojem z toho, že budeme svedkami rozprávania príbehu. Klarinet – ako ústredný nástroj tejto symfonickej básne, zobrazujúci hrdinu, však bol z orchestra výborne vytiahnutý. Jeho prenikavé tóny zobrazovali Tilla a jeho výsmech. Aj nástupy boli presné, kontrastné témy interpretované precízne, dielo v sebe malo potrebnú živosť, triumf, energiu – všetky dobrodružstvá v sebe mali uveriteľnosť kreslenia príbehov. Boli to detailné vyhratie krátkych motívov, podčiarknutá farebnosť, neustále prítomný posmech a triumf hrdinu, ktoré spravili z tejto skladby vtipný, no zároveň niečím drsný a ironický portrét človeka. A napokon i jeho súd, v podaní Raiskina hrozivý, aby sa následne ozval opätovne ironický smiech – možno je fyzicky mŕtvy, ale jeho duch žije ďalej. Občasné rytmické neistoty orchestra by mi ani tak neprekážali, ako skôr nedostatok elegancie v miestach, ktoré si to vyžadovali a taktiež citlivejšie nuansovanie dynamiky. Daniel Raiskin zvolil temperamentnú, modernú interpretáciu. Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela nepredstavujú oproti majestátnym, dramatickým symfonickým básňam Straussa dielo, ktoré by malo prelomový význam, predsa však je to skladba, ktorá preverí orchester a má vždy stabilné miesto v repertoári.
Nasledoval Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102 Dmitrija Šostakoviča. Skladateľ ho písal pre svojho syna Maxima, takže má byť „študentskou skladbou“, no najmä tretia časť dokáže potrápiť interpretov, obsahuje technicky náročné prvky, ktorými nevyniká ani prvý z jeho dvoch z klavírnych koncertov. Jeho bezstarostnosť a lyrika mohla byť výrazovým nadväzovaním na úvodnú skladbu večera. S prvou kompozíciou večera ju spája tiež to, že nie je jednoduché hrať ju vo veľkej sále tak, aby vynikli všetky detaily inštrumentácie. No a napokon, Šostakovič tiež svojou hudbou rozpráva príbehy – a tiež nám nepovie ich obsah.
V úvode sa drevené dychy prihovárajú hravo (nositeľom témy je fagot, pridajú sa klarinet, hoboje), keď nastúpil so svojou témou klavír, okamžite bolo možné rozpoznať rukopis autora. Drevené dychy pripravili pôdu pre nástup klavírneho partu stíšením dynamiky – Marianna Shirinyan hrala sebaisto, v dobre nastavenej dynamike, aby z tohto materiálu rozvinula tému pripomínajúcu pochod. Dychové nástroje orchestra Daniel Raiskin udržiaval v takej hladine, aby im dominoval klavír, no zároveň ich nepodceňoval. Práve tento balans je potrebné dosiahnuť v celom diele. Iste, našli by sa rytmické nedostatky – vo frázovaní klaviristka zvolila práce s tempami, ktorým rytmicky nezodpovedal orchester. No i tak to bol pekne nuansovaný zvuk, ktorý sme chceli počuť. Arménska klaviristka dala Šostakovičovmu klavírnemu koncertu romantický nádych – počuteľný bol aj v kontrastnej, d molovej téme. V akordických úsekoch sa však o klavír oprela v mohutnom, plastickom fortissime. Jej interpretácia mala živelnosť, neskrotný temperament, iskru a obsah. Technicky bola mimoriadne pripravená, v tempe Allegro zvládla i tie najnáročnejšie pasáže, jej sólová pasáž bola bravúrna – až v nej prejavila ozajstnú voľnosť a muzikalitu. Tutti úseky orchestra predviedli energiu a veľkolepý zvuk.
Druhá časť Andante je nepochybne jednou z najkrajších, aké kedy boli v klasickej hudbe napísané. Sláčiky by si v úvode v c mol, pred nástupom klavíra, zaslúžili kultivovanejší zvuk, con sordino musí navodiť tú atmosféru, ktorá sa vás okamžite dotkne. Chýbalo mi aj dostatočné vynesenie melódie, čo však je nutné vyzdvihnúť, bolo tempo. Raiskin nezvolil rýchlejšie, sledoval charakter tejto časti a v pomalom tempe potrebnú atmosféru navodil. Sólistka nastúpila s krásnou spevnosťou – v o čosi odvážnejšej dynamike, mnohí klaviristi preferujú pianissimo. Jej precítený vklad bol však nesporný. Zrada v tejto časti je v tom, že znie jednoduchá melódia v pravej ruke, s triolovým sprievodom v ľavej. A takéto najjednoduchšie veci sú v dnešnom pretechnizovanom svete asi najťažším orieškom najmä pre mladú generáciu. Hlavne, čo sa týka výrazu. Práve v tom bol jej najsilnejší vklad – je to umelkyňa, ktorá dokáže dielu vdýchnuť dušu, emócie a veríte jej, že sú skutočné. Nie je to kalkul a to je dnes vskutku vzácna vec. Melancholicko-nostalgická časť dýchala krásne tvarovanými frázami, priam neuveriteľnou prácou s agogikou, každý jeden tón v jej interpretácii sa dotýkal vnútra poslucháča. Tak i orchester v hlbokých polohách sláčikov znel mimoriadne precítene a plasticky. Raiskin nechal sólistku v tejto časti plne vyniknúť. Pomalé tempo udržal počas celej časti, ktorá je postavená na variáciách dvoch rôznych tém. Bola to dojemná interpretácia s potrebnou voľnosťou – nie otrockým počítaním premenlivej metrorytmickej štruktúry.
Finále nastúpilo bez prerušenia. Je charakteristické pentatonickými stupnicami, ihneď počuteľnými, s ťažkými zmenami metra (2/4, 7/8, kde je dôležitá prirodzená akcentácia). Všetky témy v tejto časti majú odlišný charakter. Klaviristka predviedla aj svoje brilantné technické schopnosti – ako sme spomínali v úvode, táto téma potrápi aj virtuózov, tých najlepších interpretov. Jej hra bola čistá, v rýchlom tempe uhrala všetky detaily, s obdivuhodne zrozumiteľnou artikuláciou, dokonca svojím tempom motivovala aj orchester. Bolo to Allegro ako sa patrí – hoc výbušné a temperamentné, občas bez mnohých dynamických nuáns, ale brilantné.
Po prestávke nasledoval dramaturgický šok – asi by sme počas tohto večera nečakali Mozartov klavírny koncert, ale, jednoducho sa v programe zjavil. Bola to slušná „nálož“ – slohová, technická, mentálna, psychická i interpretačná. Marianna Shirinyan je však klaviristkou, ktorá bezpochyby zvláda v jeden večer dva klavírne koncerty, s úsmevom, šarmom a nasadením. Koncert pre klavír a orchester č. 12 A dur KV 414 Wolfganga Amadea Mozarta je raným dielom skladateľa, no predsa, v náročnosti nepatrí celkom medzi ľahké ani tie najťažšie. Udivuje obrovským bohatstvom motívov a invenčnými tonálnymi zmenami. Už v introdukcii v prvej, rýchlej časti sa šéfdirigent snažil o dosiahnutie kultivovaného, vyváženého zvuku. A hoci mal orchester pomerne dlhú prestávku od vyčerpávajúcich vianočných koncertov, aj sa mu to darilo. V tomto „skromnom“ obsadení je vypuklá každá nezrovnalosť – dokonalý zvuk to nebol, ale mozartovská ľahkosť a vkusné gradácie nechýbali. Shirinyan prekvapila delikátnym, mäkkým tónom, ohromujúcou spevnosťou a niektorými romantickými prvkami. Dobre spolupracovala s orchestrom v dialogických partoch, v lyrike uprednostnila vrúcnosť, v odťahoch precítený výraz a krásne tvarovanú dynamiku. Ako bolo spomenuté vyššie, je skvelá v technike, jej behy boli priezračne čisté a mali mozartovskú vitalitu a plynulosť. Až na kadenciu, ktorá bola zbytočne prepedalizovaná, bol to Mozart blízky autentickosti. Napriek rýchlemu tempu nebola táto časť uponáhľaná – aj to bol signál, že Mozart je interpretovaný správne.
Druhá časť Andante sa začala v pomalom tempe, snaha o sotto voce bola enormná, no homogénnej zvukovosti sa nepodarilo dosiahnuť v tomto hlbokom úvode. V sólovom klavírnom parte sa naplno prejavilo romantické cítenie sólistky, aj keď trošku striedmosti a vyváženosti by tomuto dielu zo štýlového hľadiska rozhodne prospelo. Ak aj má charakterom Mozart niektoré pomalé časti lyrické a „romantické“, nepatrí k nim romantický tón. Skôr asketický. Smútok a lyrika sú u tohto skladateľa špecifickým, jedinečným prvkom tvorby, no pristupovať k nemu „sladkým“, srdcervúcim spôsobom, je mimo sloh. I keď treba uznať, na počúvanie pre publikum príjemné. Ak sa k tomu pridá viac pedálu ako je nevyhnutné, ešte viac to posunie úroveň hry k neskoršiemu štýlovému obdobiu. Vitalita a energia prišla v záverečnej časti. V rýchlych, brilantných častiach bola vyvážená, v spomaleniach sa opäť dostávala k romantickým prvkom. Jej hra však bola čistá, tón farebný, staccata nie ostré, ani prehnane mäkké, nádychy legatových častí pekne súmerné. Kadencia doslova prekypovala voľnosťou a mimoriadnou muzikalitou.
Choreografická poéma La Valse Mauricea Ravela uzavrela tento večer – pre štart do nového roka sme si ani nemohli priať energickejší program. Je to tanec smrti či pôžitku a rozkoše? Skôr je kombináciou. Ravel ako obdivovateľ Johanna Straussa ml. napísal túto „apoteózu viedenského valčíka“, ako ju sám nazýval, na objednávku impresária Ruského baletu Sergeja Ďagileva. A pre každý orchester je výzvou, no rozhodne s prívlastkom nádhernou. Občas sa ocitnete v mysterióznom svete, občas v halucinogénnom, no otvoria sa dvere aj do noblesného života Viedne. Skrátka – valčík v jeho modernej podobe, ale i historickej. V interpretácii Daniela Raiskina bol pochopený – plný výbušnosti, na druhej strane melodickej krásy a charakteristickej akcentácie dôb a vzletnej melodiky. Vyzdvihol pikantné pasáže v harmónii, mnohé disonancie, kontrasty, ale i lyriku a vznešenosť. Rozumne, nevyužil všetky tromfy skladby v prvej časti, no v zhustenej faktúre a zbesilom dianí si najmocnejší efekt ponechal na pravú chvíľu. Zreteľné fragmenty motívov, ktoré sme už počuli predtým, zaznievali logicky (aj keď mohli byť priehľadnejšie). Predstavil hudbu plnú farieb, v premyslenej tektonike a s potrebným adrenalínom. Keď aj mnohí špekulovali, ako sa k tejto skladbe postaviť v interpretácii, sám Ravel si prial emócie vyhrotiť až do extrému. A presne takúto extatickú interpretáciu Raiskin v Slovenskej filharmónii predviedol. Rozhodne skvelý začiatok nového roka.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak