Poznáte tie typy ľudí, ktoré sú ako samorasty. Nekontrolovateľné, osobité, vášnivé – iné ako všetci ostatní smrteľníci. Taký je aj taliansky gitarista Aniello Desiderio.
V rámci 44. ročníka Gitarového festivalu J. K. Mertza koncertoval Aniello Desiderio. Okrem toho, že so sebou priniesol špeciálny program Il Fenomeno – prierez hispánskou hudbou štyroch storočí, svojou osobitou interpretáciou spôsobil v „preľudnenej“ zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, nebývalý jav. Publikum bolo od jeho prvých tónov doslova zhypnotizované.
Desiderio patrí medzi jedinečných interpretov, ktorí majú svoj vlastný svet a ku skladbám pristupujú s nedoziernym osobným vkladom. Jeho interpretácia je natoľko špecifická, že aj známe diela v jeho podaní znejú ako nové, doposiaľ nepočuté skladby. Pritom však treba povedať, že ku skladbám pristupuje s rešpektom voči skladateľom.
Jeho individuálny prístup k interpretačnému umeniu je natoľko silný, že niekedy máte pocit, že Aniello si žije vo svojom vlastnom, vybájenom, poetickom svete, ktorého sa musíte stať súčasťou, pretože je nádherný, nepredvídateľný, unikátny – v každom jednom tóne, ktorý zahrá, je čistota hudby a toľko emócií, ktoré slovami ani popísať nemožno.
Už pri prvej kolekcii skladieb barokového gitaristu a skladateľa Gaspara Sanza Suite Espanola, sa prejavil jeho silne individuálny prístup k interpretácii. Nebola to totiž klasická terasovitá dynamika, akú v barokovej hudbe tak dôverne poznáme. Z piana spravil Desiderio nádherné, introvertné pianissimo a z témy, ktorú opakoval vo forte, zase temperamentné sforzato. Striktná metrorytmická štruktúra pre tohto interpreta neexistuje, pretože tá by narušila jeho interný svet hudby, s ktorým koexistuje. Na druhej strane je to však vzdelaný hudobník, ktorý ovláda dejiny európskej hudby a nedovolí si z úcty k autorom prekročiť určité hranice. Tie si však vymedzuje sám.
Po suite z barokového obdobia sme sa preniesli do romantizmu. Azda niet krajšej kombinácie pre gitaru, keď sa v nej snúbia tradičné španielske folklórne prvky s virtuozitou a vrcholnou formou hudobného romantizmu. Pôvodne klavírne skladby Albéniza a Ruiz-Pipó, dostali v transkripcii pre gitaru nový ráz. V Aniellovej interpretácii je kúzelné najmä to, ako sa doslova pohráva s frázami. Kým v baroku ešte musel udržiavať istú líniu, absolútnu slobodu mu poskytol práve romantický repertoár – či už v dynamike alebo agogike. Poslucháč niekedy mohol nadobudnúť dojem, že s hudbou zaobchádza výlučne podľa vlastného gusta, no interpret jeho kvalít si to skutočne môže dovoliť. V druhej suite ešte figurovali skladatelia, ktorí boli gitarovými virtuózmi svojej doby – Miguel Llobet a Dionisio Aguado. Suita zložená z piesní a tancov mohla mať odlišné výrazové a farebné prvky, no jej spoločným menovateľom bol práve gitarista. Poznáte ten pocit, ak po prvých tónoch viete, že tento koncert vám prinesie mimoriadny zážitok? Tak tento pocit prežíval v sále každý. A navyše so zatajeným dychom.
Od romantizmu sme sa dostali k impresionizmu. Jediná skladba, ktorú Manuel de Falla napísal pre gitaru, je pocta Claudovi Debussymu. Tak, ako bravúrne sa Desiderio vysporiadal s barokom či romantizmom, dokázal na malej ploche dosiahnuť očarujúcu farbistosť impresionistického štýlu. Poet na gitare doslova maľoval obrazy v rytme ktorých bolo cítiť habanéru a v melodike andalúzsky vokálny štýl. Čím technicky náročnejšie skladby – tým mali poslucháči dojem, že gitarista ich hrá s takou ľahkosťou a prirodzenosťou, akoby sa s gitarou narodil. Koniec koncov, to je aj jediné racionálne vysvetlenie jeho magickej interpretácie.
V programe koncertu nemohol chýbať ani Joaquín Rodrigo. Keďže v tomto roku uplynie 20 rokov od úmrtia tohto španielskeho skladateľa, ktorý tak významne ovplyvnil kompozičný jazyk gitarovej hudby, mysleli na to aj organizátori festivalu. Rodrigova Invokácia a tanec venovaná Manuelovi de Fallovi obsahuje mnoho citácií skladateľa, má v sebe opäť prvky impresionizmu, no ako to mal vo zvyku Rodrigo, najmä harmonicky posúva a inovuje kompozíciu smerom k súčasnejšej zvukovosti. Rozmanité krátke sekvencie dali opäť Aniellovi priestor na to, aby mohol dostatočne pracovať s dynamikou a celkovým výrazom.
Záver patril Leovi Brouwerovi, súčasnému skladateľovi, ktorého nápady na vytvorenie atmosféry skladieb pripomínajú určitú programovosť. Počuli sme rituálne tance, ale aj jazzovo ladenú rytmiku a až pri týchto prvkoch si poslucháč uvedomil, že sa akosi plynulo dostal od barokovej hudby až k tej súčasnej. Aj so živelnými, tanečnými rytmami etnicky ladenej kompozície si interpret dokázal poradiť presvedčivo. Azda ani niet repertoáru, ktorý by nezahral s citom a takým veľkým osobným vkladom.
Gitarový festival J. K. Mertza graduje a my vieme, že vrchol tohto festivalu máme za sebou. Ako sa vraví, vidieť Rím a zomrieť, zažiť aspoň jeden koncert Aniella Desideria a budete chcieť zažiť ďalší, pretože jeho hudba má v sebe toľko energie a emócií, že vám len tak odísť nedovolí…
Zuzana Vachová
Foto: Festival J. K. Mertza – Rudolf Biháry
