Americký klavirista Andrew von Oeyen bol uplynulý týždeň hosťom Slovenskej filharmónie a slovenskému publiku ukázal, ako cítiť synkopy a blues.
Andrew von Oeyen sa predstavil nielen ako sólista dvojice abonentných koncertov (17. a 18. februára), ku ktorým sa ešte dostaneme, no i v rámci cyklu Klavír a klaviristi.
V utorkový podvečer (15. februára) zaradil von Oeyen do svojho programu diela Johannesa Brahmsa, Franza Liszta a Fryderyka Chopina. Koncert sa vypredal okamžite – Chopin je pre publikum ako magnet, otázkou je však, ako pristúpi interpret k baladám skladateľa.
Amerického klaviristu v súčasnosti vysoko hodnotia vďaka „elegantnej a pohotovej interpretácii, no i vyváženému pomeru umeleckosti a technickej brilantnosti hry.“ Niektorí ho trúfalo prirovnávajú k legendárnemu Glennovi Gouldovi, keďže von Oeyen uplynulý rok vydal album s dielami Bacha a Beethovena.
Klavírny recitál otvoril Baladami Johannesa Brahmsa – dielami, ktoré skladateľ písal v mladosti. Ide o skorý opus lyrických kusov, ktoré sú však úplne inak ponímané ako tie, ktoré zložil Chopin. Brahmsove sú totiž priamo naviazané na literárne diela. Sú to tonálne korešpondujúce „dvojičky“ neustále vyjadrujúce turbulentný vzťah medzi paralelnými tóninami v jednotlivých baladách, hľadaním tonálneho centra, vrcholiacich finálnou kadenciou v B dur.
Bolo nepochybne zaujímavé, ako pristúpil Američan k interpretácii Brahmsových Balád. V prvom rade, je to klavirista, ktorý technicky vycibrí kompozície do posledného detailu a je absolútne nechybový. Je to až neuveriteľné, no či už počas recitálu alebo následných koncertov, tento interpret nespraví naživo – v rýchlych tempách, exponovaných miestach, technicky mimoriadne ťažkých miestach, najmenšej chyby. Hrá brilantne, čisto, z tohto pohľadu je ho obrovská radosť počúvať. Aj jeho farby, ktoré dosahuje, sú mimoriadne krásne.
Klavír dokáže rozospievať a z hľadiska formy rozumie kompozíciám, dokáže ich precízne vystavať, aby sa poslucháč nenudil. Je zrejmé, že aj vie, čo hrá – pozná literárne prepojenie Brahmsových kompozícií, o to prekvapivejšie bolo, keď nedokázal hneď v prvej, d mol, Andante, dodržať elementárne záležitosti predpísané v notách a akoby im v prednese kontroval. Predpísané tempo nastavil príliš rýchle, ani piano a pianissimá nedodržal, následný prechod do Allegra (ma non troppo) bol až drasticky rýchly, no najmä, trioly neboli dostatočne mäkké, ani v precítenom piane, aby ich mohol v s crescendom dostať následne do forte a vzápätí do fortissima. Takto to predsa Brahms nepredpísal v notovej predlohe, nech už sú subjektívne predstavy von Oeyena akékoľvek, svojou interpretáciou išiel proti predstavám skladateľa. Rovnako pri opakovaní témy s variáciou v ľavej ruke – klavirista ju zbytočne vybuchoval a nedokázal dosiahnuť jej skutočný význam, doslova utopil spevnosť pravej ruky – tá sa predsa dá dosiahnuť aj v pianissime a on je interpret, ktorý to dokáže, preto nie celkom bol zrozumiteľný jeho prednes.
Ak si trebárs vypočujete veľkých interpretov starej školy, ako Brahmsove balady nahrali, narazíte na markantné rozdiely, zvlášť v introspektívnych miestach, ktoré ponímajú precítenejšie, v pomalšom tempe a podstatne romantickejšie. Nie, že by sme požadovali uniformnosť v interpretácii, to vôbec. Skôr nerešpektovanie zápisu v notách bolo z jeho strany zarážajúce a malo celkový dosah na vyznenie Balád, ktoré mohli byť inak v jeho podaní dychberúce. Je to klavirista, ktorý dokáže precítiť lyrické party tak, že zatajíte dych a niekoľkokrát počas recitálu to aj dokázal. Ani akordické pasáže, exponované miesta, v jeho podaní neznejú tvrdo, naopak, do prednesu vkladá mnoho emócií (o technickej stopercentnosti sa zmieňovať azda viac nemusíme). A ešte jeden zvláštny detail, ktorý sa nedalo nepostrehnúť: pri interpretácii klaviristovi až pričasto padala ľavá ruka pod klaviatúru, zvlášť v miestach, počas ktorých mohol ruku uvoľniť, no zároveň v tejto polohe aj hral. Nuž proti vkusu…
Franz Liszt a jeho Balada h mol, S. 171 bola ďalším programom a opäť ju začal namiesto piana v zvučnom, pomerne mohutne znejúcom forte, takže predstaviť si gradáciu z takejto počiatočnej dynamickej hladiny, pomerne bolelo. Škoda, že lyrické, baladické časti nenechal dostatočne doznieť, miestami dokonca zneli zbytočne uponáhľane a chýbal im zásadný kontrast voči rýchlym častiam. Inak bol v behoch rýchly, absolútne bezchybný, vzletný, o akordy sa vedel dostatočne oprieť – preukázal ohromujúce technické majstrovstvo, no za baladami potrebujeme cítiť podstatne viac. Náznakovo síce pracoval aj so spomaleniami, nemožno mu uprieť ani dôsledný zmysel pre prácu s tónom, no vždy bolo citeľné v jeho interpretácii ale. Skrátka – technika v jeho interpretácii je prvoradá, až na druhom mieste je výraz. A takéto pravidlo sa s baladami rozhodne nesnúbi.
Najvypuklejšie sa to prejavilo v druhej časti koncertu, po prestávke, kde sa Andrew von Oeyen rozhodol vziať si na seba enormne náročný kúsok – štyri Chopinove balady. V podstate by sme jeho interpretácii nemali vytknúť nič, pretože americký klavirista je svojím spôsobom dokonalý. Čo však Chopinovi tak veľmi chýbalo, bola tá pálčivá bolesť vo vnútri, ten typický tón, ktorý rozplače dušu – poézia bez slov a hlavne voľnosť formy. Chopin, to je jedna veľká plávajúca agogika, ktorá v prípade von Oeyena neexistovala, obmedzil sa len na precítené spomalenia, no nevyhral sa so známymi motívmi tak – či už agogikou alebo dynamikou a farbou tónov, ako by sa to práve v baladách dalo. Je to na jednej strane jeho voľba – volil triezvejší prístup, na druhej, pohybujeme sa na ploche hudobnej formy, ktorá to dovoľuje, ba doslova vyžaduje.
Na jednej strane fascinoval, s akou ľahkosťou zvláda technicky náročné party, na druhej strane, bolo šokom, ako nie presvedčivo zahrá jednoduchú melódiu, kde je nutné zahrať krásny legátový oblúk. Pretože to necítil, tá melódia v jeho vnútri skrátka nikdy nespievala, čo mu dozaista nemožno vyčítať. Je to interpret z iného kontinentu, aj preto akademickejšie hral party, ktoré majú základ v slovanskej, vrúcnej lyrickosti. Gradácia v jeho podaní však bola fascinujúca. Paradoxne, keď už nemal hrať jednoduché melodické motívy, počas ktorých nestvárnil tie správne emócie, no veľké, nabaľujúce party, v gradujúcich úsekoch, dokázal nádherne a presvedčivo rozospievať. Oprel sa o akordy so sebaistotou, behy v rýchlom tempe boli prekrásne vyvážené, rýchle a ladné, presne, ako to u Chopina má byť. Aj pianissimové časti boli zahraté s absolútnou precíznosťou, vyvážene, bez jediného kostrbatého tónu, no po doznení všetkých balád sme sa aj tak nedokázali zbaviť pocitu, že práve v stvárnení tých najjednoduchších tvarov nepresvedčil, no naopak, tých komplikovaných a zložitých útvarov sa blysol na výbornú.
Pravý opak sa udial na abonentných koncertoch, kde sa prezentoval ako sólista Gershwinovho Koncertu pre klavír a orchester F dur. Andrew von Oeyen nepochybne cíti Gershwinov koncert, ktorý mu pristal i osobnostne. Slovenských filharmonikov dirigoval Andrej Borejko, ktorý má v repertoári významné diela symfonickej literatúry, nevynímajúc dielo Arva Pärta, Čajkovského, Šostakoviča, Lutoslawského…
Gershwin a jeho dielo je pozoruhodné z pohľadu formy i fúzie klasickej hudby a jazzu, a teda neklasických rytmických prvkov, preto bolo zaujímavé sledovať, ako sa k nemu postavia Slovenskí filharmonici, pod taktovkou Borejka – ešte k tomu sólistom Američanom. Už otvorenie bolo dostatočne dôrazné – odvážne tympany, následné dychy a potom synkopické rytmy využité v orchestri, no mimoriadne dômyselne spracované (nie je to lacná tanečná hudba – charleston, no do detailu vymyslená práca s orchestrom, využívajúca dokonca pentatoniku) nás presvedčili, že orchester je vynikajúco pripravený. K ozajstnému drivu a dynamike, akú dosahujú trebárs americké orchestre, tomu chýbala ešte spontánnosť a akcenty s väčšou mierou výbušnosti, no i tak malo teleso sugestívny zvuk.
Na štvrtkovom koncerte sa vyskytli indispozície niektorých sólistov, no v tomto prípade bol hviezdou klavirista. A to bolo zrejmé od prvého jeho nástupu. Synkopy hral presne s tou akcentáciou, prirodzenou a dynamickou, akou je potrebné, no zároveň sa nepredvádzal a nerobil šou jazzmana. Taká poloha tomuto dielu ani nepristane, hoci Gershwin jazzovými prvkami v rytmike nešetrí, vždy je to klasické dielo. Andrew von Oeyen hral svoj part dostatočne energicky, technicky bravúrne, no zároveň so spontánnou muzikalitou. Neforsíroval zbytočne svoje party a keď mal byť súčasťou orchestra, s pokorou veľkého umelca zapadol do veľkého zvuku, no ak mal gradovať sólový part, dokázal ho vyspievať dostatočne dôrazne.
Vedel presne triediť hudobné myšlienky, dať im logiku a to správne tempo – práve sólista sa stával hnacou silou orchestra (najvýraznejšie to bolo cítiť v druhej časti, kedy telesu doslova tempo udával). Vynikajúco predviedol aj kontrapunktickú časť, keď bol nositeľom ústrednej témy orchester, pretože svoj part plynulo dokázal preklenúť do kadencie. S Gershwinom si proste americký klavirista tykal, ako starý dobrý priateľ. Podčiarkol aj kontrast s krátkou lyrickou témou, no najviac fascinujúce bolo jeho stvárnenie motívov v spodných polohách, v ktorých vďaka prirodzenému cíteniu dokázal podčiarknuť charlestonovskú rytmiku a rozohrať klavír až do perkusívneho charakteru. Presne takto má znieť Gershwin!
Pomalá časť klavírneho koncertu je v skladateľovom ponímaní lyrické blues (trúbkové sólo s dusítkom atmosféru blues doslova maľuje). Za všetkých dychárov treba vyzdvihnúť výkon klarinetistov a hobojistu Matúša Veľasa a jeho bezchybný interpretačný výkon. V tejto časti však došlo k zjavnej nezrovnalosti, napokon, klavír vo svojom sóle aj končí kadenciou a interpret vystupuje akoby kontrastne voči celému orchestru svojím pohyblivým partom. Práve klavír sa stáva hudobným nástrojom, ktorý akoby rozpohyboval clivú náladu a dal jej nový život – no orchester s ním musí dýchať a meniť tempá flexibilne, hoci túto chémiu medzi sólistom a telesom sa nepodarilo celkom dosiahnuť. Finálna časť koncertu je priam pikantná a triumfálna, nesmierne rýchla, počujeme v nej témy z prvých dvoch častí a je rytmicky mimoriadne variabilná, takže opäť vhodný priestor pre sólistu. Jeho part je v tejto časti mimoriadne efektný: možno nie je ani taký techniky náročný ako pôsobí, zato divácky je mimoriadne príťažlivý, je to hudba poslucháčsky atraktívna, v rytmike ju podporuje aj zvukovo príťažlivý xylofón. Finále je najrýchlejšie a tematicky najbohatšie zo všetkých častí, akoby sa tu skoncentrovalo všetko, do jedného nekončiaceho ronda – sýteho, veľkého, plného disonancií, no napriek tomu, nesmierne zvukovo príťažlivého.
Určite by sme spravili chybu, ak by sme nespomenuli aj otváraciu skladbu oboch abonentných koncertov – Koncertnú hudbu pre sláčikový orchester, sólové dychové nástroje a tympany, op. 25, Paula Kletzkého. Pod taktovkou Andreja Borejka sa síce môžu diať zázraky, lebo je to výnimočný dirigent poctivej ruskej školy, hoci s minimalistickými gestami, no precízne, nevynechajúc jediný nástup, aj tak sa však orchestru nepodarilo hneď na úvod udržať konzistenciu. Niet sa čomu čudovať – je to náročná partitúra, naštudovanie ktorej si vyžaduje niekoľko týždňov. Orchester Slovenská filharmónia hrá pre publikum každý týždeň náročný repertoár, je otázne, či práve na Kletzkého nemali mať hráči viac času. Hoc má práve tento kus dirigent v malíčku – vydal ho na CD albume s Národnou filharmóniou vo Varšave, kde pôsobí na poste umeleckého riaditeľa tretiu sezónu. Prekrásne dynamicky vybudovali naši filharmonici tretiu kontemplatívnu časť Molto tranquillo e cantabile – od trúchlivej, tichej témy, vo veľkú gradáciu a jedným gestom dokázal stiahnuť orchester späť po clivé sólo flauty, ktoré sa prekrásne nieslo.
Aj vo finálnej časti podporili kontrast a dokázali udržať kompaktný zvuk s výborne vyhratými sólami v dychoch. V kompozícii boli prekrásne miesta – naši filharmonici sú šikovní a zdatní hudobníci, no predsa, takáto partitúra potrebuje dozrieť, nie je to Čajkovskij, ktorého majú niekoľko rokov repertoári a poznajú dôverne. Hoci aj v tento večer znel – predsa, aby sa nepovedalo. Klavírne skladby Ročné obdobia (ó, áno, to sú tie detské skladbičky z hodín klavíra, Jeseň, Škovránok, Snežienky) v orchestrálnej úprave Sergeja Abira zneli veľmi prázdno a zase raz sme sa uistili, že svedčia klavíru, rozhodne nie orchestru. No chyba rozhodne nebola v interpretácii. A finále tejto zvláštnej dramaturgie spečatilo Stravinského divertimento z baletu Bozk víly, ktorému chýbalo úplne všetko. Hlavne ten balet…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
