„Žili sme skromne a pre nás bola práve muzika určitým spôsobom bohatstvom. Počúvali sme hudbu, aby sme sa dostali k iným myšlienkam, do dobrej nálady a hudba nám vždy dávala nádej,“ hovorí pre náš portál operný spevák Aleš Jenis.

Ešte predtým, ako sa budeme zhovárať o opere, rada by som sa porozprávala s Vami o Vašej jazzovej minulosti. Hrávali ste s vynikajúcim basgitaristom Robom Vizvárim, ktorý na Vás spomína ako skvelého klaviristu. Vraj ste si spolu vždy dobre zahrali a on sám sa vyjadril, že by bol rád, keby sa táto formácia opäť oživila. Ako si spomínate na tieto časy? Asi sa vrátime do Vašich študentských čias, keďže ste absolvovali štúdium na Konzervatóriu v Bratislave a táto kapela, ktorú Robert spomínal, hrávala v 90-tych rokoch, však?

(smiech) Áno, bol to koniec 90-tych rokov, moje študentské časy a spomínam na ne rád. Asi by som mal vysvetliť, že pochádzam z rodiny špičkových funkových a jazzových muzikantov. Boli to časy, keď som ešte nevedel hovoriť, ale vďaka mojim bratom, Stanovi, Daliborovi a Danovi, ktorý bol tiež výborný muzikant, no neskôr sa hudbe profesionálne nevenoval, som vyrastal obklopený hudbou. Hudbu som bral vždy ako samozrejmosť a videl som, ako sa k nej ako ku kumštu pristupuje. Neskôr, keď som sa chcel dostať na konzervatórium, už mi bolo jasné, že musím hrať absolútne dokonale klasiku. Mama ma cepovala ako len mohla, otec nie, pretože otca som nezažil. No tým, že som vyrastal v takomto kruhu, vnímal som hudbu prirodzene a vedel som, že konzervatórium je dôležité pre ďalší vývoj, takže som sa svedomito pripravoval. Počas štúdií som spoznal ľudí, ktorí hrali jazz, zažil som ešte Bohumila Trnečku a jeho Big band bratislavského konzervatória a celé to obdobie bolo pre mňa veľmi krásne. Ak ste spomenuli Roba Vizváriho a muzikantov okolo neho, bola to partia ľudí, ktorí vyšli práve z ďalšej generácie a ja som bol ešte z nastupujúcej. Dostal som sa do zvláštneho prostredia profesorov, ktorí boli na môj vkus trochu skostnatení a v hudbe mi chýbala improvizácia, voľnosť a sloboda. Práve tie kapely, ktoré v tom období vznikali, mi tú možnosť improvizácie dali. Samozrejme, hovoríme o ťažkých amatérskych časoch v garážach alebo v časti domu, kde bývala stará mama jedného člena skupiny, prípadne v poobedných hodinách na ZUŠ, kde sme sa stretávali a s požičanými nástrojmi sme hrali jazz, bez toho, aby sme niekedy vedeli, čo hráme. (úsmev) Dnes sú to všetko špičkoví muzikanti, mnohí na svetovej úrovni.


Spomeniete si ešte, kto bol vtedy v tej partii kamarátov – jazzmenov?

Tomáš Popovič, Miki Petruš, Adam Kerďo, Robo Vizvári, v našej kapele často hrali a spievali aj dnešní herci. Mnohí títo muzikanti majú dnes svoje kapely alebo sa presadili v herectve, v muzikálovom či rockovom žánri, napríklad Tomáš Sloboda, Ďuro Vitéz, ktorí dnes tvoria kapelu Le Payaco. Určite musím spomenúť Michala Vaňoučka, ktorý potom študoval na jazzovej škole v Holandsku. Dnes vynikajúci klavirista a jazzový skladateľ Ľuboš Šrámek bol mojím spolužiakom, sedeli sme v jednej lavici, spolu sme objavovali jazzové akordy. Spočiatku sme presne neovládali teóriu a zákonitosti jazzu, no vďaka Matúšovi Jakabčicovi, ktorý viedol na škole jazzovú triedu a s Ľubošom sme začali na jeho hodiny chodiť, sme sa o jazze naučili viac. On sa venuje profesionálne jazzovej tvorbe dodnes, ja som sa posunul iným smerom. S týmito ľuďmi sme tvorili partiu kamarátov a denne sme počúvali rôzne nahrávky, všeličo možné, okrem klasiky, tajne, ešte pred tým, ako sa začali prednášky Dejín hudby alebo Hudobnej teórie. A vôbec, celé moje štúdium malo veľmi ďaleko od klasiky! (smiech) To s klasikou nemalo nič spoločné. Klasika bola úplne iný svet, pre nás bola príliš sofistikovaná a skostnatená. Možno to bolo aj preto, akí pedagógovia vtedy pôsobili na škole, aj keď tam bola svetlá výnimka v podobe profesora Dibáka. Videl v nás nastupujúcu generáciu a dával nám voľnosť. Klasickú hudbu pre mňa reprezentoval môj brat Dalibor so svojou manželkou, ktorí už vo svete opery niečo vtedy znamenali a ja som ich obdivoval, ale vedel som, že to nikdy nebude môj svet. Hovoril som si, že je to príliš náročné a chcel som dobojovať klavír. No potom sa to vďaka profesorom a tiež stope, ktorú tam zanechal môj brat, zmenilo.

Na druhej strane, nie každý hudobník, ktorý má klasické vzdelanie, sa dokáže chytiť v jazzovej muzike. Je to skôr výnimka a to priznajú aj špičkoví interpreti klasickej hudby. Skôr je to danosť, ktorá vyplýva aj z prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastáte. Vy sám ste povedali, že pochádzate z hudobníckej rodiny. Aké prostredie Vás formovalo?

Keď som bol malý, mohol som mať asi rok-dva, ešte som veľmi ani nerozprával, ale už som vykrikoval názvy pesničiek od Beatles v angličtine. Môj najstarší brat Stano, ktorý vtedy študoval na vysokej škole, chodil domov so spolužiakmi, lebo mu neverili, keď im to rozprával. Bol som taká malá atrakcia. (smiech) Takisto, keď znela Moravanka v rádiu, začal som úplne blázniť. Moja mama, pôvodom Češka z Kolína, musela všetko nechať, dvihnúť ma a tancovať so mnou. Ako dieťa som si to užíval, mal som zavreté oči a usmieval som sa. Muzika, tóny, frázovanie, melódie – to človek vníma už od veľmi útleho veku. Pamätám si na jeden moment, kedy už bol Dalibor konzervatorista, spevák. Prvý gramofón som dostal na Vianoce od neho a jeho manželky a počúval som na ňom od Joa Zawinula Weather Report svetoznámy, legendárny album. Už ako 9-ročný chlapec som dokázal čisto zaintonovať ťažkú, inštrumentálnu, jazzovú tému z tej platne. Vtedy som bol dieťa a Dalibor tomu nechcel uveriť, ako presne intonačne to dokážem zaspievať. To sú spomienky, ktoré sa mi spájajú s detstvom. A konzervatórium bola zase iná kapitola.

To sú presne tie veci, ktoré platia, gény neoklamete. Technika sa vycizelovať a vydrieť dá, ale talent a prirodzená muzikalita nikdy. Ak sa Vám vybavujú takéto momenty z detstva, zrejme Vám bolo súdené ísť hudobnou cestou…

Talent je ako krištáľ, ktorý postupne treba opracovávať, ale keď tam nie je, nedá sa nič robiť. Keďže mama odišla od otca a vychovávala ma sama plus mala ďalších troch synov, žili sme skromne, pre nás bola práve muzika určitým spôsobom bohatstvom. Počúvali sme hudbu, aby sme sa dostali k iným myšlienkam, do dobrej nálady a hudba nám vždy dávala nádej. Napríklad aj k tomu, že ak jedného dňa budem dostatočne dobrý, tak si raz aj ten vytúžený kazeťák kúpim. Ako dieťa som si ho vymodeloval z papiera a predstavoval som si, že skutočne hrá. Sníval som o ňom, s kamošmi sme sa chodili naň do Prioru pozerať, za komunistov stál 16-tisíc korún a nemohli sme si ho dovoliť kúpiť, lebo nebolo peňazí. Mama mi vždy hovorievala, keď som sa na ten papierový kazeťák pozeral a sníval: neboj sa, raz budeš veľký, šikovný, budeš muzikant, zarobíš si a kúpiš si ho. A mala pravdu. Nedávno som si ho kúpil, presne ten istý typ z Nemecka.

Podarilo sa Vám zohnať ten istý model?

Naozaj, presne ten istý, je z roku 1991, mám ho doma na čestnom mieste na poličke ako symbol a určite v tomto prípade nejde o materializmus, ale skôr o túžbu, že ak človek niečo skutočne chce a poctivo za tým ide, pracuje na sebe, jednoducho to príde. Muzika pre nás bola aj nádejou na lepšie časy.

To je naozaj krásny príbeh. Možno málokto vie, koľko tvrdej driny, sebadisciplíny, odriekania a prísneho režimu sa skrýva za tým, kým človek v oblasti umenia dosiahne ten vytúžený cieľ. Priznám sa úprimne, že aj v súvislosti s tým, čo ste rozprávali o štúdiách na Konzervatóriu, aj celkovej Vašej osobnosti, mi nepripadáte, že Vám to bolo veľmi po vôli, skôr pôsobíte ako enfant terrible. Ako ste zvládali všetky tie povinné cvičenia, niekoľko-hodinové hrania, bez ktorých to jednoducho nejde?

Bola to drina, bolo náročné denne hrávať dlhé hodiny cvičenia od Cramera a Czerneho, ale potom prišli aj krajšie skladby, ktoré ma bavili. Napríklad Chopinove prelúdiá, valčíky, Bach a mnoho klavírnej literatúry, v ktorej som si našiel veľa nádherných vecí. Aj dnes si občas zahrám, nie je to síce ako kedysi, no keďže už to nie je pod tlakom školy, mám z toho možno väčšiu pasiu. Bohužiaľ, už nie je na to toľko času, keďže sa venujem opere, no cez koronové obdobie som sa ku klavíru rád vrátil. Ale už počas štúdia som vedel, že čo sa týka klavíra, nepôjdem ďalej profesionálnou cestou. Jednoducho som v tom prestal vidieť zmysel a hlavne, úplne náhodne som objavil spev. Mali sme skúšku, náhodne som spieval ja a všetci to hodnotili pozitívne. Ale to som stále nebral vážne. Nastalo obdobie, keď som sa zamiloval do R&B umelca R. Kellyho, ktorý síce na pohľad mohol pôsobiť ako obyčajný muzikant v šiltovke a bunde s nápisom Chicago Bulls, ale poznal noty, vedel aranžovať, vytvoril množstvo hitov. O živote, aký v Amerike viedol, sme nič netušili, o to ma viac šokujú dnešné správy a skutočnosti, ktoré sa okolo tohto umelca objavili. Keď som bol v období puberty, chcel som spievať ako on, napodobňoval som jeho prejav a bolo mi jasné, že by bolo dobré objaviť aj vokálnu techniku. Išiel som teda za pani profesorkou Lenkou Pavlíkovou, ktorá ma začala pripravovať. Mal som veľmi podobný hlas ako Dalibor v období, keď ešte naspieval piesne ako trebárs k rozprávke Gumkáči alebo filmu Slané cukríky. Hovorila mi, že by bola škoda, keby som ten hlas nevyužil.

 

A Vám sa v tom období pozdával operný žáner?

Hovoril som si, že to aspoň skúsim a práve k tomu sa viaže jedna krásna príhoda. V tom období vyučovali spev na Slovensku legendárne, skvelé profesorky, dámy Zlatica Livorová a Vlasta Hudecová, svetové špičky vo svojom obore. Napokon ma prijala pani profesorka Livorová u nej doma, dostal som čaj, háčkované papuče a uvedomoval som si, že som prišiel na návštevu veľkej osobnosti, takže nemôžem povedať nič, čo by sa nehodilo. Bol som chalan z partie jazzových muzikantov a zrazu som sedel s niekým, kto vyučuje klasiku, to nádherné, vysoké umenie. Keď ma vyzvala, aby som niečo zaspieval, bolo to veľmi vtipné, lebo som zaspieval práve R. Kellyho, čo bola černošská, takmer až hip-hopová pieseň. A keď som toto zaspieval v tých háčkovaných papučiach v jej obývačke, tá milá pani, staršia dáma si sadla a prekvapene na mňa pozerala. Vyzvala ma, aby som zaspieval nejakú ľudovú pieseň, no bol som dlho ticho, lebo som vždy počúval iba jazz a žiadna ľudovka mi nenapadla. Iba Prší, prší a vravel som si, že to spievať nemôžem. A potom sa stala jedna vec. Dalibor v tom čase,ako laureát svetovej opernej súťaže Hans Gabor Belvedere, nahral svoj výkon v rámci koncertu laureátov na audio kazetu, spieval áriu Rodolfa z Belliniho NámesačnejVi ravviso, o luoghi ameni. Tak som odspieval krásnu a náročnú záverečnú kadenciu tejto svetoznámej árie, ktorá sa mi veľmi páčila. Samozrejme, len som to napodobňoval, ešte som sa vopred ospravedlňoval pani profesorke, že niečo možno mám, ale je to len taký veľmi dlhý vokál v tiahlej fráze. Mne ani nepripadala ťažká, aj keď je tam rozsah dvoch oktáv s držaným g2. Človek sa na to musí pripravovať dlhé roky, aby v takejto kadencii obsiahol jej eleganciu a rozsah. Spustil som, napodobnil som brata (smiech) a vzápätí pani profesorka zmrzla, vstala, vybrala kopu nôt zo skrine a prikázala mi, čo všetko sa mám naučiť. Začal som k nej chodiť na prípravné hodiny a na Cirkevné konzervatórium ma zobrali priamo do tretieho ročníka, kde ma učila dva roky, v piatom ročníku som prerušil štúdium a na základe úspešného predspievania pre tím vtedajšieho pána riaditeľa Státní Opery Praha, pána Jiřího Nekvasila, som podpísal zmluvu na svoju prvú veľkú rolu v živote na profesionálnej scéne – Papageno v Čarovnej flaute. Bola to pomerne raketová štartovacia dráha. Písal sa rok 2001.

V podstate môžete vďačiť za to, že Vás objavili vďaka jednej emgetonke, kazete a kadencii, ktorá bola na nej?

Tá Daliborova audio kazeta, bola kazeta môjho umeleckého života. V podstate tým to všetko začalo a dodnes pani profesorka na tento príbeh s úsmevom spomína, pretože aj mi potom hovorila, že ešte nikdy nezažila, že by niekto spieval moderné pesničky a potom odpálil ťažkú kadenciu. (úsmev)

Mali ste zámer v minulosti študovať jazzový spev? Boli u nás vôbec takéto možnosti? Vyučoval vôbec niekto, ako pracovať s melodikou a intervalmi, farbou?

Niečo také sa ani nedá naučiť. Práca s dychom je veľmi podobná v jazze aj v opere, ostatné súčasti prace s hlasom už treba cvičiť na základe materiálu, ktorý chce spevák predniesť.

A v niektorých prípadoch je počuť, že improvizácia je umelá a nie je zo srdca…

Áno, záleží kto ju interpretuje a ako, no technika je rovnaká, frázovanie je odlišné, ale základ je rovnaký. Ak chce napríklad niekto tancovať moderný tanec, mal by ovládať základy klasiky, niekto to dokáže preskočiť, avšak má oproti ostatným nevýhodu.

Vy ste sa teda k spevu dostali prirodzenou cestou. Je pre Vás v súčasnosti dominantná opera?

Dodnes mi nerobí problém spievať aj iné žánre, okrem operného. Bol to môj veľký sen, spomínam si, ako som hovoril Ďurovi Griglákovi, ktorý je dnes výborný basgitarista, aby sme si skúsili naštudovať prevzaté piesne od soulových spevákov, kde by som mohol spievať aj inou farbou.

A práve toto je problém pre mnohých spevákov, dokonca už klasický piesňový repertoár. Oprostiť vokálny prejav od operného prejavu…

Pre mňa nie a samozrejme, pridáva sa k tomu aj spievanie na mikrofón, čo je ďalšia kapitola. Ale v tom nemám až takú skúsenosť. Veľa z našich súčasných pop spevákov, ktorí dnes znejú zo slovenských rádií, sa o spievanie len snažia. Často kvôli nezvládnutej štúdiovej práci, výrazným intonačným problémom či nezmyselným textom, je to veru až utrpenie počúvať. Sú samozrejme v éteri aj speváci, ktorí sú veľmi šikovní, napríklad veľmi sa mi páči Kristína, Bystrík, Katka Korček, Juraj Benetin… Interpreti, ktorí sa nechcú podobať na žiadny zahraničný idol a majú v hlase svoj vlastný príbeh. Raz mi jeden svetový dirigent, pán Jiří Kout, povedal, že pokiaľ spevák nemá v tóne príbeh, nesmie ísť na javisko. Musí dokázať odovzdať emóciu, nie v zmysle technickom, ale spôsobom, že dokáže dať slovu tú správnu farbu, ktorá ide od srdca, a vtedy je to niečo úplne iné. A v tomto zmysle mi niektorí speváci prídu ako ľudia, ktorí o spievaní a o interpretácii slova v spojení s rytmom a melódiou, vedia veľmi málo. A je to škoda.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Nederlandse Reisopera, Aleš Jenis (Don Giovanni), zdroj foto: Marco Borggreve

Myslím si, že chybou je, že nemajú vedenie, nepoznajú ani základy vokálnej techniky, nedokážu s hlasom pracovať, potom ani nevedia odovzdať emócie, o ktorých hovoríte. Máme na Slovensku ľudí, ktorí by sa im venovali?

A to je chyba. Nie je to možno ani ich chyba, niekedy hlasy aj majú kvalitu, no výsledok je z hudobného hľadiska neprijateľný. Kvalitnej hudby je u nás žalostne málo, aj keď sa ľudia a kapely o to všemožne snažia. Niekedy musím doslova okamžite prepínať na zahraničné rádiostanice, aj keď kvôli tomu musím vyjsť predčasne zo sprchy. Mám totiž po mame rádio a niekedy si so záujmom chcem vypočuť novú slovenskú tvorbu, no naozaj sa to nedá. Často mám pocit, že niektorí speváci, by sa lepšie uplatnili v úplne inej profesii, možno v záhradníctve. Ale na druhej strane som rád, keď počujem mladých autorov, ktorí si sami skladajú pesničky alebo texty, napríklad Adam Ďurica, ktorý ovláda aj hru na gitaru a dosť slušne. Nehrá sa na nič a nečaká, že producent zaňho všetko urobí, radšej ide po schodíkoch krôčik po krôčiku a chce si svoj úspech zaslúžiť. To je znak skutočnej osobnosti.

Zrejme ste aj Vy po tých pomyselných schodíkoch museli postupne kráčať. Mali ste to ťažšie, keďže Vás kvôli bratovi nálepkovali?

Nálepkovali, ale išiel som si svoje, lebo som vedel, čo chcem. A hlavne som vyrástol na tom, že ma nikto prílišne nechválil. Ako mi vždy moja mama vravela – dobrá vec sa chváli sama…

Do kelu… A pritom, poviem Vám úprimne, keď som Vás naživo počula spievať na koncerte part diela Carmina Burana, hovorila som si, že spievate lepšie ako Váš brat, ste natur muzikant a nedofarbujete umelo tóny…

Ďakujem, každý máme trochu odlišný spôsob interpretácie, avšak neklasifikoval by som to, či lepší alebo horší, som presvedčený, že obaja do toho dávame maximum. Ostatné posúdi vždy poslucháč.

Carminu Buranu ste však nespievali po prvýkrát, máte skúsenosti aj so zahraničnými produkciami. Na ktoré si spomeniete? Spievate to dielo rád?

Mám veľmi rád toto dielo. Robili sme ho pre 21-tisíc ľudí na futbalovom štadióne v Lille, bolo to veľkolepé. Spieval som to aj v parku vo Francúzsku, kde to spojili s piknikom, hral tam orchester celý deň a zakončilo sa to ohňostrojom. Bol to zážitok!

Dýchanie v tých frázach je nesmierne náročné, sú tam ťažké skoky aj rozsah. Zvládate ich prirodzene, bez forsírovania. Ako sa pripravujete na tento part?

Človek to musí cvičiť a venovať sa tomu. Spev je ako šport, treba sa mu venovať, pripravovať sa. Je to súhra svalov, ich kontroly – pretavenej do tónov a fráz. Človek by nemal zaspať na vavrínoch keď sa mu niečo podarí, brať to ako samozrejmosť, to väčšinou prináša nepríjemné prebudenie v neskorších fázach kariéry. Stále sa o hlas treba starať, ale aj o hlavu, pretože všetko je v hlave. Udržiavať myseľ a zvlášť v tejto dobe, keď nevieme, čo bude. Nestratiť pokoru, nebyť chamtivý a neurobiť si z umenia prostriedok na vlastnú sebaprezentáciu a mlynček na peniaze.

Každopádne, dotiahli ste to v kariére ďaleko, v zahraničí ste účinkovali v mnohých produkciách vo svetových operných domoch. Máte ešte vysnívanú, nesplnenú úlohu?

Čo sa týka profesného života, mal som možnosť spievať s ľuďmi obrovských kvalít, vďaka pánu Bohu a vďaka tomu, že som sa stretol s umelcami svetových kvalít – režisérmi a dirigentmi, ktorí si ma vybrali na projekty. Veľa krát sa mi dokonca stalo, že ma len videli na YouTube a na základe toho ma vybrali do postavy, napríklad do role Don Giovanniho na tour do Holandska. Vďaka šťastným udalostiam som mal možnosť stretnúť sa s umelcami, ktorí mi ukázali podstatu a pointu toho celého, čo robím. O prevteľovaní sa do príbehov, ktoré stvárňujem, o kontakte s publikom a tom, aká dôležitá je emócia, aby sa s vami dokázalo spojiť. Mojou najväčšou postavou, ktorú veľmi rád spievam, je Eugen Onegin. Mám rád aj Giovanniho, ktorý je veľmi náročný, pretože je napísaný pre nižší mužský hlas, ale je paradoxne, vysoko položený a farebný. Je to jedna z najťažších barytónových postáv, ktorá prechádza obrovskou škálou zmien psychológie postavy – na začiatku sa správa inak, potom má strach z moci, iné emócie prejavuje, keď zvádza ženy, keď klame, keď bojuje s diablom a v tom hlase to všetko treba obsiahnuť.

Aleš Jenis ako Onegin and Maija Kovalevska ako Tatiana, Glyndebourne Opera House, zdroj foto: Mike Hoban

Onegina ste spievali aj v SND v réžii Petra Konwitschného. Ako si spomínate na tieto časy?

Je veľká škoda, že táto inscenácia sa už nedá vrátiť do divadla, lebo bola poškodená časť kulís a technicky nie je možné ju vrátiť na javiská. Je mi aj ľúto, že sme prišli o historickú budovu, ktorá už mohla byť dávno hotová. Zažíval som tam mladícke časy, kde som začínal s veľkými postavami, riaditeľom divadla bol pán profesor Hrubant. Málokto možno vie, že Čajkovskij Onegina písal pre konzervatoristov a dnes je to jeho najznámejšia opera. Naša historická budova SND je pre mnohých umelcov čarovným miestom, snáď sa jej podarí vdýchnuť novy život. Zaslúži si to.

A k tým rolám, ktoré by ste ešte rád spievali?

Správne vedený hlas po štyridsiatke, sa mi zdá dostatočne pripravený na určitú fyzicko-technickú záťaž, ktorú ukrývajú väčšie, napríklad Verdiho postavy, určite by som rád ďalej zaspieval Nabucca, ale aj Escamilia v Bizetovej Carmen či Lunu v Trubadúrovi. Verím, že sa na našu scénu dostanú aj niektoré české tituly, ktorých je veľa a nehrajú sa. Poznáme u nás Rusalku a Predanú nevestu a tým to končí, pritom je tam veľa nádherných titulov. Napríklad Smetanova Čertova stěna či Dalibor, sú nádherne napísané diela a samozrejme, mnoho ďalších.

Keď sme už pri českej opere, ako by ste vysvetlili popularitu Janáčka? Prečo sa u nás, ale ani v Čechách nehrá a vo svete je uznávaným skladateľom? Dokonca Vy sám ste v jeho opere Z mŕtveho domu, účinkovali vo svete…

Ja som to zažil. Janáčka sme hrali v New Yorku, v milánskej La Scale, v Paríži. Janáčkovi nešlo ako skladateľovi o dokonalosť, čo sa týka speváckeho partu, naopak. Išlo mu o to, aby speváci charakterovo obstáli v postavách, ktoré sú v príbehu. Niekedy sa vyslovene hľadajú typy, dokonca aj veľkých postáv, ktoré nespievajú belcantovým spôsobom, čo je pre ľudí, ktorí tu žijú a majú radi Traviatu, Nabucca a krásu talianskej opery, ktorá má u nás obrovskú základňu, šok, lebo melódie zrazu nemajú predvídateľnú logiku. Janáček pre nich nie je ani melodicky ani harmonicky prijateľný. Okrem toho, dielo tohto autora sa nedá zahrať bez špičkového orchestra. Samozrejme to nie je len o ansámbli ako takom, veľmi dôležitý je líder, maestro, ktorý vie pracovať s Janáčkovou frázou, so slovom, má dostatok skúseností a vie názorovo osloviť a stmeliť orchester. Okrem toho, tento skladateľ je špecifický tým, že začlenil spevákov do jedného veľkého ansámblu s muzikantmi. Kým Verdi má sprievodné melódie a na scéne je spevák, ktorý tvorí hlavnú kantilénu, predáva svoj hlas, svoj osobitý šarm, za čo mu ľudia nadšene tlieskajú, Janáček uvrhol speváka do orchestrálnej jamy, kde všetci spolu tvoria charakter a farby. Málokedy sa stane, že belcantoví speváci dokážu aj v Janáčkovej tvorbe nájsť dostatok príťažlivej speváckej kultúry, ale samozrejme, že sa to dá. Z tohto pohľadu bolo legendárnym interpretovanie diela Príhody líšky bystroušky skvelou Evou Jenisovou a Sirom Thomasom Allenom pod taktovkou svetoznámeho objaviteľa Janáčkovej tvorby Sirom Charlesom Mackerrasom, z parížskeho Théâtre du Châtelet. Speváci skrátka musia byť veľmi talentovaní a všestranní, aby boli schopní obstáť aj v bellcantovej tvorbe a tiež v Janáčkových dielach a v tvorbe 20. storočia. Nemusia byť dokonca ani hviezdy – uplatnia sa tam aj speváci, ktorí by pohoreli v klasickom belcantovom repertoári, ale v jeho dielach si nájdu miesto, lebo zodpovedajú napríklad podlomenému charakteru vraha alebo väzňa. To je novinka, ktorá láka čoraz viac činoherných alebo filmových režisérov do sveta opery, ktorí klasickú operu kvôli plytkosti príbehu nemajú radi. V tomto vidím práve jeho prínos ako obrovskú reformu.

L. Janáček: De la maison des morts – Opéra National de Paris 2017 zdroj Opéra National de Paris / foto: Elisa Haberer

Vy ste sa s jeho Janáčkovými dielami vedeli stotožniť? Či už spevácky alebo príbehom?

Mne sa to veľmi páčilo, nemal som problém odspievať ten part. Spomínam si, ako si zo mňa kedysi pán dirigent Štefánek robil srandu, keď som v Suchoňovej nádhernej opere Krútňava dokázal bez dychu spievať takmer nezaspievateľné frázy. Hovoril, že ešte aj Suchoňa spievam belcantovo. Po skúške za mnou chodili zboroví speváci a upozorňovali ma, že to sa tak spievať nemá. (smiech).

Zrejme to poznali v inej verzii a ako mladého speváka Vás chceli školiť (smiech). Režírovali?

Áno, neboli na to zvyknutí, že sa to dá aj inak, ako štekať (smiech). Ale najviac mi chýbajú z minulosti piesňové koncerty, nerozumiem, prečo sa vytratili. Je to nádherná prezentácia operných spevákov, keď sa koncertne, s klavírom ukážu v civile pred publikom s piesňovým repertoárom, ktorého je veľa a sú to neskutočne krásne veci, vďaka ktorým vyniknú aj naši koncertní klaviristi. Pestuje sa tým veľmi potrebné puto s publikom.

Bol taký koncert a priniesol ho, možno paradoxne, covid. Teraz sa už divadlá otvárajú, aké sú vaše ďalšie plány?

Splnil som si mnoho snov, postáv. Nabucco mi otvoril izby do komnaty opier ako je Don Carlo, v ktorej je krásna postava Rodriga. Rád by som pokračoval aj v Čajkovského línii, lebo je mi blízka hudba a jeho dielo je mi blízke aj v textovej línii. Aj ďalšie jeho opery, Čarodejka alebo Mazepa, možno síce nie sú až také známe u nás, ale sú v nich nádherné árie. V období korony som si dosť odpočinul, mám pocit, že hlas je pevnejší a dostal nový život. Kiež by mu to vydržalo, budem sa snažiť narábať s ním opatrne aj ďalej, no dramatickejší repertoár prináša spevákom často aj starosti. Dúfajme, že nebudú. Hoci je dnes neistá doba, keď nevieme, čo bude zajtra, snažím sa myslieť v dobrom a neprepadať čiernym myšlienkam. Hudba slúži rovnakému účelu, či je korona alebo nie.

Napriek tomu, čo korona umelcom vzala, nie ste skeptik, však?

Určite nie, lebo už som zažil v živote obdobia, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. A keď je to príliš dobre, vždy treba mať na zreteli, že to nie je navždy. Treba si udržiavať zdravé myslenie, hoci dnes je to obzvlášť ťažké. Mnoho ľudí muselo prestať so spievaním a začať robiť niečo iné. Vlásenkári, režiséri a ich asistenti a mnoho ďalších ľudí z veľkého organizmu divadiel po celom svete. Sú to veľmi smutné príbehy.

Určite to nebolo jednoduché, ale predsa sa nakoniec ukázalo, že bez umenia fungovať nedokážeme…

Práve korona ukázala, ako veľmi umenie potrebujeme, hoci všetci počas tohto obdobia utrpeli, aj svetové, veľké divadlá. Pomaličky sa spamätávajú, no majú úžasne veľkú kapacitu poslucháčov a nadšencov, takže akonáhle prestrihnú pásku a otvoria, zaplnia divadlá do posledného miesta. Chcú byť na predstaveniach a chcú divadlám pomôcť. U nás je to trochu iné…


Ste umelec, ktorý vie porovnávať, účinkovali ste na zahraničných, ale aj domácej scéne. Prečo je to na Slovensku iné?

V ľuďoch médiá svojou ponukou vysielania nevedomky vypestovali akýsi pochopiteľný odpor k umelcom. Neučia ľudí rozpoznávať skutočnú kvalitu, ktorá si zaslúži pozornosť. Skôr naopak, ak sa niekto snaží v našich končinách uspieť s niečím hodnotným, hodia sa mu pod nohy polená. Tak by to však nemalo byť. Nevychovávame si ani len ďalšiu generáciu umelcov, ktorí by prevzali štafetu po súčasných úspešných umelcoch, ktorí jedného dňa odídu. Za sklamanie považujem hlavne prístup zo strany ministerstva a rôzne nezmyselné škriepky, ktoré vznikajú. Následok je, že napríklad naša prvá operná scéna je dlhodobo v nelichotivom stave. Nedávno som viedol dlhý rozhovor s umeleckým riaditeľom, pánom Petrom Katonom, ktorý od roku 1982 vedie umelecký súbor v Londýnskej Covent Garden, kde som nedávno hosťoval v krásnej inscenácii R. Jonesa – Bohéma. Naznačil mi, aké je ťažké zachovávať všetky oblasti divadla vo funkčnosti. Hovoril, aké je náročné stále si pestovať mladú, silnú generáciu spevákov v rámci The young Artist programu, s akými veľkými, či už finančnými alebo technickými problémami sa stretáva. No jediné, na čom mu vždy záležalo, bolo, aby publikum odchádzalo z predstavenia dojaté alebo s úsmevom na tvári, šťastné a vďačné za krásu, akú môžete zažiť iba v dobre vedenom ansámbli, kde každého práca baví a umenie na javisku rozkvitá, a to za každej situácie. My si sústavne vytvárame akýsi falošný dojem, že sme kultúrna európska krajina. Pričom hodnotná kultúra tu skôr funguje ako underground! Opera v rámci SND ťahá za najkratší možný koniec, čo sa týka rozdeľovania peňazí, či podpory zo strany vlády, nevie sa, kto peniaze a za akých podmienok rozdeľuje. A hlavne, kto je zodpovedný za to, že divadlo, ktoré voľakedy patrilo medzi európsku špičku, je tam, kde dnes je? Čo to vypovedá o kultúrnosti národa? Ako sa staviame k odkazu našich predkov, čo folklórna scéna, na ktorú musíme byť pravom hrdí? Koľko rokov uplynulo od Nežnej revolúcie? Čo sme dokázali okrem tej falošnej, umelej, fejkovej bubliny, ktorou presviedčajú médiá verejnosť, že všetko v umení funguje a umelci sú tí, ktorí sú v telke? Pseudoumelecké relácie s krásnymi moderátorkami, ktoré sa pozvaných hostí, namiesto sofistikovanej umeleckej debaty pýtajú, či si spievajú v sprche alebo pijú surové vajcia? Bol by som rád, keby umenie dokázalo presvedčiť publikum kvalitou a tým vychovávať a viesť. Máme potenciál na to, aby sme vychovali kvalitným umením vzdelané publikum. Je tu dostatok dobrých umelcov, ansámblov, či už inštrumentálnych alebo vokálnych, takže potenciál je, ale mám pocit, že ak sa má niečo prezentovať, zrazu nie sú peniaze, nedá sa nič zorganizovať. Narazí sa na elementárne problémy, ako sa nič nedá. Orchestru je znemožnené fungovať, speváci, hudobníci či technici, osvetľovači, všetci títo potom nemôžu byť šťastní v tom, čo by chceli robiť. Chýba motivácia a radosť z umeleckej práce, to ma na Slovensku veľmi mrzí. Verím však, že teraz je tá správna chvíľa s tým niečo spraviť…

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: archív Aleša Jenisa, Opéra National de Paris, Nederlandse Reisopera, Glyndebourne Opera House


1 KOMENTÁR

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno