„Myšlienka priviesť klasickú hudbu do priestorov kultúrnych pamiatok v regiónoch je veľmi dobrým nápadom. Stáva sa, že návštevníci festivalu sú ľudia, čo sa nestretávajú s klasickou hudbou, preto keď umelci prídu za nimi domov, diváci sú srdeční. Navyše výber priestorov je aj na miestach, kde koncerty nezvyknú byť, čo môže vytvoriť čarovnú atmosféru,“ hovorí pre náš portál Albín Blaho, umelecký vedúci klarinetového kvarteta Aurum Quartet.
Zoskupenie Aurum Quartet vniklo na pôde Konzervatória v Bratislave. Čo motivuje hudobníkov, ktorí sú absolventmi či pedagógmi konzervatória, aby založili takéto špecifické zoskupenie?
Prvá myšlienka založenia nášho klarinetového kvarteta vznikla v roku 2020 počas prvej vlny pandémie, keď nám chýbal kontakt s publikom a spoločné muzicírovanie, tak sme sa stretli partia kamarátov (vedy ešte študentov konzervatória) a začali sme si hrať sami pre seba. Onedlho prišli prvé ponuky na koncerty, a tak sa začala písať história nášho zoskupenia.
V Bratislave fungovalo dlhé roky Bratislavské klarinetové kvarteto, ktoré viedol môj pedagóg na konzervatóriu Peter Drlička, takže sa dá povedať, že sme prevzali štafetu práve po nich.
Všetci, ktorí v klarinetovom kvartete pôsobíte, ste tiež členmi umeleckých telies – či už Slovenskej filharmónie, Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu… Bolo jednou z motivácií založiť teleso aj hranie iného repertoáru?
Klarinet v symfonickom orchestri zastáva sólovú funkciu, preto je dôležité, aby sa interpret udržoval v kondícii, a práve forma komorného telesa je dobrou motiváciou. Navyše hranie v orchestri je veľmi podobné tomu komornému. Hlavnou motiváciou, ako som už spomínal, bola túžba hrať dobrú hudbu.
Klarinet je mimoriadne osobitý nástroj, ktorý sa dá rovnako dobre uplatniť v klasickej hudbe, ale i napríklad v jazze. Je aj Váš repertoár zameraný rôznorodo?
Klarinet ako hudobný nástroj patrí k tým mladším, a využíva sa naozaj v skoro každom žánri hudby, vďaka svojej flexibilite. Náš repertoár obsahuje aj známe melódie z filmov či piesne, ktoré sú upravené práve pre klarinetové kvarteto, máme tiež skladbu klezmerového charakteru a okrajovo sa dá povedať, že aj jazz (ale tomu sa nevenujeme, nato sú iní odborníci). Každopádne Aurum Quartet je zoskupenie, ktoré sa chce prezentovať klasickou hudbou a súčasnou hudbou.
Už celkový zvuk kvarteta zaujme – čím je štvorica klarinetov zvukovo špecifická?
Na Slovensku je klarinetové kvarteto netradičné zoskupenie, sme jediné profesionálne svojho druhu na našom trhu. Vo svete a Európe ale poznáme viacero rovnakých zoskupení, ktoré fungujú. Klarinet je hudobný nástroj, ktorý má medzi dychovými nástrojmi najväčší rozsah, môže hrať v spodnej “altovej” polohe, až po vysoké tóny, taktiež dynamické rozpätie klarinetu je široké vďaka svojmu vŕtaniu, je možné zahrať maximálne pianissimo, čo iné dychové nástroje nemôžu. Navyše spojenie troch B klarinetov a basklarinetu, dosť kopíruje aj zvukovosť sláčikového kvarteta.
Ak muzikanti založia spoločne teleso, musia si rozumieť nielen po hudobnej stránke, ale aj ľudskej. Tú potom poslucháč vycíti z interpretácie. Ako je to medzi Vami? Ste dobrí kolegovia, priatelia alebo beriete toto kvarteto čisto profesionálne?
Z pôvodnej zostavy kvarteta sme ostali Šimon Štímel a ja, vystriedali sme viacero muzikantov. Proces hľadania nebol vždy jednoduchý, ale dovolím si povedať, že so všetkými hudobníkmi, ktorí boli našimi kolegami máme dobrý kamarátsky vzťah, často chodia na naše koncerty, tešia sa z našich úspechov. Momentálne môžem povedať, že sme partia štyroch dobrých kamarátov, čo je pri komornom hraní nesmierne dôležité!
Aurum Quartet v súčasnosti tvoríte Vy ako umelecký vedúci (1. klarinet), Šimon Štímel (2. klarinet), Martina Lišková (3. klarinet) a namiesto Jozefa Eliáša, ktorý s Vami hral na basový klarinet, budeme počuť na festivale Pro musica nostra Zuzanu Hudecovú. Je táto personálna zmena trvalá?
Sme veľmi radi, že naše pozvanie do kvarteta prijala Zuzana Hudecová, ktorá je sólo basklarinetistkou Slovenskej filharmónie a je veľkým obohatením pre nás, čo isto budú môcť počuť aj poslucháči na našich najbližších koncertoch na festivale.
Jožko Eliáš je vynikajúci umelec, je flexibilný hudobník, v kvartete zaujal pozíciu basklarinetistu, hoci sám je prvým klarinetistom SF. Pre kvarteto spravil po umeleckej stránke veľa, začo mu vďačíme. Sám je však vyhľadávaným komorným hráčom a zosúladiť štyroch ľudí na skúšky a koncerty niekedy býva komplikované. Preto sme sa rozhodli od novej sezóny spraviť personálnu zmenu, ktorú on sám navrhol a do kvarteta sme prizvali Zuzanu Hudecovú, s ktorou sme si podobne ako s Jozefom Eliášom hneď ľudsky sadli.
Oboch menovaných hudobníkov poznáme ako výborných hráčov Slovenskej filharmónie. Basový klarinet je hudobný nástroj špecifický farbou aj rozsahom. Dnes už existujú moderné techniky na to, aby sa štandardný rozsah basklarinetu (od malého b po až es3) podstatne rozšíril, sú hráči, ktorí zahrajú päť oktáv. Práve nové farby využívajú ako v súčasnej hudbe, tak aj v jazze. Idete aj Vy za hranice možností?
Veľmi radi experimentujeme, objavujeme nové farby a možnosti. Jedným z dôkazov je aj náš nový pripravovaný projekt, na ktorý sa tešíme. Spojenie spevu a klarinetového kvarteta. Spolu so sopranistkou Evou Šuškovou pripravujeme koncerty, na ktoré sme oslovili slovenských skladateľov Iris Szeghy, Mariána Závarského a Mariána Lejavu. Môžem toľko povedať, že naši poslucháči sa majú načo tešiť.
Pýtam sa aj preto, lebo Vaším cieľom je prezentovanie súčasnej hudby. V roku 2021 ste vydali debutový album Ouverture zameraná na skladby upravené pre klarinetové kvarteto, tak i diela súčasných autorov. Prečo je podľa Vás dôležité prezentovať ľuďom súčasnú hudbu?
Album Ouverture je našou prvotinou, snažili sme sa vtedy najmä o nahratie aranžmánov známych skladieb z klasickej hudby. V dohľadnej dobe sa chystáme aj na vydanie nášho druhého albumu, kde by sme chceli nahrať skladby originálne skomponované pre naše zoskupenie. Prezentáciu súčasnej hudby vnímame ako dôležitú súčasť nášho kvarteta. Povedomie o nej sa za posledné roky vylepšilo, najmä kvôli hudobníkom, ktorí sa stali priekopníkmi takejto hudby. Myslím si, že súčasná hudba musí byť interpretovaná najmä v menších mestách aj s akýmsi výkladom, upozorniť poslucháča, takpovediac vysvetliť mu skladbu. Tento model sa nám na koncertoch osvedčil, a stáva sa, že po koncerte, keď máme možnosť sa stretnúť s našimi poslucháčmi, si najviac pochvaľujú súčasné skladby.
Poďme už k festivalu Pro musica nostra. Jeho cieľom je prinášať hudbu do regiónov, organizátori s citom dbajú na výber pamiatok, v ktorých chcú uvádzať hudbu s ohľadom na typ a charakter priestorov. Čo si o tomto koncepte myslíte?
Festival Pro musica nostra sledujem od jeho začiatku mal som možnosť sa zúčastniť aj na niektorých koncertoch z druhej strany ako návštevník festivalu, preto keď prišla ponuka na účinkovanie, veľmi radi sme ju prijali. Myšlienka priviesť klasickú hudbu do priestorov kultúrnych pamiatok v regiónoch je veľmi dobrým nápadom. Stáva sa, že návštevníci festivalu sú ľudia, čo sa nestretávajú s klasickou hudbou, preto keď umelci prídu za nimi domov, návštevníci sú srdeční. Navyše, výber priestorov je aj na miestach, kde koncerty nezvyknú byť, čo môže vytvoriť čarovnú atmosféru.
Vaše zoskupenie budeme počuť na dvoch koncertoch – 1. októbra v Revúcej (Littera Revúca) a 5. októbra v Komárne v Prachárni sv. Barbory v Novej pevnosti. Sú to priestory, ktoré ožívajú aj vďaka kultúre, historické sa v nich stretáva s moderným. Uspôsobili ste program koncertov aj vzhľadom na priestory, v ktorých budete účinkovať?
Dramaturgiu a program sme zhotovili po konzultácii s organizátormi tak, aby sme vedeli osloviť čo najširšie publikum na koncerte. Zvolili sme skladby, ktoré majú pozitívny náboj, aby poslucháč odchádzal z dobrým pocitom z koncertu. Náš výber je pestrý, od notoricky známych skladieb, cez skladby nepoznané pre laické publikum.
Úvod koncertov bude patriť Suite z opery Carmen v aranžmáne Marca Mazziniho. Mazzini je peruánsky klarinetista, ktorý hudobný nástroj prezentuje v jeho experimentálnej polohe, jeho hraničné možnosti, nové farby, aj v kombinácii s elektronikou. Myslíte si, že slovenské publikum by na jeho performance bolo pripravené?
Marco Mazzini je okrem klarinetistu aj skvelým aranžérom, z jeho pera máme v našom reperoári viacero skladieb. Pri aranžmánoch sa však prezentuje ako klasik, neexperimentuje. Myslím si, že pokiaľ by koncertoval na Slovensku ľudia v hľadisku by ho prijalo vrúcne, ak by vedeli na aký typ koncertu ide.
A teraz už ku Carmen. Je to obľúbená opera, zvlášť niektoré jej témy rezonujú u širokého publika. Ako mení špecifický zvuk kvarteta túto temperamentnú hudbu? Do akej miery aranž rešpektuje predlohu a v čom si dovolí ísť aj za notovú predlohu a priniesť na pódium niečo nové?
Hoci premiéra opery Carmen nedopadla podľa očakávaní, dnes patrí medzi bestselleri klasickej hudby. Mnoho tém a melódií, dá sa povedať, že už zľudoveli, používajú sa často aj vo filmovej či reklamnej hudbe, a samozrejme preto vznikajú aj aranžmány pre rôzne nástroje či zoskupenia.
Verzia, ktorú bude môcť návštevník na koncertoch počuť patrí ku klasickej, dá sa povedať, že doslovnej, čo znamená pre nás ako interpretov priblížiť zvuk a charakter symfonického orchestra do štyroch hlasov.
János Gyulai Gaál bol ocenený maďarský skladateľ súčasnej hudby. Jeho kompozíciu Négy romantikus játék (Štyri romantické hry) ste zaradili po Bizetovi. Zrejme to nebola náhoda, už úvodný rytmus napovedá, že rytmický pattern je blízky habanére…
Skladba Négy romantikus játék, je jednou z našich obľúbených repertoárových skladieb, preto nesmie chýbať ani na festivalových koncertoch, navyše je to jedna zo skladieb, ktorá sa veľmi dobre viaže do programov rôznych charakterov.
Pri tvorení dramaturgie koncertov vždy uvažujeme tak, aby mali aj akúsi logiku a skladby medzi sebou “hovorili” a nebol to iba náhodný výber skladieb. Skúsený návštevník festivalu preto isto prekukne náš zámer. Leitmotívom našich dvoch koncertov je rytmus a temperament. Od úvodnej temperamentnej Carmen, cez rytmický hudobný jazyk 20.storočia v podobe Gyulai Gaála Jánosa, sa prenesieme do jazzového rytmu Gershwina až po skvelé argentínske tangá Astora Piazzollu, ktoré majú svoj osobitý náboj.
Skladba má súčasnú reč, je jednou z mála, ktorá je komponovaná pre tri klarinety a basový klarinet. Je svieža, nápaditá, zrozumiteľná, no pritom nie spiatočnícka. Je interpretačne náročná?
Vo svetovej literatúre je mnoho skladieb napísaných originálne pre klarinetové kvarteto, mnohé z nich ani sami nepoznáme. O kvalite skladby Gyulai Gaála Jánosa svedčí aj to, že hoci ide o provinčného, menej známeho hudobného skladateľa, jeho skladba pre klarinetové kvarteto je hrávaná po celom svete. Interpretačne, samozrejme, nepatrí medzi tie ľahšie, ale nenachádzajú sa v nej žiadne súčasné techniky hry na nástroj ani rozsahové komplikácie.
Tri prelúdiá pre klavír od Georga Gershwina si ani neviem v takomto zoskupení predstaviť. Je to presne to, o čom ste hovorili v úvode. Klarinet je univerzálny nástroj – v klasike i jazze je presvedčivý. Ako sa klasickí muzikanti dokážu „preladiť“ na jazzovú nôtu?
Gershwina považujem za hudobného génia, jeho spojenie klasickej hudby s jazzom je pozoruhodné. Využíval jazzové prvky v skladbách tak dobre, že vlastne sa nemusíme “preladiť”, ide to akosi samo. Navyše, pridanie jeho skladby / skladieb do programu vždy osvieži koncert. Skladba tri prelúdiá je originálne skomponovaná pre klavír, no práve jej verzia pre klarinetové kvarteto je, podľa môjho názoru, vydarená. To, čo klavír nedokáže práve v tejto úprave, môžeme dotvoriť napr. glissandá, špecifická farbu zvuku…
V prvom prelúdiu počujeme náročné, typicky jazzové prvky, druhé je uvoľnené, rovnako v ňom dominuje jazz, dokonca nálada Rapsódie v modrom, v treťom sa stretávame so svižným dielom, synkopovaným (je skladba hrateľná v tempe, ktoré Gershwin predpísal?). Cítite tieto prvky, jazzovú rytmiku a rubata vo frázach prirodzene? Je Vám táto hudba blízka?
Každá skladba, ktorú interpret hrá, mu musí byť blízka, keď tomu tak nie je, poslucháč to zistí ihneď. Snažíme sa približovať k tempám, ktoré autor napísal, názor si budú môcť spraviť návštevníci koncertov. Zaujímavé je, že sa nám zachovala autentická nahrávka skladby interpretovaná priamo autorom, z ktorej sme tak trochu vychádzali. Ani sám Gershwin však nehrá predpísané tempá, robí rubata pohráva sa s motívmi majstrovsky.
Na koncertoch ste vybrali aj ďalšieho autora, ktorý bol ovplyvnený jazzom, jeho tango nuevo má buď absolútnych priaznivcov alebo tých, čo jeho skladby úplne ignorujú a nevedia si k nim nájsť cestu. Prečo je v prípade Astora Piazzollu taká vyhranenosť?
Myslím si, že každá hudba má svojich priaznivcov aj odporcov, ja na hudbe Astora Piazzollu nevidím nič zlé, je optimistická a zároveň hlboká.
Piazzollovu skladba Histoire du Tango je dnes možné počuť v rôznych úpravách – klarinet a klavír, saxofón a klavír, flauta ako sólový nástroj či husle a gitara. Existuje aj verzia pre štyri saxofóny, ktorá charakter skladby (za mňa vystihuje) z rozmanitých aranžmánov, ktoré sú dostupné, vystihuje najviac. Čím nás presvedčíte, že klarinetová je ešte lepšia?
Opäť by som povedal, že kvalita kompozície Histoire du Tango dokazuje aj to, že existuje nespočetne verzií a aražmánov. Naša verzia je napísaná naozaj virtuózne, ukáže sa v nej každý z členov kvarteta. Často využíva vysokú polohu klarinetu v technických pasážach, čo z nej vytvára náročnú skladbu.
Myslím, že v klarinetovej verzii môžeme presvedčiť práve zvukovosťou, farbami, ktoré sa snažíme vytvárať.
Piazzollova hudba – to je život ulice, jeho krása, ale aj „špina“. Ak hovoríme o Histórii tanga, asi je potrebné povedať o tejto skladbe viac. Už podľa názvov častí vieme vytušiť, aké situácie, miesta a nálady evokujú. Hráte ju s prihliadnutím na program, ozvláštňujete ju mimohudobnými príbehmi alebo sa držíte striktne nôt?
Už z názvov častí je zrejmé, že ide o tango v rôznych podobách, rokoch a okolnostiach. Na našich koncertoch si zvykneme uvádzať skladby, komunikovať teda aj mimohudobne s publikom, samozrejme, hudobného zápisu sa pridŕžame a snažíme sa vystihnúť náladu každej časti. Stretli sme sa pri tejto skladbe aj s úsmevnou príhodou, keď nám organizátor jedného festivalu zavolal, a opýtal sa či by namiesto názvu prvej časti (Bordel 1900) nemohol radšej do programu uviesť tempové označenie, nakoľko koncert bol v kostole a publikum tvorilo najmä staršie osadenstvo (úsmev).
A na záver programu ste zvolili Gershwinov poslucháčsky hit – Rapsódiu v modrom. Asi každý klarinetista pozná historku o tom, ako vzniklo povestné klarinetové sólo na začiatku. Poviete ju našim čitateľom?
Rapsódia v modrom je ikonickou skladbou pre každého klarinetistu, hneď úvodné sólo potrápi nejedného klarinetistu a dá sa k nemu pristupovať osobitne. Je to jedno z tých sól, ktoré je možné zahrať naozaj mnohými spôsobmi.
Ako to býva, najlepšie skladby vznikajú pod časovým stresom, a to je práve aj tento prípad, vzniklo na poslednú chvíľu. Kritici práve po premiére poznamenali, že úvodné klarinetové sólo je niečo tak ikonické, ako prvé takty osudovej symfónie Beethovena.
Čo prináša aranžmán Iona Dobrinescu tejto skladbe?
Aranžmán Iona Dobrinescu sa snaží zachytiť zvuk orchestra do kvarteta, preto aj zápis je veľmi hustý. Ani jeden hráč sa tu neschová. Zo začiatku práve táto skladba bola veľkou výzvou pre náš súbor. No práve kvôli úvodnému klarinetovému sólu sme si povedali, že nesmie chýbať v našom repertoári.
S Albínom Blahom, umeleckým vedúcim klarinetového kvarteta Aurum Quartet sa zhovárala Zuzana Vachová
Foto: archív skupiny Aurum Quartet
