S umeleckým vedúcim a huslistom Hilaris Chamber Orchestra Alanom Vizvárym sme sa zhovárali o Vianočnom koncerte, ktorý bude dirigovať švajčiarsky dirigent Kaspar Zehnder a hosťom bude aj poľská klaviristka Aleksandra Mikulska.
Pravidelne hosťujete s Hilaris Chamber Orchestra vo Švajčiarsku, kde pod taktovkou Kaspara Zehndera hráte rozmanitý repertoár. Naposledy to boli symfonické diela, takže ste orchester rozšírili na 50-členný. Ako táto spolupráca a vaše hosťovanie s HCO vzniklo?
S Kasparom Zehnderom som sa zoznámil približne pred troma rokmi. Zehnder si vypočul naše nahrávky a odvtedy spolupracujeme. On ako umelecký riaditeľ festivalu a dirigent má na starosti angažovať komorné aj symfonické telesá, ktoré budú súčasťou dramaturgie festivalu Murten Classics. Veľmi rád s ním spolupracujem, lebo je to výborný muzikant a milý človek.
Tento dirigent príde 16. decembra na Slovensko, keďže máte pre fanúšikov pripravený špeciálny Vianočný koncert a práve Kaspar Zehnder ho bude dirigovať. Čím bude tento koncert výnimočný?
Bude to už štvrtý ročník cyklu Serenády pre radosť, ale tentoraz budeme hrať aj Chopinov druhý klavírny koncert f mol so sólistkou, víťazkou Chopinovej súťaže Aleksandrou Mikulskou. Zehnder je aj vynikajúci flautista, takže sa predvedie aj ako sólista na tomto hudobnom nástroji. Okrem toho budeme hrať skladby od Haydna, Bernátha a Elgara.
Ako sa dostal Chopin do Vášho repertoáru? Pokiaľ si spomínam, zatiaľ ste ho ako komorný orchester neinterpretovali…
Hilaris Chamber Orchestra nikdy nezabúdalo pripomenúť si významné udalosti histórie európskej hudby. A keďže v tomto roku si pripomíname 170-te výročie úmrtia Fryderika Chopina, nemohli sme túto skutočnosť opomenúť a dramaturgiu koncertu sme tomu uspôsobili. Takže sme pripravili niečo pre milovníkov romantiky, ale, samozrejme, aj pre fanúšikov viedenského klasicizmu. A na záver to bude Vianočné prekvapenie, ale to by som nerád prezrádzal. To už si budú môcť naši poslucháči vypočuť na samotnom koncerte, ktorý bude 16. decembra v Moyzesovej sieni. Osobne mám tieto priestory veľmi rád, lebo sú krásne a navyše je tam vynikajúca akustika. Verím, že ľuďom v tomto období spríjemníme čas peknou hudbou a kvalitnou interpretáciou.
Keď sme už pri priestoroch, vráťme sa k vášmu hosťovaniu vo Švajčiarsku. Hrali ste na Murtenskom zámku, kde musela byť aj atmosféra očarujúca. Aký repertoár ste pre publikum pripravili?
Repertoár vyberá vedenie festivalu. Bol to krásny repertoár, ktorý som si veľmi užil. Hrali sme diela od Antonína Dvořáka – jeho Symfonické variácie a koncert pre violončelo a orchester, 3.symfóniu od Brahmsa a jeho dva Uhorské tance, od L. Weinera – Serenádu pre orchester, od G. Enescu – Rumunskú rapsódiu a od J. Haydna – Sinfoniu Concertante pre husle, hoboj, violončelo a fagot. V tejto symfonickej zostave hrali niektorí hudobníci s nami prvýkrát, hlavne dychové nástroje to mali veľmi náročné, pretože zvyknúť si na seba behom pár skúšok a podať dobrý výkon nieje ľahké. My ako sláčikári sme na seba zvyknutí, keďže hrávame najmä ako sláčikový komorný orchester. Aj napriek ťažkým podmienkam koncerty dopadli veľmi dobre a mali sme výborné ohlasy.
Aký prípravný proces ste absolvovali pred koncertom?
Hudobníci dostali tri týždne pred projektom naskenované noty so stanovenými smykmi. Tejto prípravnej práci som sa venoval asi dva týždne. Potom som si zavolal vedúcich sláčikových skupín, kde sme sa dohodli ako budeme tvoriť frázy a tiež, aby sme si zjednotili smyky. Potom prvá skúška bola delená, zvlášť sláčiky a zvlášť dychy. Tieto skúšky už mal na starosti dirigent Kaspar Zehnder. Cvičili sme v bratislavskej Moyzesovej sieni a neskôr aj vo Švajčiarsku. Mali sme to dosť náročné, lebo doobeda sme cvičili a večer koncert, na ďalší deň sme cvičili ďalší repertoár a večer zas iný program. V Murtene sa koncerty odohrávajú v krásnom prostredí zámockého nádvoria, kde ako poslucháči vravia, je akustika pre nich výborná, aj keď je to open air. Pre nás je ťažké hrať vonku, kde fúka vietor, ale toto sú len naše pocity a problémy, ktoré nikoho z publika nezaujímajú. Keď som si vypočul kúsok v hľadisku, bol som prekvapený, že zvuk bol veľmi ušľachtilý, ako keby bol orchester ozvučený a nezdalo sa mi, že hráme vonku. Posledný koncert sme kvôli zlému počasiu odohrali v krásnom kostole, kde sme si konečne užili skvelú akustiku.
Aké boli reakcie publika vo Švajčiarsku?
Švajčiarske publikum dokáže dať najavo svoju spokojnosť aj nespokojnosť. Každý koncert sme mali vypredaný a z hľadiska som vždy cítil pozitívnu energiu, ktorá mi dodala ešte väčšiu chuť tvoriť. Tento rok si nás vypočulo na našich troch koncertoch spolu 1300 ľudí. A teším sa, že nás prišli navštíviť aj hostia zo slovenskej ambasády v Zürichu. Murtenský festival je festivalom plným pozitívnej energie. Ľudia od najmladšej až po najstaršiu generáciu boli stále usmiati, to som nikde nevidel. Radosť hrať takýmto ľuďom. O hladký priebeh festivalu a perfektnú organizáciu sa dokáže postarať vzácna žena Jacqueline Keller, manažérka a riaditeľka festivalu Murten Classics.
Naša redakcia oslovila aj dirigenta Kaspara Zehndera, prečo sa rozhodol spolupracovať s Hilaris Chamber Orchestra. Dirigent, flautista a umelecký riaditeľ Festivalu Murten Classics, nám odpovedal:
S Hilaris Chamber Orchestra spolupracujem pravidelne už niekoľko rokov a tri roky tiež v rámci môjho festivalu vo Švajčiarsku. Za jeden zo základov ich úspechu považujem to, že členovia orchestra Hilaris sú ambiciózni a majú motiváciu. V ich hre cítiť spoluúčasť, ktorá vypláva zo vzájomného priateľstva a ich interpretácia je na tej najvyššej úrovni. Tento plodný základ je umocnený vynikajúcimi inštrumentálnymi schopnosťami členov orchestra a mladým entuziazmom, ktorý priťahuje, spája a poteší všetkých zúčastnených – sólistov, dirigentov a publikum. Teším sa na ďalšie projekty s týmto mimoriadnym súborom.
Nie je to však prvá vaša spolupráca od vzniku orchestra. Spolupracovali ste s mnohými renomovanými umelcami. Môžete menovať tých najvýznamnejších?
My sme na scéne len 5 rokov, sme pomerne mladý orchester, ale sme hlavne komorný orchester a sme radi že si môžeme spolu zamuzícirovať. Napriek tomu sme boli aj oslovení osobnosťami počas 5 rokov a stihli sme toho dosť.Poviem Vám pravdu, dostávam do mesiaca niekoľko emailov od rôznych sólistov aj dirigentov zo zahraničia, či by nemohli s nami spolupracovať. Možnože je to trend agentúr oslovovať orchestre cez emaily, aby ich interpreti mali prácu. My sme radi, že si môžeme zahrať sami a užiť si to. Aj napriek tomu sme už odohrali mnohé koncerty so sólistami ako napríklad Adam Plachetka, Simona Houda Šaturová, Michael Flaksman, Dejan Bogdanovic, Vladimir Ogarkov, Jelena Očič, Pablo Barragán či Alexandra Mikulska…
Hilaris znamená v latinčine radosť. Je to radosť z hudby, z interpretácie, z diel, ktoré ponúka história pre interpretov… z čoho je najintenzívnejšia?
Keď sa nám podarí zahrať koncert tak, ako to skladateľ chcel a keď si to môžem vypočuť na videu a je to dobré, tak sa z toho veľmi teším a veľmi mi to pomáha aj v mojom osobnom vývoji, ako sa mám správať na pódiu, ako mám viesť orchester, dávať nástupy… Keď orchester podá priemerný výkon, je to preto, že som podal ja priemerný výkon. A keď na nahrávke je koncert pekný a orchester hrá vkusne, tak mi to spôsobuje najväčšiu radosť.
Je to aj radosť, keď vidíte a cítite spätnú väzbu od publika, ktoré vie oceniť váš umelecký výkon?
Áno! Veľmi sa teším z dobrej spätnej väzby, úprimný potlesk je tá najväčšia pochvala.
Váš repertoár je bohatý, vyberáte si diela velikánov, nie však „notoricky“ známe skladby, ale siahate aj po menej známych, zato mimoriadne zaujímavých kompozíciách. Aký máte kľúč k výberu skladieb, ktoré sa rozhodnete priniesť obecenstvu?
Kľúč je veľmi jednoduchý. Repertoár pre komorný orchester je dosť vyhranený. Nikdy nerozmýšľam nad tým, či je skladba hrávaná a či sa páči. Keď nás osloví a páči sa nám, tak tú skladbu zaradíme do nášho repertoáru. Repertoár si rozširujeme aj o kvartetové diela. Máme veľké privilégium a dostali sme dar, paletu hudobných skladateľov, od J.S. Bacha, W.A. Mozarta, L. van Beethovena, G. Mahlera až po D. Šostakoviča a my máme možnosť vybrať si z nej akúkoľvek farbu. Našou povinnosťou je tento dar odovzdať ľuďom v tej najpravdivejšej podobe.
Orchestre sa väčšinou špecializujú: buď sa vyberú cestou interpretácie starej hudby alebo zvolia klasicko-romantický repertoár, no vy máte od obdobia baroka, cez spomínaný klasicizmus a romantizmus v repertoári aj súčasné diela. Napriek tomu sa vám darí tieto štýlovo odlišné diela interpretovať tak, ako ich mienili autori kompozícií. Ako to dokážete?
Každé historické obdobie má svoju špecifickú chuť a svoje zákony, ktoré treba dodržiavať. Keď ich budete miešať a prepájať, vznikne z toho obyčajné rutinné hranie. Nemôže sa hrať všetko rovnako. Napríklad, keď si vypočujete Mozartovo Requiem s modernými nástrojmi a potom si to vypočujete s dobovými nástrojmi, dobovou interpretáciou a cítením, zistíte, že to je úplne iná skladba. V 21. storočí by sa malo už vedieť ako interpretovať starú hudbu, je to moderný trend, ktorý agentúry vyžadujú a som veľmi rád, že to tak je.
Keď sme už pri súčasnej hudbe, na ostatnom koncerte v Moyzesovej sieni ste hrali aj skladbu od Kupkoviča. Je pravda, že ste sa s dnes už nebohým skladateľom poznali osobne?
Áno, poznal som ho, bol to vynikajúci človek a muzikant. Zoznámili sme sa vďaka jeho skladbe Suvenír pre husle a orchester, ktorú som hral s HCO v Slovenskej filharmónii. Veľmi sa mu to páčilo a na základe toho sa chcel znova stretnúť. Vždy mi posielal svoje rukopisy, mám kopec nôt s osobným venovaním, ktoré chceme v budúcnosti zaradiť do repertoáru.
O čom ste sa obvykle zhovárali na vašich stretnutiach?
Nebola vždy reč o hudbe, skôr sme sa bavili o živote a vždy sme to ukončili nejakou anekdotou.
Rozhodli ste sa upraviť Šostakovičovo kvarteto A dur pre váš orchester. Ako vznikla táto myšlienka?
Anežka Kara, naša huslistka a manažérka, mi odporučila toto dielo, lebo robila z toho diplomovú prácu. Druhé sláčikové kvarteto od Šostakoviča ma veľmi oslovilo, lebo je to dielo plné silných emócií, vášne, smútku, ale aj nádeje. Na koncerte v Slovenskej filharmónii v apríli tohto roku sme odohrali slovenskú premiéru v našej vlastnej úpravy pre komorný orchester.
Je to jedno z najnáročnejších kvartet tohto autora, ktoré nie je potrebné pochopiť len z hľadiska formy, výrazu, ale vnímať ho aj v kontexte so skladateľovým životom, pretože v jeho hudbe sa odráža mnoho osobných zážitkov. Vediete k tomu aj členov HCO?
Dmitrij Šostakovič bol jeden z najväčších symfonikov 20. storočia. Jeho štýl harmónie, melódie, satiricko – ironických prvkov zbožňujem. Jeho kvartetá sú dokonalé. Rád by som povedal hlavne o 2. sláčikovom kvartete, ktoré sme nahrali. Parafrázoval by som dirigenta Petra Altrichtera, ktorý sa výstižne vyjadruje o Šostakovičovej hudbe: „Je to ako výstup na najvyššiu horu, hrozne škaredé, depresívne počasie, všade hmla a vy padáte a šmýkate sa v blate, na každom výčnelku na Vás číha nové prekvapenie a keď Vám to nevyjde, tak spoza rohu vyskočí šašo, ktorý sa Vám smeje a vyplazuje na Vás jazyk…“ Ako dokázal spojiť paródiu, agresiu s láskou, nehou a strachom, jeho siahodlhé pianissimové pasáže a dychberúce záverečné kódy, toto dokáže len génius Šostakovič.
Váš orchester je známy tým, že sa snaží striktne dodržiavať víziu skladateľa, respektíve interpretačne sa čo najviac priblížiť k výrazu, aký autor v kompozícii mienil. Pozorne si študujete partitúru a už pri skúškach formujete skladbu tak, aby ste hodnoverne skladbu stvárnili. Musí to byť náročný proces… S akým cieľom ste si vybrali túto cestu interpretácie?
Keď sa mi niečo zapáči, je to veľmi vydarené dielo, respektíve ma to oslovilo, tak to mám rýchlo pod kožou, celú skladbu sa naučím naspamäť a mám to v hlave. Na prvej skúške viem, akým smerom sa uberať. To neznamená,že viem všetky čísla taktov partitúry naspamäť, ale tú skladbu počujem v hlave. Ja inú možnosť ani nepoznám. Nemôžeme hrať niečo iné, čo je v partitúre. Každý jeden skladateľ má svoj osobitý rukopis. Jediná cesta ako to dosiahnuť, je veľa počúvať a čítať o danom autorovi. Ja nie som expert na starú hudbu, pretože keď sa chcete stať odborníkom na starú hudbu, tak toto štúdium trvá celé roky. Mojim cieľom nieje byť znalcom dobovej interpretácie, mojim cieľom je pokúsiť sa hudbu rozlišovať a priblížiť sa k danému štýlu.
Dnes patríte medzi renomované a obľúbené komorné telesá na Slovensku. Na Vašich koncertoch je citeľné, že ľudia majú z hudby radosť. Napadol Vám takýto úspech, keď ste orchester zakladali?
Neviem, či toto je úspech. U mňa by bol úspech, kebyže hráme bez grantovej pomoci pravidelne len z predaja lístkov, prípadne by sa našiel nejaký mecenáš, ktorý má rád kvalitnú hudbu a podporil by nás. Orchester, ktorý nemá nad sebou záštitu nejakej inštitúcie, to má veľmi ťažké na Slovensku. Fungujeme z minimálnych financií a napriek tomu dokážeme hrať kvázi každý druhý mesiac. Je to hlavne preto, že máme radi hudbu, sme priatelia a chceme si schuti zahrať. Som trošku aj prekvapený, že za 5 rokov pôsobenia tohto orchestra sme sa stretli na Slovensku aj s neprajnosťou dokonca závisťou, z čoho som dosť smutný. Ale samozrejme, stretávame sa aj s pozitívnymi vecami. Okrem našich divákov, ktorí pravidelne chodia na naše koncerty, sme vďační aj za občasnú grantovú pomoc. Hrozne sa teším, že máme svoju fanúšikovskú základňu. Nie je ich až tak veľa, aby sme mohli urobiť koncert na Pasienkoch (smiech), ale každým rokom ich je viac a viac, čomu sa veľmi teším.
Azda najdôležitejším výrazovým prvkom je dynamika, ktorú členovia orchestra interpretujú dôveryhodne, so srdcom a tiež jednotné frázovanie jednotlivých sekcií, čo pri mnohých telesách zvykne byť problém. Vám sa však podarilo zosúladiť, nielen rytmicky, ale aj výrazovo. Bol to dlhý proces?
Nebol to dlhý proces, pretože emócie a city máme všetci v sebe, len ich treba prebudiť, ukázať a neskrývať ich. Poslucháč chodí na koncerty hlavne preto, aby pocítil tie emócie, aby sa odreagoval od reality v živote a mal zážitok. Hudobné teleso musí frázovať a dýchať spolu, musí spolu muzicírovať, musí tvoriť jedno telo a jednu dušu. Je to jedno, či sa jedná o dvoch, troch ľudí alebo celý symfonický orchester. Život, ktorý zahŕňa všetky aspekty a emócie ako hnev, smútok,depresia, ale aj láska, neha, vášeň, radosť či zmyselnosť, to všetko musí byť v hudbe. Toto keď nieje v hudbe, tak sa stáva len rutinným stereotypom .
Ako ste si vyberali jednotlivých členov do orchestra? Prešiel za roky existencie HCO aj personálnymi zmenami?
Ja sa snažím dať dokopy hráčov, ktorí majú záujem o hudbu a hudba je pre nich zároveň aj koníčkom, bez toho to nejde. Môžete mať v orchestri všetkých virtuózov, ten orchester nebude nikdy dobre hrať. Musia to byť predovšetkým priatelia. Snažím sa vždy vytvoriť orchester dobrých priateľov, vtedy tá chémia naozaj funguje. Mal som sklony vyberať len to najlepšie, ale nefungovalo to. Musíte mať v orchestri ľudí, ktorí milujú hudbu. Človek, ktorý robil dusnú atmosféru a nezapadol do kolektívu, nebol už nabudúce oslovený. Posledné 2 roky sa nám to vykryštalizovalo a mávame po koncerte dosť dobré žúrky. Stačí predsa, keď ja robím dusnú atmosféru (smiech)…
Aký ste líder? Podľa koncertov to pôsobí tak, že hráči Vás rešpektujú a v orchestri máte autoritu, ktorá je, napokon, veľmi potrebná. Na skúškach – ak si to situácia vyžaduje – niekedy aj zvýšite hlas?
Mám svoju hudobnú predstavu a za ňou idem. Niekedy plačem, niekedy sa smejem, niekedy tancujem, niekedy kričím, niekedy robím chyby, ale to je dôvod toho, aby som dosiahol to, čo chcem, teda zvukovú predstavu. Neriešim a dokonca ani nesledujem, ako sa správam na skúškach, preto sa vždy pýtam po skúške našej manažérky Anežky, či som nebol moc odporný, pretože ma to mrzí, keď zistím že som niekedy zvýšil hlas. Nedokážem to ovplyvniť, nedokážem sa pretvarovať. Keď sa mi niečo nepáči, ale aj páči, hneď je to na mne vidieť.
Vydali ste debutové CD orchestra, na ktorom poslucháči nájdu skladby od Čajkovského a Šostakoviča. Prečo tento výber?
Čajkovskij a Šostakovič sú podla mňa dvaja najväčší ruskí skladatelia a milujem ich diela. Veľmi sa teším, že máme už aj my vizitku v podobe CD.
Bol proces nahrávania náročný?
Bol náročný, lebo sme mali málo času a všetko bolo presne vyrátané a museli sme sa držať presne plánu, lebo financie nás ďalej nepustili. Nahrávali sme to v ťažkých podmienkach, v priestoroch síce krásnej akustiky, ale s mnohými vonkajšími rušivými elementmi. Nahrávali sme po veľkých úsekoch. Chcel som, aby zvuk CD nebol umelý, aby to nebola počítačová hra, ale aby to malo dušu a aby sme najma vyjadrili hlboké posolstvo dvoch ruských géniov, ktorí v živote veľmi trpeli, čo je asi údelom génia. Vôbec mi nevadí, že to nieje dokonalá nahrávka, lebo mi nešlo o dokonalosť. Chlapci z vydavateľstva Real Music House – Robert Pospiš a Martin Sillay vedia, čo je dynamika, farba, fráza, atmosféra a toto pri skladateľoch ako boli Čajkovskij a Šostakovič, musí byť zachytené. Naše debutové CD je pre nás výnimočné nielen preto, že je to naše prvé CD, ale aj preto, že sme druhý orchester na svete, ktorý nahral Šostakovičove 2. sláčikové kvarteto A dur op. 68 v orchestrálnej úprave. Interpretácia tejto úpravy je odlišná ako v kvartete, pretože rôzne tempá v niektorých častiach sa nedali presne dodržať.
Poďme k predstaveniu Vašej osoby. Narodili ste sa v muzikantskej rodine, takže s hudbou ste žili takpovediac od kolísky… Bolo to pre Vás prirodzené, že ste si vybrali dráhu hudobníka?
Môj otec pochádzal z hudobníckej rodiny, jeho brat Eduard Vizvári je tiež kontrabasista a sochár. Z maminej strany boli všetci súrodenci muzikanti a mamin otec bol hudobný skladateľ – Michal Piroška. Čiže rodičia nám už dávno stanovili cestu, mne a bratovi vybrali hudobné nástroje a sestra spievala. Robili to veľmi mierne a opatrne, aby sme mali hudbu radi. Vštepovali do nás ale aj iné druhy umenia ako je napríklad výtvarníctvo. V jednej izbe som cvičil ja, v druhej môj brat Robert, v tretej matka kreslila obrazy a v ďalšej otec počúval jazzové platne. Strýko Eduard sa nám tiež veľmi veľa venoval, vždy sa u nás zastavil, zahrali sme mu, aj nás učil. Na Slovensku je veľký problém s kultúrou. Rodičia by mali viac vštepovať svojim deťom lásku k umeniu, pretože vzťah k umeniu pomáha k celkovému vývoju človeka, ktorý má zároveň väčší cit k životu. Som veľmi rád, že my sme tento dar od rodičov dostali. Ísť do práce, spýtať sa detí čo bolo v škole a starať sa len o to, aby naše finančné zabezpečenie bolo nadpriemerné, je dosť povrchné. Napríklad vo Viedni pomaly v každom paláci, každej kaviarni, vinárni, na ulici, všade je klasická hudba, nerátam koncertné sály, divadlá a opery. A nie je to preto, že tam žil Mozart, Beethoven a iní veľkí skladatelia, je to o výchove mládeže a o tom, že ľudia majú radi klasickú hudbu.
Okrem štúdia na Slovensku ste študovali aj vo Viedni. Čo Vám tieto štúdiá dali? Kam Vás ako interpreta posunuli?
Študoval som vo Viedni u profesora Gerharta Hetzela, aj keď toto cenné štúdium netrvalo dlho, keďže tragicky zahynul, dalo mi to veľmi vela. Bol koncertný majster Viedenskej filharmónie a je považovaný za jedného z najlepších koncertných majstrov . Veľké dirigentské mená ho mali radi a vždy sa tešili na spoluprácu s ním. Bol to veľmi dobrý človek, ktorý mal rád čecho – slovákov, pretože jeho učiteľ Wolfgang Schneiderhan študoval u Otakara Ševčíka v Prahe. Dodnes čerpám z jeho vzácnych informácií, ktoré mi pomáhajú viesť orchester. Po jeho smrti som nastúpil do triedy Franza Samohyla, ktorý bol tiež vynikajúci pedagóg.
Je pravda, že ste sa poznali aj s nebohým pánom Warchalom? Povráva sa o ňom, že bol prísny, precízny a od interpretov vyžadoval maximum. Ako si na neho spomínate ako na človeka a zároveň ako na výraznú osobnosť umeleckého života?
Pána Bohdana Warchala som poznal, lebo som hral asi dva roky v jeho komornom orchestri. Bohdan Warchal bol narodený pre vedenie orchestra, toto povolanie mu absolútne sadlo. Nebol vyslovene prísny, skôr by som povedal, že bol veľmi poctivý a hlavne na seba. Dokázal dva takty opakovať aj polhodinu, kým to nebolo dokonalé. Vedel, čo orchester potrebuje, bol veľmi disciplinovaný a dosť bazíroval na rytme. Vždy bol na 100 percent pripravený na skúšku, zbožňujem túto starú poctivú školu, máme sa čo od nej učiť. Pán Warchal dokázal to, že jeho orchester patril medzi svetovú špičku, čo sa často na Slovensku nestáva. Bol to muzikant, ktorý sa rodí raz za sto rokov.
V súčasnosti ste lídrom HCO a zároveň hráte v Slovenskej filharmónii. Okrem toho pravidelne koncertujete aj vo Viedni. Hudbou takpovediac žijete. Máte vôbec čas aj na seba a rodinu?
Dokážem si to tak zadeliť, že si nájdem čas aj na rodinu aj seba. Moja rodina je nato zvyknutá, že nebývam často doma, lebo to robím odjakživa a je to pre nich samozrejmé. Keď si na to zvyknete, tak vám to pripadá absolútne normálne. Dokonca, keď mám viac voľna ako dva týždne, tak som z toho dosť nervózny. Som veľmi šťastný, že mi moja rodina pomáha a chápe ma.
Čo rád robíte vo voľnom čase, ak vôbec nejaký máte?
Chodím sa niekedy bicyklovať, na prechádzky so psom, rád nakupujem, ale najmä rád počúvam hudbu. Som vďačný Bohu, že mi dal zdravie, krásnu rodinu, priateľov a som šťastný, že moja práca je zároveň aj mojim koníčkom. Hudba mi dodáva energiu. Keď som smutný, mám zlú náladu, pustím si hudbu. Odporúčam to každému. Hudba je tu preto, aby nás potešila a aby nám dodala chuť k životu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: HCO – Julian Veverica
