Alan Vizváry a Hilaris sa dostali k Piazzollovi nebezpečne blízko

Dostať do interpretácie svoj osobnostný a subjektívny vklad tak, aby sa hudobné dielo priblížilo k predstavám autora, sa podarí len málokomu. Na live stream koncerte Hilaris Chamber Orchestra s lídrom Vizvárym sa tento katarzný moment udial.

Nie každé umelecké teleso si trúfne v dnešnej pandemickej dobe na živý prenos koncertu v online priestore – spravidla sa skôr stretávame s televíznymi záznamami, ktoré sú postprodukčne upravované, strihané, zvuk je cibrený a v mnohom pomôže aj strihová skladba. Hilaris Chamber Orchestra za uplynulé obdobie uskutočnili po takmer ročnej pauze už druhý live strem a do online sveta vhupli takpovediac rovnými nohami, bez akéhokoľvek otáľania – prvý online koncert naživo v celej svojej existencii absolvovali 14. marca, so špeciálnym hosťom, Viedenským filharmonikom, Tiborom Kováčom a v očarujúcich, históriou dýchajúcich priestorov kaštieľa v Ivánke sa predstavili s repertoárom typickým pre ich cyklus Serenád – od talianskeho baroka počnúc (Vivaldiho Štyri ročné obdobia), cez romantického Suka po Brittena.


Niečo vyše mesiaca po tomto koncerte, ktorý vynikal okrem výnimočnej interpretácie aj pozoruhodnými zvukovými kvalitami (v súčasnosti nájsť kvalitného zvukára je ako hľadať ihlu v kope sena – k zvuku sa však ešte dostaneme), sa orchester pod vedením lídra, huslistu Alana Vizváryho rozhodol priniesť na pódium, opäť online formou, a znovu naživo, teda bez akýchkoľvek zásahov či úprav, koncert v úplne odlišnej žánrovej polohe. Hilaris Chamber Orchestra týmto krokom ukázali svoju mimoriadnu flexibilnosť a skutočnosť, že muzicírovanie naživo im problém nerobí, naopak. Rovnako sa s ľahkosťou pohybujú a adaptujú v rozmanitých historických obdobiach, pričom ich hrajú s uveriteľnosťou a dôslednosťou, no najmä tým, čo dnes pri interpretácii mnohých ansámblov postrádame – muzikalitou.

Keďže rok 2021 je rokom 100. výročia narodenia Astora Piazzollu, kráľa argentínskeho tanga, prvú časť koncertu v nedeľu 25. apríla o 18:00 sa Hilaris Chamber Orchestra rozhodli venovať práve tomuto skladateľovi. Na husliach sa ako sólista aj v Piazzolových Štyroch ročných obdobiach v Buenos Aires (Las Cuatro Estaciones Porteñas) predstavil líder ansámblu – Alan Vizváry.

Dnes, keď má poslucháč k dispozícii desiatky nahrávok Štyroch ročných období v úprave ruského skladateľa Leonida Desiatnikova, a zároveň sa vie dostať k pôvodnej interpretácii samotného Piazzollu – štyri kompozície vznikli samostatne pre kvintet, v inštrumentálnom zložení bandoneón, klavír, husle, elektrická gitara a kontrabas, až žasne, kam sa vízie samotného autora posunuli. Je priam nemysliteľné, aby sa Piazzolla hral s kultivovanosťou, uhladenosťou a vznešenosťou v prednese, akou sa vyberajú mnohí európski interpreti. Vynechávajú pritom z hry vášeň, živelnosť a často z ich interpretácie necítiť spontánnosť, ktorá bola Astorovi taká blízka. Mimochodom, samotný bandoneón – nástroj ulice, ktorý Piazzolla ovládal s bravúrnou virtuozitou, prináša do kompozície presne to fascinujúce „dirty“, vďaka čomu jeho hudbu milujeme. Ak si teda vypočujete nahrávku v podaní samotného autora a oproti tomu sa ocitne ušľachtilá interpretácia akéhokoľvek komorného telesa, hoc aj špičkového, s ohromnou, svetovou reputáciou, ten rozdiel je fatálny. Nie, Piazzolla by to takto nikdy nechcel. Jeho hudba vždy dýchala vášňou, cítiť v nej spontánnosť ulice, nočný život barov, davy ľudí, tanec, ale aj smútok a clivotu, je to skrátka život sám v rozmanitých podobách, a jeho Štyri ročné obdobia sú magické aj tým, že v sebe miesia intenzitu a výbušnosť Beethovena, rafinovanosť bachovskej polyfónie a disonancií na spôsob Stravinského. To všetko je okorenené rytmikou tanga, ktorá musí vybuchovať a pulzovať vo vnútri. Samozrejme, nesmieme vynechať ani jazz, ktorý je veľkou láskou Piazzollu – narába s ním však sofistikovane a modernou rečou.

Alan Vizváry je muzikant, ktorý tieto aspekty chápe a prostredníctvom osobitej interpretácie a jeho subjektívneho prístupu sa mu k dielu Piazzollu podarilo dostať priam „nebezpečne“ blízko. Otváracou časťou cyklu Las Cuatro Estaciones Porteñas si líder orchestra zvolil Leto – Verano. Je nutné podotknúť, že mnohé ansámble sa nefixujú na Desiatnikovom určené poradie častí v partitúre, dokonca samotný Piazzolla skomponoval najprv jednu časť a až o päť rokov neskôr zvyšné tri (ide teda skôr o akýsi voľný cyklus, avšak obsahovo úzko naviazaný práve na prostredie Buenos Aires). Už v časti Verano sa sólista Vizváry prejavil ako unikátny interpret, ktorý nielenže disponuje vysokými technickými kvalitami, ale v prvom rade má odvahu prejaviť svoju muzikalitu a prekročiť hranice v mnohých sférach štandardnej interpretácie. Dokáže pracovať s tempami, jeho dynamika je precítená – od pianissima až po vygradované forte, spomalenia, ktoré hral, neboli nalinkované ako z učebnice, no muzikantské a plné spontánnosti. Osobitú pozornosť je nutné venovať frázam: už po prvých taktoch bolo zrejmé, že voľnosť a dýchanie fráz, s akým pristupoval Vizváry k interpretácii, má v sebe presne to jadro a akúsi „hrubozrnnosť“ a živelnosť, ktorú mal aj samotný Piazzolla. K tomu musíme pripočítať aj virtuozitu – pretože nezabúdajme, Astor bol vynikajúci hudobník, nielen srdcom, ale aj v praxi.

Ten zásadný rozdiel, ktorý bol taký badateľný už v časti Verano, bol práve v dýchaní fráz. Hudobníci si Piazzollu často spájajú s temperamentom a veľmi mylne sa snažia z jeho diela spraviť extrovertné predstavenie, no zabúdajú na kľúčovú vec, akou je dýchanie hudby. A pritom je to taká prirodzená vec, akou je aj základná životná funkcia človeka. Akokoľvek je geniálny trebárs Julian Rachlin, energický, dramatický a temperamentný, skrátka, jeho frázy niekedy nedýchajú. Muzikantský vklad Vizváryho bol natoľko výrazný a osobitý -pritom nemožno povedať, že si šiel celkom vlastnou cestou, naopak, bolo cítiť, že Piazzollu má dokonale napočúvaného, no v prvom rade jeho precítené frázy dýchali a občas sa dokonca od predlohy Desiatnikova odklonil a dovolil si aj zaimprovizovať. Ak sa pozriete do partitúry, zistíte, že napriek predpísanému tempu Allegro, každých 6-8 taktov skladateľ predpisuje ritardando a následne návrat A tempo, k pôvodnému tempu. Nie je žiadne umenie dodržať to podľa nôt, no naozaj túto pulzáciu aj do hry dostať a precítiť ju, dokáže skutočne len málokto. A počas tohto večera sa to podarilo bravúrne, navyše v sólach s patrične expresívnym, tak žiadaným výrazom.

V úvodnej časti vynikli aj glissandá a hlavne rytmické napätie medzi sólistom a orchestrom. Disonancie a rôznorodá farebná paleta, ktorú skladateľ používa, vzišla zo samotného prostredia rušných ulíc Buenos Aires – ak ten pulzujúci život hudobníci do diela nedostanú, budú to len noty, nič viac, nič menej. Počas tohto koncertu sa nič také nestalo.

Okrem vynikajúcich sólových partov už štandardne suploval aj úlohu dirigenta od huslí a viedol svoj orchester, nielen rytmicky, ale aj dynamicky. Hilaris Chamber Orchestra pod jeho vedením zneli rytmicky presne, dôrazne, so svižnosťou, ľahkosťou, gradujúc do forte predpísané časti a kontra – tlmiac do pekne vyváženého piána, na pokyn svojho lídra, tiché. Umelecký vedúci orchestra je na pódiu temperamentný typ umelca, ktorý sa k tejto hudbe výsostne hodí – gestami, tancom, pohybom dokáže viesť svoj orchester a na výsledku je to aj znať.

Otoño (Jeseň), otvára sólista so sprievodom orchestra, dominantou tejto časti je však violončelové sólo. V interpretácii Kataríny Zajacovej malo potrebnú hĺbku, čistotu v intonácii a dosiahlo výrazových kvalít Piazzolovej hudby – v tomto prípade protipól radostného obrazu Argentíny, žiaľ, smútok a clivotu. Keď sa človek započúva do originálnej interpretácie, počuje intímny, tichý plač, striedaný dynamickým partom orchestra. Aj žalostná téma violončela má v sebe presne tú voľnosť, o ktorej sme hovorili v parte sóla huslí v časti Verano. Nestačí len, aby čelistka predĺžila jednu z osminových nôt predpísanou korunkou, tok melódie zavŕšený polovou notou, v ktorej sa ocitne všetok ten nevypovedaný bôľ a napätie, musí vychádzať zvnútra interpreta. Zajacová predviedla bravúrny výkon – rovnako ako bolo cítiť krásne pulzujúci kontrabas (Róbert Vizvári), ktorý sa spoločne s violou a ďalším čelom pridal k sólo violončelovej téme. Tempami a dynamikou kontrastnej Jeseni jednoznačne dominovalo spomínané violončelové sólo, no podstatnú úlohu zohrával aj dobre fungujúci orchester, ktorý tvoril rytmickú a dynamickú oporu v kontrastne vystavaných častiach.

Sólo huslí ukázalo Vizváryho vo virtuóznej polohe hráča, ktorý z hudobného nástroja dokáže dostať nielen neuveriteľnú paletu farieb, ale najmä emócií. Jeho vnútorný dialóg s Piazzollom bol natoľko dôverný, že každý poslucháč vďaka jeho (na jednej strane) technicky precíznej hre, na druhej však výrazovo exponovanej a rytmicky uvoľnenej interpretácii, ktoré podčiarkovali živelnosť skladby, musel byť okamžite vtiahnutý do sveta hudby. A o to predsa v umení ide – katarzný zážitok nemožno plánovať, ten sa buď dostaví alebo ostane len prázdno a pocit z prevádzkového hrania diela. Vďaka prekročeniu akademickej roviny, po ktorej však mnohí hráči siahajú, sa na tomto koncerte poslucháčom podarilo dostať mysľou do Buenos Aires – vidieť obrázky z ulíc, ľudí v nočných baroch a prežívať s nimi ich príbehy.

Kým v časti Verano (Leto) sme počuli citáciu z Vivaldiho Štyroch ročných období – koncertu Zima, inverzným princípom, v časti Invierno (Zima) počujeme citáciu Vivaldiho Leta. Táto časť má niekoľko gradácií a záverov a je neustále potrebné udržiavať napätie: to sa sólistovi a orchestru darilo mimoriadne dobre, práve vďaka sofistikovanej práci s tempami a dynamikou. V úvode, v predpísanom tempe Lento prekrásne vyznela vyspievaná téma, no vďaka muzikantskému frázovaniu nebola rozvláčna, ako sa to spravidla stáva mnohým orchestrom. Aj následná zmena tempa potom mohla dobre vyniknúť, Hilaris vynikajúco zdôrazňoval akcenty, vďaka čomu bola rytmika tanga neustále citeľná. Sólo huslí malo opäť voľný, ad libitum charakter, využité sú v ňom husto napísané trioly, ešte aj tie vo voľnej interpretácii, čo Alan Vizváry opäť muzikantsky využil v prospech svojho obrovského hudobného cítenia. Kadencia vyúsťujúca v tému mala v sebe aj prvky improvizácie, až poslucháč musel polemizovať, či to bola vskutku úprava Desiatnikova alebo aj lídra Hilaris. V prípade tohto autora je však na mieste aj improvizácia – samotný Piazzolla bol vynikajúci improvizátor, takže v prípade Štyroch ročných období sa počas sól aj žiada tento kreatívny prístup (nie každý však na to má, pravda).

Časť Primavera (Jar) otvoril hlavnou témou v rýchlom tempe Allegro prvý huslista Radomír Cikatricis (pekne vyspievanou témou, s ľahkosťou zahratou a s dobrými akcentmi) s vedúcou sekúnd Anežkou Karovou, ktorá na husliach imitovala zvuk rapkáča. Piazzolla často využíval vo svojej hudbe folklorizmus – dával mu však modernú podobu a často s obľubou vytváral aj množstvo disonantných harmonických postupov, napokon, aj toto dielo je toho živým dôkazom. Zároveň však bol mimoriadne zručným „remeselníkom“ a obdivuhodným spôsobom ovládal kompozičné techniky. Polyfónia, ktorú využil v úvode časti Primavera, dá zabrať aj skúseným hudobníkom – jednotlivé hlasy na seba postupne nadväzujú a určitú rytmickú neistotu bolo cítiť aj tu, nakoniec však líder Vizváry všetko vyriešil a rytmiku orchestra sa mu podarilo zjednotiť. Aj v tejto časti sme sa dočkali nádherných sól v podaní lídra Vizváryho. Vivaldi a jeho Štyri ročné obdobia, to sú jasné prírodné scenérie, no Piazzollove, to sú davy ľudí v uliciach, kaviarne plné cigaretového dymu, vrava a smiech ľudí v dobrej nálade, zmyselnosť tanca – tanga, ktoré sa zrodilo v povestných nočných baroch. To všetko bolo cítiť z interpretácie počas tohto unikátneho koncertu.

Osobitné uznanie si zasluhuje zvuk, o ktorý sa postaral Peter Lobotka a jeho asistent Ján Kováč. Už pri prvom streame Hilaris bol zvuk orchestra vyrovnaný, veľmi konkrétny, plastický a fascinoval svojou plnosťou – poslucháčom sa dostali sláčikové nástroje vo svojej celej kráse bez akýchkoľvek zbytočných zásahov. To isté platilo pre tento koncert a ukázalo sa, že Peter Lobotka je zvukový majster špičkovej kvality po technickej stránke, no je zároveň detailne oboznámený aj s repertoárom telesa. Vedel vyzdvihnúť sóla ansámblu, nezanedbal pritom sprievodnú funkciu orchestra, no vždy dbal o koncentráciu sa na sólistu. A pritom pódium nezahltil množstvom technického aparátu, ktorý by divákom prekážal, naopak. Na sprostredkovanie zvuku, ktorý sme počuli a ktorý dodal ďalšiu kvalitu celému koncertu, bol technikou medzi hudobníkmi takmer neviditeľný, no pritom s maximálnym výsledkom. Skrátka, takých zvukárov dnes stretnúť (aspoň na Slovensku), to je raritný úkaz.

V druhej časti koncertu sme sa dostali k k ďalšiemu hudobnému velikánovi – nedávno zosnulému Chickovi Coreovi. K súrodencom bertovi Vizvárimu (kontrabas) a lídrovi orchestra Alanovi sa pridal aj ďalší príbuzný – klavirista, skladateľ a aranžér Eugen Vizváry, ktorý pre túto príležitosť upravil dve kompozície Coreu. Obe pochádzajú z rôznych období, ako prvá znela India Town z roku 1986, kedy bol Chick Corea pod vplyvom fusion. Syntéza rocku a jazzu ovplyvnila na čas aj jeho tvorbu. Ďalšou a zároveň zatváracou skladbou koncertu bol štandard Armando’s Rhumba – klasická syntéza latinskoamerickej hudby a jazzu.

V aranžmánoch sa Eugen Vizváry pridržiaval štandardnej jazzovej formy – téma – improvizácia – téma, pričom tému nechal znieť v orchestri. Party improvizácií nechal v štruktúre kompozícií na sólistov – okrem klaviristu vynikol za kontrabasom Róbert Vizvári a v záverečnej skladbe sólom bubeník, niekdajšie zázračné dieťa, Dávid Hodek.


Priznám sa úprimne, nie som nejaký fatalistický fanúšik Coreu, zaiste, jeho virtuozita a skladateľský vklad sú pre históriu jazzovej hudby zaiste prínosné, no uvedenie kompozície od Eugena Vizváryho – Nocturno, začínajúce sa introm – prekrásnou témou kontrabasu, bolo na koncerte (aspoň pre mňa) podstatne inšpirujúcejšie ako známe skladby od Chicka. Ústrednú tému sme počuli hrať v podaní huslistu Alana Vizváryho a pripomínala skôr romantickú kompozíciu, nebyť následnej zmeny tempa a improvizácie, ktorú bravúrne hral klavirista. Celkovo, pódium pripomínalo dve rozdelené sekcie: na jednej sa nachádzal orchester reprezentujúci klasiku, na druhej trio jazzmenov a obe strany medzi sebou našli vzácnu komunikáciu, vďaka spoločnému menovateľu – hudbe.

Bez akéhokoľvek preháňania, bol to jednej z najlepších koncertov, aké kedy Hilaris pre divákov priniesli, hoc len v online priestore. Alebo možno aj práve preto. Pandemická situácia priniesla na jednej strane oklieštený a trýznivý pocit pre umelcov, nemožnosť byť v kontakte s publikom, no na druhej, exponovať sa pred kamerami a live streamom k čo najkvalitnejším výkonom. Pridajme k tomu originálnu dramaturgiu a výsledok je jasný.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: screenshoty z koncertu – FART STUDIO


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno