Nový poľsko-nemecký film Snežiť už nikdy nebude je oblažujúcou masážou ľudskej duše. Zároveň v sebe skrýva vážne témy, o ktorých hovorí až desivo pokojne.
U nás na Slovensku sa už deti v základnej škole učia o štyroch ročných obdobiach. Poznajú ich charakteristické črty, to ako sa danú dobu obliecť a ako si ju naplno užiť. Pravdepodobne už v tomto rannom veku sa v nás vybuduje aj emocionálna závislosť od zmien, ktoré sa za našimi oknami neustále opakujú.
Kto by sa netešil na kvitnúce stromy, letné búrky, žltnúce lístie, alebo prvý sneh? Tieto zmeny sa dajú chápať aj ako určitý reset, nový štart pre naše odhodlanie zmysluplne žiť. S priblížením sa dátumu zmeny nadobúdame nové sily a vôľu a tešíme sa na to, že všetko bude vyzerať inak. Príroda sa prefarbí, my sa prezujeme do iných topánok, v obchodoch nájdeme iné ovocie. Inými slovami dobijeme si baterky a ukolíšeme svoju stuhnutú psychiku.
Aj nový film poľskej režisérky Małgorzata Szumowska s názvom Snežiť už nikdy nebude sa dá vnímať podobne. Dvojhodinová dráma vie byť občas neľahko stráviteľná záležitosť. V tomto prípade je však ťažkopádnosť šikovne zahnaná fragmentárnou naráciou, prirodzenou najmä pre žáner road-movie. Malé čiastky, scenáristické jednohubky, ku ktorým sa neustále vraciame ako k ročným obdobiam, nám nedovolia sa nudiť. Drobné príbehové oblúky zaručujú sviežosť rozprávania a svojho diváka udržia oddýchnutého.
To však nie je jediná príbuznosť tohto poľského filmu so striedajúcimi sa sezónami. Hlavný hrdina filmu Žeňa (Alec Utgoff) ako masér navštevuje milionársku štvrť a jej obyvateľov, aby im za múrmi dokonalých domov pravidelne uvoľnil stuhnutý krk a znovuzrodil ich vyprahnuté duše. Táto komunita zámožných žije izolovane od skutočného sveta na mieste, kde sa trávnik kosí podľa pravítka a všetka dokonalosť udržuje bez akejkoľvek zmeny. Odľudníci húfne prichádzajú na to, že život v dokonalosti začne človeka rýchlo omínať, hneď ako začne byť jednotvárny. Žeňa ako spasiteľ prichádza do tohto tábora nemocných a udržiava ich pri živote tým, že im správnymi hmatmi natiahne kľúčik medzi lopatkami. Jeho zákazníci ho očakávajú tak ako deti prvý sneh, ktorý vracia do života radosť, no všetci vieme, že aj tak nevydrží večne. Za stenami dokonalých domov sa schováva hniloba a chaos a v tomto neporiadku blúdia osamelí ľudia sebecky túžiaci po šťastí.
Keď sme už pri snehových vločkách, aj okolo nich autori rozprestreli svieť viacvrstvových podobenstiev. Okrem duševného reštartu sa nečakaným spôsobom prihlási k slovu aj dnes právom pretriasaná ekológia. Táto tematika sa mnohým môže zdať v rámci filmu okrajová, ale pri troške predstavivosti z nej možno vytvoriť kompletný významový rámec. Režisérka sa rozhodla hovoriť najmä o pominuteľnosti, ktorú si všetci uvedomujeme, ale tiež si radi myseľ zamestnávame menej náhlivými otázkami. Ako diváci sme napomínaní, že lieky šťastia dochádzajú. Omámení a spokojní už nemôžeme zostať dlho a možností dobiť si duševné baterky sa čochvíľa pominú. Blížime sa totiž k bodu, kedy nám už ani prižmúrené oči nezabránia vidieť strmý zráz pod nami.
Vďaka pomalému, meditatívnemu tempu a veľmi príjemnému aj keď studenému vizuálu sa dá premýšľať za pochodu, nechať sa unášať jemnými náznakmi do sveta medziriadkových významov. Ak sa vám vaše predpoklady neskôr aj vyplnia, bude to príjemný bonus.
Zvláštne príjemná atmosféra, akú človek zažije najčastejšie pri masáži sa tu nesie ako opar a spolu s magickými, ale stále prirodzenými schopnosťami hlavnej postavy vzniká éterická bytosť neskazená hnevom ani pomstou. Žeňa prichádza a odchádza. Nemá čas na seba, iba na tých, ktorí od neho žiadajú pomoc. Jeho pôvod v ukrajinskom Černobyle by sa dal prvoplánovo spájať s doslovnými superschopnosťami, avšak o tom sa film ani na chvíľu nesnaží diváka presvedčiť.
Obľúbený moment, ktorý zažívame aj v tomto predvianočnom čase – prvé sneženie – by sa razom mohlo zmeniť na rádioaktívny popol, ktorý vyzerá rovnako a pridlho zaslepeného človeka by aj oklamal.
Patrím k tým, ktorí sa vždy tešia na nadchádzajúce ročné obdobie. Prvý sneh, prvé lastovičky, či prvé gaštany na chodníku mi neustále každý rok pridávajú na duševnej pohode a isto nie som jediný. Ale úprimne ma desí, že aj keď ľudstvo už začína brzdiť, stále sa veľkou rýchlosťou rúti k momentu kedy snežiť už nikdy nebude.
Ale vidieť za celým dielom iba dovolávanie sa divákovej aktivity za zdravší svet je prehnané. Film Snežiť už nikdy nebude je bankou tém a myšlienok, ktorých univerzálnosť sa dá prilepiť k čomukoľvek. Ja sám som v priebehu sledovania niekoľkokrát zmenil názor na to, čo je vlastne témou filmu. A ani jedna z teórií mi v závere neprišla scestná. Rozjímavá mozaika jednej majetníckej oblasti, ktorá potrebuje uzdraviť je príjemnou surreálnou cestou, ktorá zbytočne nepletie hlavu. Rozmanité postavičky prinášajú do tichej drámy aj nezanedbateľnú dávku humoru, aj keď ich zosmiešnené podoby pôsobia skôr smutne. Jedinou nádejou pre týchto ľudí je zdá sa masér Žeňa. Omladí ich a dodá silu, s ktorou si na istý čas vystačia. Ale čo bude potom, keď sa Žeňa raz pominie?
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
