O násReklamaKontaktPartneri
Moja Kultúra

Z gitarového umenia Karola Samuelčíka padla publiku sánka

Publikované dňa: 17 Jun 2017
Autor: Anna Weiss
Otvárací koncert 42. ročníka gitarového festivalu J. K. Mertza statočne niesol na pleciach mladý interpret Karol Samuelčík spoločne s ostrieľaným telesom Mucha Quartet.

Keď manželia Krajčovci predstavili pred pár rokmi na skromnom pódiu v EkoCentre Hrubý Šúr, talentovaného gitaristu, do ktorého vkladali veľké nádeje, bolo hneď jasné, že z tohto blonďavého, sympatického, pozitívnou energiou sršiaceho mladíka veru niečo bude. Nebol to nik iný ako práve Karol Samuelčík – veľké prekvapenie aktuálneho ročníka gitarového festivalu J. K. Mertza, ktorý bol hlavnou hviezdou otváracieho koncertu festivalu.

A ak vravíme hlavnou hviezdou, toto označenie je na mieste, bez akéhokoľvek pátosu, pretože, interpretačný výkon mladého umelca, ktorý v roku 2016 skončil VŠMU pod vedením profesora Zsapku, bol maximálne profesionálny. Nie bezdôvodne Samuelčík ukončil svoje päťročné štúdium s najvyššou poctou – Cenou rektora. Má vrodený talent, teda, aby sme boli presní, do vienka mu boli nasúdené doslova tony talentu, ako však vieme, to nie je všetko. Disponuje aj vycibrenou technikou a dokáže na gitare dosiahnuť neuveriteľný výraz – krásne frázy, piano, pri ktorom musíte doslova zatajiť dych či ohnivé, temperamentom sršiace melodické línie, ktorým sa zjavne podučil počas študijného pobytu v Španielsku u slávnej gitaristky Margarity Escarpy.

Koncert sa začal spoločným vystúpením Mucha Quartet a Samuelčíka – Koncertom pre gitaru a sláčikové nástroje, op. 16. Už po prvej časti nasledoval búrlivý a čiastočne aj rozpačitý potlesk publika, ale tak už to na koncertoch skrátka chodí. No musí si každý pozrieť v bulletine čo vlastne počúva a že tá skladba má trebárs ešte aj ďalšiu časť? Ó áno, obecenstvo by, malo byť aspoň trošku vzdelané a uvedomiť si, že niektoré skladby majú aj viac častí... Ale po tomto faux pas sa to už viac neopakovalo.

Späť však k výkonu samotných interpretov. Kvartetu pod vedením „duchového otca“ – violončelistu Pavla Muchu, samozrejme, niet čo vytknúť. Majú precízne presné nástupy, sú dokonale zladení, prvý huslista Juraj Tomka je bravúrny interpret a kvarteto je vždy zárukou kvality. Otázkou teda je, ako do kvarteta zapadla gitara Samuelčíka. Odpoveď je jednoznačná – excelentne. Gitarista totiž presne pochopil svoju úlohu. Pri pasážach, kde gitara potrebovala znieť ako sólový nástroj, ju dokázal prekrásne vyspievať, keď hral spoločne s kvartetom, vedel uspôsobiť dynamiku aj výraz tak, aby pekne zapadol do koncepcie inštrumentácie kompozície – no  vždy sa dokázal zvukovo v sláčikovom kvartete vynímať.

Antoine de Lhoyer – pôvodne francúzsky skladateľ, ktorý kvôli politickej situácii musel emigrovať do Hamburgu a neskôr do Petrohradu, bol sám gitarový virtuóz, ktorý sa živil nielen komponovaním, ale aj vyučovaním hry na klasickú gitaru. Preslávili ho síce najmä gitarové duetá, venoval sa prevažne komornej hudbe, pričom spomínaný koncert patrí medzi jeho rané diela z obdobia, keď ešte žil v Hamburgu. Skladateľ dal gitare v pomerne hutnom zvuku sláčikov dostatočne vyniknúť a Samuelčíka bolo počuť po pri husliach, viole a violončele presne tak, ako to má znieť v rámci tejto hudobnej formy. Veľmi dobre pochopil (aj vzhľadom na skúsenosti – vystupoval už s mnohými telesami) svoju funkciu a vedel, kedy má gitara vyznieť na celú sálu a kedy má byť len farebným doplnkom sláčikov.

Po tomto vystúpení prišli na rad sólové vystúpenia Karola Samuelčíka. Výrazovo veľmi náročné valčíky od Enrique Granadosa. Tento španielsky skladateľ bol skvelým klaviristom a národne orientovaným skladateľom a v jeho tvorbe sú citeľné španielske národné prvky. Množstvo jeho skladieb bol upravených aj pre gitaru, rovnako ako aj Osem poetických valčíkov, ktoré zneli na otváracom koncerte. Vypočuli sme si nielen romantické valčíky s prekrásnym sentimentom, ale aj valčíky, ktoré majú typicky tanečno-hravú náladu. Pochopiteľne, krajšie boli tie s typicky romantickým nádychom, pri ktorých spravidla krváca srdce. Treba poznamenať, že valčík je pomerne zradná hudobná forma. Ak ju publikum považuje za niečo jednoduché a ľudové, na čo sa spravidla dá aj tancovať, otupne zaspáva v hlbokom omyle. Valčíky povýšené do umeleckej podoby sú veľmi technicky a hlavne výrazovo náročné. Preto ak sa aj Samuelčíkovi občas nejaká maličká chyba pritrafila, vedeli sme si ju odmyslieť, pretože jeho precítené frázovanie, výraz a uchovaná tanečnosť valčíka, ktorú prostredníctvom gitary dokázal preniesť do sály, spravili z týchto skladieb neopakovateľný zážitok. Citeľné boli pritom aj španielske prvky, ktoré gitarista dokázal zahrať mimoriadne presvedčivo – napokon, štúdium v Španielsku dokázal zúročiť na výbornú.

Po tomto náročnom výkone čakal sólistu ďalší výkon, pri ktorom musel nasadiť všetky svoje sily – Isaac Albéniz a tri časti z jeho Recuredos de Viaje, op. 71. A kým vo valčíkoch španielsky hudobný kolorit nebol až taký dominantný, v plnej svojej kráse sa predviedol v tejto skladbe. Opäť od skladateľa, ktorý bol virtuóznym klaviristom a množstvo jeho skladieb bolo zaranžovaných pre gitaru. V tomto prípade sa na aranžmán podujal samotný interpret – Samuelčík dokázal pretaviť klavírnu virtuozitu na gitarovú tak precízne a s citom, že človek by ani nepovedal, že pôvodne boli určené pre klavír. Zo sladko ladenej prvej, romantickej časti En la playa sme sa presunuli k Malagueňe – temperamentnému tancu, ktorý má korene v tradičnej španielskej hudbe, pochádzajúcej z Andalúzie. A v tomto prípade Samuelčík skutočne naplno zúročil to, čo sa interpret zrejme môže naučiť len priamo v krajine, ktorej ľudovú hudbu zosobnenú do umeleckej formy, interpretuje. Aj publikum zjavne pri tomto výkone ožilo, pretože španielsky temperament tejto tradičného španielskeho tanca bol naozaj vystihnutý bravúrne. Záverom prvej časti nasledovalo známe Bolero od Albéniza a mladý interpret si právom vyslúžil pred prestávkou burácajúci potlesk (tentoraz už bez prerušovaní skladieb – teda po skutočnom ukončení skladieb).

Po pauze nasledoval veľkolepý záver – na scénu sa opäť vrátilo Muchovo kvarteto spoločne s gitaristom a zahralo Koncert pre gitaru č. 1 in A, op. 20 od Maura Giulianiho. Je nevyhnutné poznamenať, že dramaturgia koncertu bola zostavená mimoriadne invenčne. Kým na úvod sme si mohli vypočuť hutnejší zvuk vďaka kombinácii sláčikových nástrojov a gitare, následne dostala svoj priestor aj sólová gitara, pričom záverom sa opätovne predstavil Samuelčík spoločne s Mucha Quartet, aby sa „rondovou formou“ pekne vrátili v kruhu a uzavreli celý koncert. Taliansky gitarový virtuóz Giuliani je v klasickej gitare obrovským pojmom. Taliansky multiinštrumentalista a spevák skomponoval množstvo skladieb pre gitaru a ako violončelista dokázal inštrumentáciu bravúrne uspôsobiť aj pre sláčikové nástroje. To, že bol aj spevákom, mu dávalo veľkú devízu – melódie na hudobných nástrojoch dokázal rozospievať až do štádiu prekrásnych kantilén. Aj preto je jeho hudba priam balzamom na dušu, je vrcholne romantickým zážitkom a tri jeho gitarové koncerty patria k vrcholom jeho tvorby. A taký bol aj záver tohto večera – Samuelčík obhájil otvorenie festivalu a právom zaujal túto mentálne náročnú pozíciu.

Čo však ešte záverom treba dodať, je skutočnosť, že napriek tomu, že je tento mladý umelec skutočne vyzretý, nadaný, technicky aj výrazovo veľmi dobre vybavený, nechýba mu to základné, čo musí každý interpret masť zakorenené niekde hlboko v duši – a to je pokora. Pokiaľ totiž umelec stratí pokoru a úctu, na jeho výkonoch to publikum určite započuje. Sme si však istí, že Karolovi Samuelčíkovi strata pokory určite nehrozí.

 

Foto: Gitarový festival J.K. Mertza - Rudolf Biháry

 

 

 



Napíšte svoj názor

Meno:

Komentár:

Zadajte text z obrázka: captcha
Text je neviditeľný

Enter your text here:

Tichá slávnosť čiary
Tichá slávnosť čiary
viac...
Turné Saxophone Syncopators od Bratislavy až po Sninu
Turné Saxophone Syncopators od Bratislavy až po Sninu
viac...
Filmová jeseň v znamení najväčšej putovnej prehliadky na Slovensku!
Filmová jeseň v znamení najväčšej ...
viac...

Hľadáme